- Podrobnosti
-
Uverejnené 24. 04. 2011
Pedagóg a polyhistor zo Spiša pôsobil aj na Dolnej zemi
Píše Ján Jančovic
Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov neskorého osvietenstva v Uhorsku bol aj doktor filozofie Karol Juraj Rumi (= Rumy) Dobrý chýr o jeho univerzálnosti sa dostal aj k srbskému metropolitovi Stevanovi Stratimirovićovi, ktorý Rumiho pozval za riaditeľa pravoslávneho gymnázia do Sriemských Karloviec, kde za Jánom Grosom a Andrejom Volným bol v poradí tretím riaditeľom pochádzajúcim zo Slovenska (štvrtým bol Pavol Magda). Tu pôsobil do roku 1821 a v tom istom roku nastúpil za zástupcu riaditeľa a profesora evanjelického gymnázia v Bratislave. Karol Juraj Rumi zomrel na veľkonočnú nedeľu 5.apríla 1847 v Ostrihome.
Narodil sa 18. novembra 1780 v
Spišskej Novej Vsi v rodine obchodníka a daňového úradníka. Keď v
rodisku skončil základnú školu, v rokoch 1794-99 študoval na
evanjelickom lýceu v Kežmarku. Gymnaziálne štúdium ukončil v školskom
roku 1799-1800 na reformovanom gymnáziu v Debrecíne, kde si osvojil
popri nemčine a slovenčine aj maďarčinu. Po zakončení gymnaziálneho
štúdia pokračoval v štúdiu na göttingenskej univerzite a vo
Wolfenbütteli. Po ukončení univerzitného štúdia krátko pracoval v
odborných novinách, ale čoskoro sa vrátil domov a usadil sa v Kežmarku.
Tam na lýceu bol v rokoch 1803-05 mimoriadnym profesorom matematiky,
filozofie a nemeckej literatúry. Tu sa prvýkrát oženil, ale jeho
manželka Vilhelmína onedlho zomrela. Z Kežmarku jeho ďalšia cesta viedla
do Sliezska, kde sa na gymnáziu v Tešíne v rokoch 1805-07 stal
zástupcom riaditeľa s tým, že vyučoval grécky, latinský, nemecký a
francúzsky jazyk, dejepis a zemepis. V roku 1807 sa vrátil do rodiska a
stal sa riaditeľom a profesorom spišskonovoveského gymnázia, kde mal
plat 250 zlatých. O niečo vyšší plat (300 zlatých) dostal, keď bol v
rokoch 1808-10 evanjelickým farárom v Smolníku. Počas tohto pôsobenia v
roku 1809 získal na Wittenberskej univerzite titul doktora filozofie. V
Smolníku sa oženil druhýkrát a s manželkou Dorotou mali potom štyri
deti. Roku 1810 ho pozvali do Šoprone, kde bol do roku 1813 profesorom
filozofie a dejepisu za plat 700 zlatých, po roku mu ho zvýšili na 900
zlatých. O vysokovzdelaného a encyklopedickými vedomosťami disponujúceho
Karola Juraja Rumiho bol sústavný záujem získať ho k vyšším cieľom, o
čo aj sám budil záujem. V roku 1813 prijíma ponuku grófa Juraja
Festetiča za profesora do ním založenej hospodárskej školy, známej ako
Georgicon v Keszthelyi. Vyučoval na nej ekonómiu, zoológiu a prírodovedu
a tam už mal plat tisíc zlatých. Ešte počas šoproňského pôsobenia
spoznal sa s treťou manželkou Žofiou Müllerovou. Dobrý chýr o jeho
univerzálnosti sa dostal až k srbskému metropolitovi Stevanovi
Stratimirovićovi, ktorý Rumiho pozval za riaditeľa pravoslávneho
gymnázia do Sriemskych Karloviec, kde za Jánom Grosom a Andrejom Volným
bol v poradí tretím riaditeľom pochádzajúcim zo Slovenska (štvrtým bol
Pavol Magda). Tu pôsobil do roku 1821 a v tom istom roku nastúpil za
zástupcu riaditeľa a profesora evanjelického gymnázia v Bratislave. Tu
mal zaujímavý vokátor: okrem ročnej peňažnej mzdy 536 zlatých dostal
tri siahy dreva a od každého žiaka 16 zlatých. Po nedorozumeniach s
profesorom Zsigmondim v roku 1823 odchádza so šiestimi deťmi do Viedne,
kde pôsobí ako odborný spisovateľ a súkromný učiteľ v šľachtických
rodinách. Pod vplyvom skoršej korešpondencie s ostrihomským
arcibiskupom slovenského pôvodu Alexandrom Rudnayom a častejšími stykmi s
vyššími katolíckymi hodnostármi o rok neskôr 11.novembra 1824
konvertoval na katolícku vieru. Počas pobytu vo Viedni sa snažil dostať
miesto profesora na viacerých univerzitách a keď neuspel, napísal
žiadosť ostrihomskému biskupovi o pomoc. Táto dlho neprichádzala a tak
okrem iných márnych pokusov o vhodné miesto, rozhodoval sa predať aj
svoju bohatú knižnicu. Nakoniec v roku 1828 primas A. Rudnay sa predsa
ozval a pozval ho do Ostrihomu za profesora. Tam do roku 1847 pôsobil v
seminári ako profesor uhorského práva a štatistiky a súčasne bol
kustódom arcibiskupskej knižnice. Karol Juraj Rumi bol polyhistorom,
ktorý okrem toho, že pôsobil výlučne ako pedagóg, sa vo svojej činnosti a
diele zaoberal hospodárskymi a prírodnými vedami, zvlášť botanikou a
zoológiou, ale aj staviteľstvom a širokým okruhom spoločenských javov.
Počas štúdia v Göttingene u profesora Johana Genersicha dostal základy
literatúry, ktorá jeho dráhu usmerňovala aj na túto oblasť životnej
tvorby. Alexander Lombardini, ktorý pravidelne v rubrike Slovenský
Plutarch v Slovenských pohľadoch uverejňoval život a dielo
najvýznamnejších osobností zo Slovenska, v Slovenských pohľadoch č.5 v
roku 1887 o K.J.Rumimu napísal, že si Rumi dopisoval s mnohými domácimi
a zahraničnými osobnosťami. Zo slovenských uviedol J.Čaploviča,
G.Dankovského, M. Hamuljaka, J.M. Hurbana, A.Jordanského, B.Kopitara,
J.Palkoviča, P.J.Šafárika, J.Seberíniho. Bol členom Spolku milovníkov
reči a literatúry slovenskej a so štúrovcami sa zaslúžil o propagáciu
slovenskej literatúry. Propagoval moderné hospodárstvo, ekonomický
pokrok, z ktorých myšlienky rozpracoval vo vedeckých a populárnych
monografiách. Najnovšie poznatky zavádzal aj v školách, kde pôsobil ako
učiteľ a tiež na hospodárskom inštitúte v Keszthelyi. Ako uznávaný
odborník bol členom Mineralogickej spoločnosti v Jene. Významné sú jeho
práce o rozvoji priemyslu v Uhorsku, najmä lesného hospodárstva a
potravinárstva. Z historických a spoločensko-vedných diel je to
štatistický a geografický slovník miest a obcí habsburskej monarchie,
biografický súpis najvýznamnejších vtedajších osobností a štúdie o
rodnej Spišskej stolici, Žiline a Bratislave. Alexander Lombardini
napísal, že v jeho literárnej a publicistickej činnosti sú slovacikálne
články v Štúrových Slovenských národných novinách, Orle Tatranskom, a
že v rukopise zanechal dielo „Agenda Slavica“ (390 strán) a zbierku
slovenských a ilýrskych piesní. Do tlače pripravil rukopisy Tomáša
Maukscha – spišského botanika, zakladateľa tatranskej flóry. V nemčine
vydal 16 a latinčine 3 pôvodných diel. V cudzojazyčných periodikách
publikoval 107 nemeckých, 30 maďarských, 2 latinské, 2 chorvátske, 2
srbské a 1 francúzsky odborný článok. Napísal desiatky iných
cudzojazyčných článkov s rôznym obsahom (137 latinských, 127 nemeckých,
13 maďarských a 1 francúzsky ). Z jeho bohatej knižnice sa jedna časť
roztratila a dostala sa do rúk knihovníkov v Nemecku a druhá časť sa
stala majetkom Uhorskej akadémie vied.