Domovská

Jablko nepadá ďaleko od stromu...

píše Ján Kulík z Austrálie

My sme tu len "ratolesťou ratolesti" a predsa sme. Po sebe zanechávame "čapáš" Dolnej zeme. Dobrý, alebo nie, ale je tu prach "čapáša". Sme si vedomí, že neúprosná asimilácia je nám na krku. Akoby aj nie? Sme potomkami mozoľnatých rúk predkov a ani tu nebežíme od mozoľ. Máme ich "na vývoz". Niekto na pätách, ale väčšina na dlaniach. Obrovská väčšina. Lenže v dolnozemskej rodine máme aj rad "fiškálov", kradľošov, buzerantov, lezbičiek a podobných "moderných skokanov". Ideme s dobou. No, ale, ešte sme tu a tu som aj ja, ktorý sa vám snažím priblížiť našu realitu, či nechať pamiatku na Slovákov v Austrálii. Hlavne na dolnozemských Slovákov, či Slovákov z Vojvodiny.

 

Jablko nepadá ďaleko od stromu...

 

"Korunou starcov sú vnukovia
a ozdobou synov sú ich otcovia."
Biblia, Príslovia 17:6.

Že jablko nepadá ďaleko od stromu, hovorí nám naše porekadlo a verte mi, je v tom poriadny kus pravdy. Starký Ján Peška môže byť spokojný so životom. Ako on, tak aj jeho deti, ako Ján Peška, Pavel Peška a dcéra Anna Dudková, sú tiež na večnom odpočinku, ale zostali vnukovia, vnučky, pravnučky a pravnukovia, ba aj pra-pravnukovia. Na nich je, ako rod bude pokračovať. Po dcére Anne Dudkovej zostala Marka a Ondrej Dudok. Po synovi Pavlovi zostala dcéra Suzan a syn Stefan. Žijú v Queenslande. V Melbourne žijú Vlado a Staňo s rodinami. Obaja majú početnú rodinu. O Vladovi máme nižšie napísané a chápete, tento článok si nenárokuje na nejakú rodinnú ságu, ale predsa spomeniem aj Staňa Pešku a jeho manželku Paulinu Juricovú, pôvodom z Hajdučice. Dospolu majú 5 detí. Troch synov a dve dcéry, ba už sú tu aj vnúčatá.

......................................

Vladimír Peška (1953)– a rodina.

Medzi krajanmi všeobecne známy, ako Vlado – tu narážam na to, že dosiaľ ho hádam nikto neoslovil s „pán inžinier", alebo podobnou titulkou. Pre krajanov je to proste Vlado a takým aj zostane. Je blízky k ľuďom a ľudia si ho vážia nie podľa jeho úradnej titulky, ale podľa jeho práce a zakladania sa za dobro našej tunajšej etnickej skupiny. Tí mladší ho volajú aj „báči Vlado". Dobre ho poznajú a to nie len, ako osobu, otca rodiny, vnuka „pána majstra" Jána Pešku (viď vstup Ján Peška), ale aj, ako futbalistu, aktívneho člena spolku „Ľudovít Štúr" (kde dlhé roky konal funkciu tajomníka), člena cirkevného výboru slovenského zboru ev. cirkvi v Lavertone, člena zakladajúceho výboru evanjelickej školy (aj slovenského oddelenia) atď. atď. Je to proste človek s vynikajúcou náturou a skromný dobrák. Nemusí sa vystatovať. Jeho práca v krajanskom hnutí ho vystatuje.

Teda, báči Vlado, vnuk Jána Pešku, Slováka, čo nikdy nevidel Slovensko, narodil sa v sriemskom mestečku Šíd. Čo je to za mestečko? Nič zvláštne. Ako každé mestečko. Keď sem začali prichádzať prví Slováci, bola to prevažne srbská osada a nám zostali okrajové pozemky. Vtedy ešte platil aj zákon, že koľko oblokov si mal do ulice a koľko komínov, takú daň si platil a my? No bieda Božia, aby sme sa vyhli dane, do ulice sa stavali chlievy a na dome bol len jeden komín. (Takto si to spomína Ján Peška, starký Vlada.) Keďže tie chlievy boli „do ulice", tamojší Srbi nám kradli svine. Nepočuli sme ich. Ako by sme aj, keď ich nepočuli ani Turci, keď im kradli kone a „vyvážali" do Rakúska.

„Kedy tam prišli prví Slováci, azda sa nikdy nedozvieme, ale ako je to zapísané, asi prvé rodiny boli Olejár Adam a Juraj, zo Šariša a Satmáru možno z Nyeregyházy. Prišli sem asi v 1860. roku. (Adam Vereš – Ján M. Lacko.) Po nich sem prišli aj ďalšie rodiny, ale naším tu nikdy nevoňalo. Neboli medzi svojimi. Nebolo kostola, nebolo školy, ale našlo sa zamestnanie. Boli tu vinohrady. Ako sa spomína v roku 1894. tu žilo až 200 evanjelických duší. Vtedy sa začalo rozmýšľať aj o zriadení sa v cirkev a založení si školy. Bolo to hľa už dávno. Úradne, už v XIX. storočí. Kam sa dospelo? Nie ďaleko. Aj dnes sme tam len „šugiarom". Ignorujúcou zložkou obyvateľstva. Možno nás tam bude aj okolo dvoch tisíc, ale akých? „Polutánov", nie seba vedomých, zatratené duše. Ako inak aj povedať, keď slovenskí rodičia si žiadajú, aby sa ich deti neučili materčine. Vraj to im bude prekážkou v ďalšom živote. Ako keby sme nemali najlepších odborníkov práve z gymnázia v Petrovci, kde sa do nedávna neučilo v žiadnej inej reči, lež slovenskej. A vynikali sme. Nad úroveň. Predsa, my sme Európania a od Dunaja a Sávy je už takrečeno Blízky východ. „Ja si na tieto veci nepamätám, ale pamätám si na slová otca: „Dosť bolo. Slovák som a aj Slovák umriem" a odišli sme. Do sveta. Na sám koniec sveta. Do Austrálie."

„Vidíte, nejakým osudom mojej rodiny, môjho rodu je, že neustále púšťame nové korene, veríme v budúcnosť, v lepší život, prosperitu a vždy nám tieto korene niekto vytrhne. Rodina, rod vyšiel z Hložian, žili v Grábove, v Lúgu, v Šíde, ale nikde pokoj. Slovák, evanjelik bol všade „piatou nohou". Zunovalo nám to. Ak mám nebyť Slovákom, aspoň mám na výber, čím budem a potomstvo s pýchou bude môcť povedať, že „som slovenského pôvodu". Nie sme ani my zvláštnosťou, nadľudia, ale slovenské povedomie nám nedovolí zrieknuť sa seba, predkov, jazyka, kraju pôvodu. Ak by niekto meral mňa, podľa meradla krajiny narodenia a pod. tak som hybridom, ale len slovenským. Som Slovák, evanjelik a toho sa nezriekam. Toho sa nezrieknu ani moje deti a dúfam, ani vnúčatá. Nie som chameleón. Len Slovák. Taký aj umriem. Tak, ako moji predkovia. Nezradím si dedičstvo. Nezapriem si pôvod."

„Do Austrálie som prišiel sotva 16 ročný a ako školopovinný, hneď ma dali do strednej technickej školy. Do štvrtej triedy, čo v neskorších „reorganizovaniach" sa stala, akože X. trieda. Po anglicky som nevedel „ani zbliaknuť" a trvalo mi to až nejaké dva roky, kým som sa aj tu cítil „doma". Na šťastie, v triede som mal aj Janka Horeša („ostrieľaného Austrálčana", Kovačičana – boli tu už dva roky / teraz je bankár) a ten mi pomáhal. Matematika, fyzika.. a ďalšie prírodné vedy, neboli žiadnym problémom, ale angličtina, no to je už niečo iné. Ak ste si všimli, deti prisťahovalcov vynikajú hlavne len v prírodných vedách (kde toľko nepotrebuješ reč), ale z prvej, ba aj druhej generácie vôbec nemáme nikoho napr. na práve, filozofii, v dejinách, psychológii... no musím poznamenať, že posledne už máme počet učiteliek (Bovdišová, Čapeľová...) a v oblasti psychológie je tu Janka Kulíková a možno aj ďalší. Neviem. Nepoznám všetkých. Na takéto vedy vypadá, že nie sme súci, ale napr. z oblasti ekonómie, poľnohospodárstva, biológie... máme už aj niekoľko doktorov vied. Brzdí nás poznanie reči. Nie je to len naším problémom, ale problémom všetkých prisťahovalcov. Tu sa nás chápe len, ako malých obchodníkov, exotických kuchárov, robotníkov na „páse" ... a tam sa to končí. Ak vynikneme, tak to bude jedine vo vedách prírodných. Tam, kde toľko tú reč nepotrebuješ. Len rozum. Tam, kde je potrebný kvalifikovaný robotník, ale nie aj šéf. Ja som asi prebil tú bariéru. Som aj šéfom, ale nad sebou mám aj iných „šéfov". Synovia to zdolajú aj ďalej. Dúfam. Dúfam, ako otec a aj ako Slovák."

„Tak, otec sa rozhodol, že ideme do Austrálie. Mal tu brata. V 1969 roku sme už boli tu aj my. Vo svete. Nikde svojho. Aj vedľa bilingválnosti, bol som nemý. Nevieš povedať ani čo ťa bolí. Nevieš si pýtať ani zmrzlinu a tú som proste ľúbil. Boli sme na spodnom rebríčku. Hrôza. To pochopí len ten, čo aj sám bol v podobnej kaši."

„O mojom starom otcovi už viete a ak nie, „kliknite" si na stranu, stať „Ján Peška". Bol to chlap, bol to Slovák a viete, ako sa to hovorí, snažím sa byť, ako čo bol on."

„S mojím starým otcom zatvára sa strana Biblie, kde je zapísaný dovčerajší rodokmeň a ja si tu otváram novú stranu. Tu je môj otec, stolársky majster, brat, stavebný inžinier a ja, či moja rodina. Nech potomstvo vie, že „nespadli sme z Marsu", ale sme potomkami húževnatých Slovákov a svoju húževnatosť dokazujeme. Vždy začíname od nuly."

„Do Austrálie som prišiel ako puberťák, „teenager", ale tie hormóny asi boli zakrpatené. Vtedy náš slovenský život sa krútil okolo cirkevného zboru vo Footscrayi. Áno, vtedy sme sa tam schádzali. Či to bolo na podnet starších, alebo mojou vlastnou ideou, neviem povedať, ale založil som sa za zorganizovanie našej mládeže v nejakú skupinu. Idea sa ujala a už sme mali aj združenie „slovenskej evanjelickej mládeže". Išli sme. Robili sme. Boli tu aj problémy, ale zvládli sme aj to. Z tých problémov tu môžem spomenúť zase znalosť angličtiny. Rodičia sa hneď zamestnali a kde? Tam, kde potreba jazyka nebola žiadúca.. V mäsiarňach, bitúnkoch, kožiarňach.... Deti zvládli angličtinu na úroveň „spred Milk baru" a vystatovali sa. Zbytočne, lebo angličtina im nešla."

„Ako, no nazvite ma „vertovaný v angličtine", čím som ešte vôbec nebol, ale v tom čase sa ma tak chápalo, lebo som vedel viacej, ako iní. Volilo sa ma do najrozličnejších výborov a ja som sa tých funkcií prijímal. Pomoc je potrebná a som tu jediný."

„Okrem iného, neskoršie som sa stal aj členom výboru po tom aj tajomníkom spolka „Ľudovít Štúr" a tu to „zaľahlo". Škola, spoločenská činnosť... a nezabúdajme, bola tu aj „moc prírody" (hormóny), nuž mal som toho vyše hlavy."

„Niekde v tom čase, na podnet Jána Belániho, zakúpili sme aj pozemok pre budúci slovenský dom. Aj tu som mal prsty. Pozemok sa zakúpil, ale potrebné bolo tú pôžičku aj vyplatiť. Vtedy som, počas víkendov robil u Jána Belaního (na vreckové) , ba neskoršie aj akože „praktikant" a verte mi, že skoro všetky peniaze mi pohltila odplácka pozemkov budúceho slovenského domu, ale zbavili sme sa dlžoby. Aj mojou skromnou zásluhou."

„V 1970. roku prišla sem aj rodina Kulíková. Bývali vo Fitzroyi a že pani Božka ešte nešoférovala, v každú sobotu som išiel po ňu ja, alebo brat Staňo a vozili sme ju do kostola, kde sme mali zriadenú doplnkovú školu slovenčiny. Robili sme to dva roky. Riadne, v každú sobotu. Neskoršie sa škola presídlila do Newportu, Altony.. ale my sme si konali povinnosť. Riadne, v každú sobotu."

„Zvolili ma za člena výboru slovenského spolku. Vtedy to ešte nebol „Ľudovít Štúr", ale len nejaké krajanské sekulárne združenie. Po čase, tu som bol aj tajomníkom. Akým? No na možnosti a vedomosti, asi dobrým, lenže predseda, Ján Beláni rezignoval (staval sa kostol) a odrazu tu boli zodpovednosti nad moje schopnosti. Požiadalo sa Jána Kulíka, aby si vzal funkciu predsedu. Ja som aj ďalej zostal tajomníkom a vtedy sa to začalo. Roboty ponad hlavu. V prvom rade, museli sme vypracovať Stanovy spolka, „okrstiť" sa. Vymyslieť úradný symbol, razítko (adaptácia dvojitého krížu a trojvŕšia). J. Kulík to rozpracoval ideove a ja technický. Nájsť majstra, aby nám to vyhotovil. Zakladali sme slovenské rozhlasové vysielania na štátnej SBS a aj tu bola potreba písania prosieb, sťažností... ale dokázali sme aj to a dozrela aj idea výstavby slovenského domu. Pozemok sme už mali, ale na dom, no smiešne je aj povedať, mali sme len nejakých 1400 dolárov a samé plány nás stáli 1700 dolárov. Zdolali sme. Každý zo svojho vrecka, týždennej výplaty. Plány nám robil poľský architekt z kompánie „Hogar a Hogar", lebo bol z tatranskej časti Poľska a poznal našu mentalitu, štýl. Keď sme to už mali, na rad prišli dobrovoľné zbierky, donácie... ale poznáte nášho človeka. Ak mu nepodstrčíš pod nos klobúk, nedá. A ten klobúk sme strkali. Na každom pikniku, na každom stretnutí, na každej svadbe... no všade, kde sa to hodilo. Peniažky pribúdali a dom rástol. Museli sme si však vziať aj nejakú pôžičku, kde svojím podpisom ručil predseda Ján Kulík, predseda stavebného výboru Ján Peška (môj otec, lebo ja som ešte nemal prerekvizity na pôžičku) a člen výboru Jozef Karlečík. Dom sa postavil a je náš. Tu sme doma."

„Viete, ani tu, v Austrálii peniaze nepadajú z neba. Musí sa robiť a od úst si odtrhávať, ak chceš niekomu pomôcť. A pomáhali sme, či aj pomáhame. Kdekoľvek v „slovenskom svete" sa opráva, stavia kostol, sme na zozname darcov. Akákoľvek národná akcia sa koná, pomáhame. Viete si predstaviť, že do pred pár rokov, moja rodina nepoznala, čo je to dovolenka? Myslím tu na dovolenku v klasickom pojímaní. Čo je to ísť na pláž? Slnenie? Zaháľanie? Nie. Robil som, robili sme a zriekali sme sa."

„Tu musím poznamenať, že predsa sme neboli nejak stranou. Cestovali sme. V prvom rade musím spomenúť úradné cesty v rámci podniku. Posielali ma do všetkých kútov Tichomoria na nejaké študijné cesty, ba poslali ma aj do Európy, priamejšie do Švédska, nuž nejako som si to zladil. Mimo Švédska, kde moja manželka (Petrovčanka) má ujka, navštívil som aj Paríž a Londýn (aj tam máme rodinu). Bolo mi to nejakou vzpruhou, takže hneď po návrate sme si so synom Emilom naplánovali cestu aj do môjho rodného kraju."

„V 1993. roku, rozmysleli sme si, že potrebné je, aby ako Emil, tak aj Tom, videli, spoznali si rodákov, nuž dali sme si cestu okolo sveta. Viete, rodinu máme všade. A šli sme. Navštívili sme Spojené štáty, Kanadu, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, Holandsko a pravda, aj vtedajšiu Juhosláviu. Na rok, v 2008. si zase plánujeme podobné cestu, ale opačným smerom. Túžbou mi je však vziať si rodinu na cestu „kultúry Európy", čiže na plavbu Rýnom a Dunajom. Ukázať deťom, kde sa rodili valčíky, kde pôsobili najväčší svetový majstri hudby, proste spoznať ich s koreňmi vlastnej kultúry."

„Ako bežali roky?

„Nuž roky som však nemohol myslieť na nejakú dovolenku. Veď som bol „pri prázdnom hrnci", do ktorého sa len dodávalo. Bol som pri zrode klubu slovenskej evanjelickej mládeže vo Footscrayi (vtedy sme tam mali svoj kostol). Počas služieb som robil aj organistu. Bol som pri zakladaní slovenského futbalového klubu „Wiltona". Bol som vo výbore (aj tajomníkom) spolku „Ľudovít Štúr". Bol som členom cirkevného výboru, ba na jeden mandát, aj predsedom cirkevného výboru (dozorcom) a počas toho mandátu, stavali sme si aj novú faru. Krásnu dvojposchodovú budovu. Tancoval som v prvej tanečnej skupine spolku, ba s tancom som aj pokračoval. V prvom a zatiaľ jedinom divadelnom predstavení Slovákov nebral som priamu účasť, ale spomínam si na to. Ba hreje ma aj to, že ako ešte mládežník, bral som účasť v mnohých akciách cirkvi a spolku a išli sme aj na zájazdy. Prvý takýto zájazd sme robili do evanjelického zboru vo Wangarate, po čom prišli hosťovania do Stawel, Arrarat, Horsham, Portland, Alice Springs atď... proste reprezentovali sme Slovač všade, kde to bolo možné."

„Roky pribudli a hádam som aj zmúdrel. Stal som sa aj členom akčného výboru výstavby evanjelickej školy v Tarneit (tu sa fakultatívne vyučuje aj slovenčina), ale postupne sa vzďaľujem z aktívneho národného života. Venúvam sa viacej rodine a hádam aj zo synov budú čestní Peškovci."

„Ináč z povolania som inžinierom elektroniky a ako nejaký šéf oddelenia, zamestnaný som v najväčšej austrálskej korporácii pre telekomunikácie, „Telstra".Tu som dostal svoje prvé zamestnanie a zotrvám s nimi. Inžinier, alebo nie, ale peniaz nám vždy chýbal. Deti sa rodili, manželka bola doma, súkromné školy stoja peňazí, nuž musel som si aj privyrábať. Po pracovnom čase, až dva roky som robil upratovača a dva roky aj poskoka na benzínovej čerpacej stanici. Nebol to nejaký peniaz, ale pomohlo. Po tomto som sa dal na výrobu ozdobných mozaikových okien a „biznis" (viacej hobby) prosperuje. Po pracovnom čase v úrade, zatiahnem sa do domácej dielni a tu si robkám. Vymýšľam dezény, letujem, režem sklo, skladkám to a niečo sa privyrobí. Neraz si u mňa urobia objednávky ľudia, čo reštaurujú staré domy, krajania, čo si želajú mať pekné okienko na vstupných dverách, ba robím aj pre stolárske dielne a obchody so stavebným materiálom. Ak si chcete ozdobiť svoj dom, s dôverou sa môžete obrátiť na nás. Pošleme vám už či hotovú mozaiku, alebo len dezén a návod, ako si to urobíte."

„V tomto prudkom životnom tempe roky pribúdali, až som si uvedomil, že „Vlado, veď ty nemáš ani poriadnu, perspektívnu frajerku". Nemyslite si, že som bol nejakým „mníchom", ó to nie, ale strana v „Národnom Kalendári" ukazovala, že tu je čas. Nič, musel som si zohnať aj frajerku, vernú, perspektívnu, ale odkiaľ? Doma, v rodine sa tak trochu ironický hovorilo, že najlepšia kombinácia je vraj Hložančan s Petrovčankou. Vtedy sú aj deti najkrajšie. (Opačne to vraj nevyjde.)

Hložančan som a to, ako po otcovi, Peška, tak aj po matke, Čipkárová. Ale ako si zoženiem Petrovčanku, keď ich tu nebolo? Myslím vo veku na vydaj. Stal sa zázrak, či zamiešala sa sem aj Božia ruka. Z ničoho nič, do Austrálie pricestovala aj moja budúca, Petrovčanka. Krásna blondínka. Väčšiu Petrovčanku by som nenašiel ani so sviecou. Rýdza. Anka Speváková, podľa mame z Kopčokovej – Fabóvkovej krvi. Hneď sa mi zapáčila, ale bol som predsa neskúsený, hanblivý. V spolku sa robil ročný bál, či ako sme to nazývali „párový". Mohol si tam ísť jedine so svojím párom. Nepriamo som poprosil Anku, či mi bude spoločnicou. Pristala a krok, po kroku, rok, po roku, tancovanie vo folklórnej skupine... zrodila sa aj láska. Dnes si už žijeme, ako manželia a deti pribudli. Boh nás požehnal až s piatimi synmi, z ktorých štyria sú na žive. Máme z nich radosť.

Najstarší, Emil má už 24 roky. Študuje medicínu, oddelenie chirurgie. Práve zakončil piaty ročník. Zostalo mu už len urobiť si jednoročnú prax a bude z neho aj prvý Dr. Peška. Aký to pokrok vzhľadom na môjho starého otca, mäsiara, otca stolára, mňa inžiniera. Od narodenia to bol sľubný šuhaj, ale aj so z zdravotným problémom, z čoho sa vychrámal. Maturoval ako najlepší žiak na celom ústave a ani na medicíne nie je na zahodenie."

Emil zvládol všetky skúšky a koľko viem dostal robotu v Alice Spring (Northern Teritory), kde jestvuje tzv. Royal Flying Doctors, ktorí dbajú na zdravie občanov žijúcich ďaleko od civilizácie, na priestranných farmách, takže ku nim sa dá dostať len lietadlom. Sú to akoby letecké sanitky, „ambulanty" s lekárom, sestričkami, zubárom a pod. Po 6 mesačnej službe v Alice Springs, premiestnili ho do Queenslandu, do mesta Cairns, kde tiež pobudol 6 mesiacov. Teraz je v Melbourne, v nemocnici „Austin". Ako v každom veľkomeste, tak aj v Melbourne sa poriadajú masové festivaly, masové športové stretnutia... a všade tam musia byť po ruke aj sanitky. Emilovi sa neťaží. Ako volontér „St. Johns Ambulance" dobrovoľne si odrobí aj túto povinnosť.

„Druhý syn, Tomáš, či ako ho voláme Tom, práve zakončil druhý ročník strojníckej fakulty."

„Tretí a štvrtý syn, Benjamín a Jozua sú ešte v základnej súkromnej evanjelickej škole, ale určite aj z nich niečo bude. Veď jablko nepadá ďaleko od stromu. Máme nádej."

„Dvaja najstarší sú práve na ceste po svete. Išli si vidieť rodinu Kopčokovú v Aténach, rodinu vo Švédsku, v Kanade, Spojených štátoch, v Srbsku a teraz sú na Slovensku. Kopčokových je všade vo svete a všetci sú z Petrovca."

„Mimo školy, všetci synovia nám chodia aj do hudobnej školy a všetci aj hrajú na husliach. Už vedia zahrať aj náš čardáš. Občas hrajú aj v slovenskom dome, na zábavách a raz mesačne aj v kostole. Učiteľkou im je Zuzka Šusterová, hudobníčka, pôvodom z B. Bystrice, ale zároveň aj šídsko - melbourneská nevesta. Jej folklórna skupina tu hosťovala a beťár Daňo Šuster (doktor poľnohospodárstva) sa do nej zaľúbil až „po uši" a bola svadba."

„Dolnozemským pesničkám ich učí náš tunajší muzikant (okrem iného), Samuel Rauza a zase je to zo Šídu. Tak povediac, môj rovesník. Spolu sme vyrastali vedľa cirkvi a spolku."

„Čo tu ešte pridať? Asi stačí. Nech si srdce a ústa otvorí aj moja Anička. Sú chvíle, keď ju aj takto nazývam."

Anna Speváková – Pešková (1958).

„Boh je milostivý, keď mi doprial takého muža, ako je môj Vladko. Lepšieho som si nemohla ani vysnívať."

„Moja mama, vdova (smelá hlava),do Austrálie prišla v 1973. roku aj s mojou staršou sestrou Katkou. Rok po nich, už som tu bola aj ja. Naivné, „nebozkané" dievča, ešte školáčka, nuž aj tu som so školou pokračovala, ale prišiel Vladko. Vydala som sa (1978) a pravda, deti začali pribúdať. Ako sa rodina rozrastala, tak som si diaľkove robila maturitu a pokračovala ďalej. Zakončila som si „Diplomu informačnej technológie – software development" a robotu som dostala v Sunshine Christian School (evanjelická škola), kde robím s deťmi čo majú problém s memóriou, učením sa, sú jemne duševne postihnuté a robí mi to radosť. Pomáham iným. Som šťastná. Som šťastná aj v manželstve. Som šťastná z detí a som šťastná aj z roboty. Idem tam z radosti, lebo viem, že pomáham blížnemu svojmu. Život je nie pokojný. Boh nás skúša. Skúša našu vieru v Neho a náš charakter. Prešli sme už aj takou skúškou, bola naozaj ťažká, ale vieru v Boha sme nestratili."

„Teraz, už akože starší manželský pár, najradšej cestujeme. Máme svoj karaván a občas si „odskočíme" do centrálnej Austrálie, do púšti, alebo na sever, do trópov. Cestou sa stavíme aj u nejakého krajana, v evanjelických chrámoch, v školách a priprávame sa pre starobu. Synovia dorastajú a hádam prídu aj vnúčatá. Daj Bože. Potom nás tu bude plný dom. Plný dom radosti. So slovenským priezviskom Peška spoznáme hádam celú Austráliu."

„Manželov brat, Staňo, tiež má početnú rodinu a aj jeho deti dorastajú, lenže neviem či sa vôbec niekto z nich venuje aj včelárstvu. Asi tam, na druhom svete, len apko Peška si bude včeláriť so svojim otcom. Pravnukovia a pra-pravnukovia, sotva."

Mama Anka, mimo všetkých Božích skúšok, sĺz do vysušenia sa oka, predsa nezlyhala. Robila aj robí v slovenskej doplnkovej škole vedľa spolka, robila na evanjelickej škole v Tarneit, teraz je v evanjelickej škole v Sunshine, robila a aj robí v nedeľnej cirkevnej škole v Lavertone, proste kde je potreba, tam je aj Anka. Robí tak, ako my všetci, ktorým leží na srdci Slovač. Slovač naša roztrúsená po svete.

Nuž toto je rodina pána ing. Vlada Pešku. Robil pre seba, ale aj pre iných. Štedro dával, ale aj Boh sa mu za štedrosť odvďačuje. Pane, pomáhaj mu, pomáhaj im. Zaslúžia, či zaslúžili si.

Ján Kulík – september 2007.

Teraz sa píše rok 2018. Udiali sa veci. Život nestagnuje. Deti dorástli, či dorastajú.

Najstarší Emil zakončil medicínu, doktora, „Batchelor of Medicine & Surgery" na Melborne University (2008. r.) a pokračoval v špecializovaní „Anestesiology" (2017).

Tom je inžinierom mechaniky a robí v kompánii špecializovanej na železné konštrukcie stavieb. Oženil sa v 2016. roku s Rachell Nash.

Lukáš nám umrel ešte ako decko (1994. r.).

Benjamín študuje na fakulte filozofie, kým Joshua ( Jozua) študuje na „Commerce and Economics" na „Royal Melborne Institute of Technology".

Všetkých synov sme vodili do spolku, kde tancovali v detských skupinách, ba pokročili aj do ku „dospelým" tanečníkom skupiny „Liptár". Už boli aj na zájazde po Slovensku (2010. r.) a zase, so súborom sa chystajú aj v 2018. roku.

Tiež Tom, Benjamín a Jozua sú aj aktívni muzikanti a speváci v spolku. Hrajú na husliach a gitare v súbore „Zmena 5".

Obaja „starí" Peškovci, Anna a Vlado ešte vždy sú aktívni členovia spolku, už či ako v doplnkovej škole slovenčiny, v Združení matiek atď. Aktivít výše hlavy, ale to máme v krvi. Vieme, že postupne sa musíme zriekať aktivít a zvykať si na život penzistov. Čas je už za dverami. Aj nám sa blíži čas „včelárenia".

======================

# Práve som sa dozvedel, že aj Vl. Peška dozrel pre penziu. Áno, už je penzista, ale ešte nezaháľa. Ešte vždy je aktívny.

Marec 2018.

Staňo Peška (narodený v Šíde, v 1956. r.). Už v Austrálii si urobil strednú technickú školu, po čom na na Victoria University získal diplom stavebného inžiniera. Po tomto sa zamestnal v v miestnom výbore „Windham city Council" (Werribee), kde na starosti má plánovanie mesta (Town planing) a jeho infraštruktúru. Tu robí už 37 rokov.

Počas dospievania, Staňo bol viacej športove založený a dlhé roky v našom futbalovom klube „Altona United" robil brankára. Aj v pokročilom veku, ešte vždy športuje. Vrh gule, kladina a luk a strela. Má hodne vyznamenaní.

Paulina, jeho manželka do Austrálie prišla okľukou, lebo rodičia najsamprv odišli do Francúzska a len v 1967. r. prišli do Austrálie. Tu si v predmestí Newport zakončila nejakú strednú školu, po čom v predmestí Footscray, v nejakej textilnej fabriky (na konfekciu), stala sa návrhár a designer. Hlavne ženskej konfekcie.

Najstarší syn Christopher (1980) dnes je „enviromentálny" inžinier. Je ženatý s Joan Tran, ktorá je manažérkou realitnej kancelárie.

Dcéra Michelle (1983) je ešte slobodná, ale po zamestnaní je „marketerka" na reality.

Dcéra Hannah (1986) je designerkou a tiež má svoju rodinu. Dcéru Hannah-u a syna Jerome. Manžel jej je Andrew Potts, mechanický inžinier.

Dvojičky, synovia Andrew a Michael tiež sa prebíjajú životom. Andrew (Ondrej) je „Radiologist" a zamestnaný je v nemocnici „Mccaluum Cancer Institute" (Inštitút pre liečenie rakoviny). Jeho manželka Stephany je tiež rádiologička a v 2017. roku pribudla im aj dcéra Sheelena.

Syn Michael je ešte slobodný. Zakončil si školu informačnej technológie, zohnal si aj zamestnanie, no od športu neopúšťa. Vlastne pestuje ich až tri. Vrh guľou, kladivom a typické anglické, luk a strela.

Rodičia, Staňo a Paulinka od spolku sa neodcudzili. Ako inžinier, cez neho idú aj rozličné prosby spolku... a modifikácie budovy... a vždy pomôže.

Nuž toto by bolo v najkratších črtách o rodine Staňa a Pauliny. Starký bol členom „Sokola" a vypadá, že z toho niečo zdedil aj vnuk.

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Jozef Podhradský (1823 – 1915)

Tento náš smutný svet

Tento náš smutný svet je háj osikový,
nie je v ňom tichučkej hodiny života.
Obor zeme našej je veľký cintorín. –
Nič nie je peknejšie jak keď anjel v prachu
s osudom bojujúc na hroboch víťazí.

A v tom sveta jasne

A v tom sveta jasne
v tom plamennom mori
čo vlastne je krásne?
....
Večne krásne jest:
Život! V živote – perla večnosti sôvesť:
jediná nemrie, nehasne...

 

Posledné komentáre

Posledné články

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus