Domovská

120 rokov od narodenia Marieny Czoczekovej-Eichardtovej

píše Viera Benková

Marienu Czoczekovú-Eichardtovú som mala príležitosť „vyspovedať„ ako novinárka Hlasu ľudu a slovenskej redakcie Novosadského rozhlasu pri návšteve jej domca v Novom Sade v dávnych 70-tych rokoch m.st. Jej detstvo a mladosť sú viazané za rodisko – Petrovec, kde sa narodila roku 1898. Po ťažkej preležanej chorobe – tubere, ktorá bola príčinou že sa ďalej neškolila, vydala sa najprv za svoju veľkú lásku Pavla Topoľského, ale po skončení I. svetovej vojny ako vdova vydala sa za obchodníka Czoczeka z Nového Sadu, kde do smrti aj bývala.

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová, Petrovec, 1914 r.

 

Mariena Czoczeková-Eichardtová, Petrovec, 1914 r.

 

Zo súrodencov v sedemdesiatych rokoch keď som ju navštívila, už nemala nikoho iba synovca po manželovom bratovi Emilovi – Kornela Czoczeka, ktorý ju navštevoval a dbal, aby mala poruke čo potrebovala. Pri tejto príležitosti teta Mariena sa dôverne vyspovedala z jej cesty životom ale i ranej mladosti, rodinných zväzkov vtedajších petrovských známych rodín Eichardtovcov, Godrovcov a i Maršalovcov. Vtedy živo rozprávala i príhody s priateľmi, ako klaviristka hrala aj v mnohých divadelných predstaveniach kde, najmä v Urbánkových divadelných hrách z dediny, robila hudobný sprievod k piesňam. Maršalovci jej zasa neraz rozprávali ako to bolo keď sa v Petrovci hralo divadlo v druhej polovici l9. storočia, kto všetko divadlo priprával a kde sa predstavenia hrávali. Pamätala si ako učiteľka Ľudmila Kvačalová často rozprávala v Nedeľnej škole, v prítomnosti mladého kňaza Juraja Mrvu, o účasti jej brata – neskôr známeho svetového vedca – dr. Jána Kvačalu keď spolu s jeho bratrancom Gustavom Maršalom vystupovali ako deti v mnohých divadelných predstaveniach. Teta Mariena zasa v divadle občas robila i hudobný sprievod ako výborná klaviristka a znalkyňa slovenských piesní, ktoré napr. boli časté v Urbánkových divadelných hrách. Ba spolu s bratrancom Vladimírom Godrom a študentom Manicom založili aj hudobné trio a vystupovali do začiatku I.svetovej vojny neraz v divadelnej sieni, na súkromných oslavách, v kultúrnych programoch petrovskej remeselníckej mládeže, ktorú organizoval vtedajší neúnavný učiteľ a režisér či dirigent Ondrej Garaj. Vtedy do Petrovca na tieto predstavenia prichádzali mnohí hostia, domáci a z okolia ale i ďalekí hostia z Nadlaku a Komlóšu.

I dnes sú tieto tetine, priam rozprávkové spovedné časti nevyčerpateľným zdrojom poznatkov o dobe a ľuďoch z konca 19. a zo začiatku 20. storočia, začiatkoch verejnej kultúrnej práce v Petrovci, divadelníctve a vôbec neľahkých časoch, keď vedúce petrovské kultúrne sily boli spolu s občanmi pod veľkým maďarským tlakom a každý dôraznejší ale i skromnejší prejav národnostnej snahy sa trestal a udúšal...

 

Slavkova krčma, prvé predstavenia petrovských ochotníkov v 19. st.

 

Slavkova krčma, prvé predstavenia petrovských ochotníkov v 19. st.

 

Viktor Rohoň, muž s vizionárskym pohľadom do budúcnosti

Organizátor prvého divadelného predstavenia bol tiež veľká osobnosť vtedajšej doby Jozef Viktor Rohoň (1845-1923). Bol to neúnavný slovenský národovec, neskôr vedec svetového mena a profesor na Univerzite Karlovej v Prahe, usporiadal prvé divadelné predstavenie s prihliadnutím na aspekt jeho dopadu– v prvom rade politický a kultúrny čin. Prvé petrovské a dolnozemské divadelné predstavenie bolo uvedené v rámci osláv 300. výročia smrti Nikolu Šubića Zrinského, ktoré rezonovali vo vtedajšom Uhorsku, najmä v prostredí slovanských národov. Už v tomto prvom období, kedy sa hrali hlavne hry slovenských autorov, sa objavil aj prvý dramatik z tohto prostredia: Félix Kutlík (1843-1890), evanjelický kaplán v Petrovci, neskôr farár v Silbaši a Kulpíne, ktorého hru Stratený syn zahrali petrovskí ochotníci už v roku 1872. Na dlhé roky Báčsky Petrovec zostal jediným prostredím, kde sa systematicky nacvičovalo a hralo divadlo. Až na začiatku 20. storočia sa aj v ostatných prostrediach začína hrávať slovenské divadlo: Boľovce 1900, Báčska Palanka 1902, Stará Pazova 1903, Kulpín 1904, Nový Sad, Kysáč, 1905, Silbaš, Laliť, Pivnica 1906, Selenča 1911, Hložany 1912, Ilok a Kovačica 1914, Aradáč 1918, Padina 1919 a v rokoch po prvej svetovej vojne sa začalo divadlo hrávať aj v Erdevíku, Vojlovici, neskôr v Lugu, Bielom Blate atď.- Avšak nezabudnime na začiatok 20.storočia, keď sa do Petrovca začali svojou nielen misijnou ale i umeleckou tvorbou prezentovať aj takí ľudia akým bol napr. kaplán u petrovského kňaza Juraja Mrvu, popredný slovenský dramatik Jozef Hollý (1879 – 1912), ktorého hra Kubo dodnes patrí k najobľúbenejším dramatickým titulom. Hoci dramatik a kňaz Jozef Hollý nebol dlho rokov v Petrovci kaplánom predsa svojim divadelným kusom Kubo zanechal trvalú stopu...

 

V Petrovci sa koncom l9. st. a začiatkom 20.st. hrávali divadlá v tomto dome

 

V Petrovci sa koncom l9. st. a začiatkom 20.st. hrávali divadlá v tomto dome

 

Obdobie pred I.sv. vojnou medzi divadelníkmi a vôbec Petrovčanmi vyznelo v ich veľkej snahe obrániť sa od silnejúcej maďarizácie. Nuž nie div, že pán učiteľ a režisér Ondrej Garaj urobil priam biblický krok keď do divadla v Novom Sade pozval svojich divadelníkov, ktorí sledovali so záujmom divadelnú predlohu W. Shakespeara, boli ticho a vôbec sa správali ako mestskí vychovaní a vzdelaní ľudia. Potom o pár dní vyšiel v maďarských novinách posmešný komentár že do divadla prišli „neogabaní" sedliaci, ktorí nevedeli ani m" zbliaknuť" po maďarsky, na čo pán učiteľ dôstojne odpovedal a zdôraznil, že ho divadelné vedenie v Ujvidék sinház sklamalo a že všetci čakali vrcholnú hru nejakého maďarského autora, ale tej sa veru nedočkali a prečo by aj, veď Shakespearovi aj tak nikto nemôže konkurovať čo by aj chcel. Aj takéto zážitky boli koncom 19. a začiatkom 20 st. u nás v Petrovci, keď sa divadelná činnosť už naplno rozbehla a bývali aj také roky, že sa divadelné predstavenia hrávali aj dvakrát do roka, ale aj také že sa muselo hrávať pod „policajným" dozorom, aby sa nepreháňalo v slovenskom speve a hre...

 

(Z dejín divadelníctva v Petrovci)

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Jozef Podhradský (1823 – 1915)

Tento náš smutný svet

Tento náš smutný svet je háj osikový,
nie je v ňom tichučkej hodiny života.
Obor zeme našej je veľký cintorín. –
Nič nie je peknejšie jak keď anjel v prachu
s osudom bojujúc na hroboch víťazí.

A v tom sveta jasne

A v tom sveta jasne
v tom plamennom mori
čo vlastne je krásne?
....
Večne krásne jest:
Život! V živote – perla večnosti sôvesť:
jediná nemrie, nehasne...

 

Posledné komentáre

Posledné články

sns

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus