Domovská

Nedožité 75. narodeniny Vladimíra Dorču

Pri príležitosti nedožitých 75. narodením novinára Vladimíra Dorču chceme si na neho zaspomínať reportážou ...už mi koňa sedlajú. Vladimír Dorča, charakterizovaný ako „satirik", autor pre deti, novinár v týždenníku Hlas ľudu v Novom Sade, širšej čitateľskej verejnosti je známy predovšetkým ako humorista a reportér. Narodil sa 23. apríla 1944 v Báčskom Petrovci, v rovnakom roku keď sa zrodil aj Hlas ľudu. Umrel 27. júna 2005 v Kulpíne.

 

Nedožité 75. narodeniny Vladimíra Dorču

 

Nedožité 75. narodeniny Vladimíra Dorču

 

...už mi koňa sedlajú

 

Možno ste sa už stretli s Dominikom PRUŽINSKÝM, možno ani nie; to je tenjazdec, majster športu zo slovenských Topoľčianok, ktorý na koni, v sedle, niekoľkokrát obcestoval zemeguľu a na koni a s koňmi tancoval dlhšie aj od tých najnáruživejších tanečníkov. Hudba hrala, Dominko do ucha koňovi čosi šepkal, ostrohami ho jemne usmerňoval, v sedle sedel dôstojne, ako uliaty, štíhly vo fraku, s cylindrom na hlave a tancoval na koni valčík...

Bol som zasa v Topoľčiankach. Na štadión som šiel, tam pršalo a hrali futbal. Z tribúny pohľad na susedný športový areál - jazdeckú dráhu. Trávou zarástla. Keď znovu budú chýrne topoľčianske dostihy, trávu ostrihajú a učešú, z rozhodcovskej veže umyjú páperie z odkvitnutých topoľov a keď sa na tribúny zhrnú milovníci jazdectva z bližšieho a ďalšieho okolia, z celého Slovenska a z niekoľkých susedných krajín, Dominko PRUŽINSKÝ sa posadí na čestné miesto, medzi mladých, susedov a kamarátov.

- Po šedivej hlave ma poznajú, - raz mi riekol, - nikto také biele vlasy nemá a kto ma rád, príde za mnou.

Teraz, videl som ho, popod odkvap šiel, paličkou si pomáhal, po rovnom chrbte sa mu viacej ako sedemdesiat rôčkov vyšplhalo a pokým som sa predieral pomedzi kvapky dažďa veľké ako egreše, Dominko už sedel v rohu športovej kaviarničky a čašník pred neho kládol čaj a rum.

- A vieš ty vôbec, - tak sa mi privrával, akoby sme sa len včera naposledy stretali a akoby ma tam akurát čakal, - že som už aj sedlo, čižmy a ostatný jazdecký postroj predal?

- Prvý raz počujem...

- Aj ostrohy, tie, čo mi daroval starý kamarát z Ameriky...

- A koľko si dostal?

Mávol rukou, nalial rum do čaju, lyžičkou pomiešal, chlipol z horúceho nápoja, svoju ťažkú ruku, na ktorej som neraz videl mozole od úzd, položil na stôl a ticho, nevedno, či mne, alebo nahlas sebe, povedal:

- Videl si jazdca bez vlastného sedla, čižiem a ostrôh? Ja som nevidel... veru som nevidel...

Vonku sa futbaloví fanúšikovia nie na dážď, ale na futbal hnevali, hnevy čoraz častejšie pivkom riedili...

- Ešte ti poviem, čoraz častejšie si spomínam na toho môjho prvého koňa... Orange sa volal... tým koňom som bol opantaný... vydrezírovaný kôň to bol, červený... vidím ho, denne sa mi ukazuje... jeho otec bol z Nového Tekova, z tamojšieho žrebčína... keď kôň prišiel po mňa, najprv som niekoľko dní chodil okolo neho, česal som ho, hrivu som strihal, po čele som ho hladkal, ohlavok niekoľkokrát denne kládol na hlavu, zazubadľoval som ho, chvost som mu vyťahoval, uzlil a pozeral som mu do očí... pýtali sa, čože to Dominko v tých konských očiach vidí? Objasňoval som, čo v tých očiach hľadám. Pýtali sa ma, preboha, už si v tých očiach niečo našiel? Pravdaže,...

...videl som úprimnosť, spokojnosť, v očiach som vyčítal jeho charakternosť, charakterný to bol kôň...

A potom...

- Keď ten môj ORANGE v jazdiarni okolo mňa behal, všímal som si jeho pohyby, krok... slovom, pekný to bol kôň. A v jeho pohybe som videl všetko. Odhadol som, ORANGE je akurát pre drezúru. Púšťal som mu hudbu, poviem ti, kone hudbe rozumejú, ak sú to rozumné kone. ORANGE hudbe rozumel. Uši nastrážil a ako chodil okolo mňa, už som videl, z teba tanečník bude.

V dedine rozprávali, že Dominko PRUŽINSKÝ s koňom valčík tancuje. Ešte sa naň neposadil, už valčík... potom som naň vysadol, uzdy trochu pritiahol, lýtkami boky pritlačil, šepkal som mu do ucha, vzpriamil šiju... bože... či to bol koník...

Pri stole sa kamaráti a známi zastavovali. Otázkami nás a ešte všeličím častovali, aj žartovali a pýtali sa:

- Počuj, ty tu s Dominkom o koňoch sa bavíš a si koňa vôbec jazdil?

Dominko namiesto mňa:

- Jazdil, akoby nejazdil, dvanásťzáprah nás viezol, toť s Jankom MIHÓKOM! Nie ako vy, čo len na železnici a na sudoch jazdíte...

Zasmial som sa.

Dominko čosi zašomral.

- Potom sme s ORANGE mali dlhé a únavné tréningy. Slovom a znamením na telo som ho komandám učil...a bol chápavý, vyznačoval sa vytrvalosťou, taktom hudby som ho učil, pochopil... a ľudia sa cez škáry na naše tréningy pozerali, vraveli, Dominko konskej reči rozumie... neviem, koľko prvých miest sme doma a v zahraničí získali... rozbehli sme sa po svete, celých päť rokov som jazdil na ORANGE... ten kôň dostal toľko aplauzov, že... škoda reči, to bolo treba vidieť...

...vtedy sa to stalo, na súťaži tu, v Topoľčiankach. Odrazu koník nemohol stúpnuť na nohu, vedel som, porušný má kopitný nerv... po operácii prišiel vyplašený; skúšali sme krok, ale to už nebol ten elegantný, baletný krok. Bol kratší a meškal.

Drezúrny kôň ORANGE sa dožil pätnástich rokov. Priahali sme ho na majetku? Nie, ORANGE sa stal otcom dobrých koní...

Skončil v bitúnku. Nechcel som byť pritom. Odkázal som im, že chvost z ORANGE chcem mať doma... tam je na stene... Ako to hovoríš? Čo ste z toho chvosta ako deti robili?

- Vrndžalky, majster.

- Odstrihnem niekoľko vlasov z toho chvosta... aj susedovým deťom môžeš vrndžalky urobiť...

Futbalový zápas sa skončil.

Aj ďalej sa lialo ako z krhly.

S Dominkom PRUŽINSKÝM som stúpal popod odkvap. Tam, kde dvere do steny vydlabali, Dominko sa zastavil. Málo miesta, plecom o jeho plece som sa oprel. Vtedy mi povedal:

- Vieš, furt mi po ume lozí jedna pesnička, boha jej...

- Dominko, nehreš, prvý raz počujem, že...

- Keď ho verím, tak ho hreším... ale o tej pesničke ti hovorím, ide tak, že UŽ MI KOŇA VYVÁDZAJÚ... UŽ MI KOŇA SEDLAJÚ... dychovka mi ju potom, keď príde môj čas, ticho zahrá...

Smutní sme potom šli po vlhkom a nerozveselil ma Dominko PRUŽINSKÝ, ani keď povedal:

- Ku mne poďme, dcéra prišla, hubárska jar bola bohatá, niečo nám z húb pod zuby... aj krčah ventlínskeho mám...

Len ma potešil.

 

(zo zbierky reportáží Torta s jedným vajcom, 1995)

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Náhodný obrázok

Letmo

Víťazoslav Hronec (1944)

BÁSNIK

Sedí za stolom,
   na konci sveta:
vábi ho belosť
   papiera;
dohára sviečka,
   plameň sa zmieta,
ako keď človek
   zomiera.

Vonku na daždi,
   modlia sa všetci
pred tvárou boha
   -vinníka:
zovšadiaľ striehne
   mlčanie vecí
a zmyslu slov sa
   vymyká.

Posledné komentáre

Posledné články

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus