Domovská

Planéta Dvor

„Kataríne, ktorá prvá preložila pár slov z tejto knihy, ľahko ako pár púčikov popreberala z Planéty Dvor a rozmiestnila ich do vázy s modranským vzorom. A tým sa pričinila, aby táto kniha ako nebeský koráb mohla pristáť na snežných vrchoch Kriváňa." V podpise Olivera Savić B. Týmto uvádzaním venovania nie seba chcem vyzdvihnúť, ale darkyňu a autorku knihy, ktorá si vyberanými slovami chcela uctiť slovenského čitateľa, v konkrétnom prípade čitateľku, ale všeobecne aj Slovákov. Aj takýmto spôsobom sa chcela poďakovať za starostlivosť o jej matku, vojnovú sirotu, ktorú v roku 1947 ako sedemročnú ubytovali do sirotinca v Kovačici. Aj o tom píše jej dcéra Olivera Balašević, ktorá nám je skôr známa ako manželka Đorđeho Balaševića, aj keď má za sebou úspešnú športovú a hereckú kariéru a najnovšie jej vyšlo už druhé vydanie knihy Planéta Dvor. Rada by ho predstavila aj našim slovenským čitateľom.

 

Planéta Dvor

 

Planéta Dvor

 

Planéta Dvor

 

O knihe som písala TU:

http://www.kulpin.net/mozaika-zaujimavosti/mozaika/22-aktuality/aktuality/10974-planeta-dvor-olivery-balasevicovej

Teraz viac o autorke, ktorá si knihou oživuje spomienky na svoju milujúcu matku. Bolelo ju aj to, že jej nevedela ani presný dátum narodenia, keďže ho ani matka nevedela. Keď mala asi sedem rokov nepriateľské vojská do základov spálili matkinu rodnú dedinu a tie deti, ktoré to peklo prežili, boli transportované do sirotíncov. Matka sa teda od včasného detstva naučila trpieť. Nedovolila však, aby jej srdce zatvrdlo a vďačná bola za všetky dobré aj drobné skutky a všetkých dobrých ľudí, ktorý jej na hrboľatej životnej ceste pomáhali. Tú obetavú a vďačnú lásku preniesla aj na svoju dcéru Oliveru. Aj ona sa rovnako tak správa nielen voči svojim najbližším. Až dodnes svojej nebohej matke vďačí za všeličo.

„Nie som jej vďačná iba preto že ma naučila bojovať, vďačná som jej, že ma naučila vyhrávať," píše autorka a dodáva:

„Túto knihu venúvam jednému narýchlo ostrihanému dievčatku na schodoch nákladného vozňa, ktoré prišlo v 1946. roku na železničnú stanicu Zreňanin."

Nech sa knihe vydaria aj ďalšie vydania!

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Náhodný obrázok

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus