Domovská

In memoriam: Samuel Poniger (1954 – 2021)

Po takmer troch desaťročiach, koľko ohnutý kráčal pozemskou púťou s ukrutným bôľom zo straty syna, v nedožitom 67. roku svojho života sa pobral za svojim Igorkom. Profesor telesnej výchovy Samuel Poniger zomrel v novosadskej nemocnici, dvanásť dní po mozgovej príhode.

 

In memoriam: Samuel Poniger (1954 – 2021)

 

Samuel Poniger sa narodil 6. júna 1954 v Báčskom Petrovci, v rodisku ukončil základnú školu a v školení pokračoval na Slovensku. V Bratislave zakončil päťročnú strednú polygrafickú školu a potom aj Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (1978). Počas prázdnin sa v Petrovci zapájal do práce FK Mladosť a pre tento futbalový klub prvý zápas zohral už ako 16-ročný. V Bratislave sa úspešne uplatnil v dorasteneckom mužstve prvoligového bratislavského Slovana, pre ktorý hrával šesť rokov. Počas štúdia sa oženil a v roku 1975 sa prvýkrát stal otcom. Vojenskú povinnosť si musel prísť splniť do Juhoslávie, po čom už s rodinou natrvalo zakotvil v rodnom Petrovci.

Vo futbale pokračoval v druholigovom RFK Nový Sad a keďže bol i vyškoleným futbalovým trénerom angažovali ho z niekoľkých našich slovenských dolnozemských klubov, v ktorých hrával a bol aj trénerom. V Kysáčskej Tatre ako hrajúci tréner pôsobil až šesť rokov, kratšie trénoval pivnických a hložianskych futbalistov a viackrát Petrovčanov, kde bol päť rokov i riaditeľom Športovo-rekreačného strediska Vrbara. A na tomto pracovisku ho osud potrestal tým najukrutnejším trestom a život jeho rodiny sa ubral dolu vodou. Na Pavla roku 1992 v dopravnej nehode utratili 17-ročného syna Igora. Samuel Poniger po tejto rodinnej tragédii dal výpoveď na pracovisku a z ťažkej krízy sa dostal predovšetkým vďaka dcére Nataške, s ktorou začal trénovať tenis.

Neskôr, už ako 42-ročný sa zamestnal v Základnej škole Jána Čajaka v Báčskom Petrovci, kde viedol futbalové, volejbalové a basketbalové sekcie. V tom čase začal trénovať i cyklistov a z tej generácie vyrástol aj reprezentant Srbska. Občasne viedol aj tenisovú školu, školu plávania, organizoval kurzy lyžovania...

V roku 2019 sa profesor telesnej výchovy na ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci Samuel Poniger rozlúčil so žiakmi, kolektívom, školou... So zmiešanými pocitmi vyhlásil: „Ja som sa dožil výslužby, môj mladší kolega Miroslav Jašo sa toho nedočkal." S potešením tiež kvitoval, že robil to, čo najviac chcel, zaoberal sa športom a žiakov tiež viedol v tom smere. Výslužbe sa predsa nesmierne tešil. Za žiakmi, ktorí ho na rozlúčku vyobjímali, mu však bolo veľmi ľúto.

„Teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska."

S láskou pokračuj v trénovaní svojho syna, ktorého si viedol športovými chodníčkami a ktorý na začiatku kariéry nečakane odlietol k širokým nebeským športovým terénom...

 

Komentárov  

+1 #2 RE: In memoriam: Samuel Poniger (1954 – 2021)Smiljana Piksiades 2021-03-01 02:32
Primite najiskrenije saučeće od svih nas iz Kanade.
Nahlásiť administrátorovi
+2 #1 Rozlúčka so spolužiakomSvetoslav Majera 2021-02-22 17:45
Z tej VIII c. triedy - generácia 1954, zanechali nás už Jaroslav, Pavel, Miroslav, Zuzana, dvaja Jánovia, Vladimír a teraz i Ty Sájo. Nepríjemne si nás prekvapil. Neprišiel si na naše posledné posedenie, ktoré sme si zorganizovali 02.08.2019 - poznamenal si mi, že si jednoducho zabudol na rozhovor súvisiaci s týmto. No považoval som, že nové stretnutie zorganizujeme v tomto roku - 2021, keďže sa nám to nepodarilo 07.08.2020, kvôli vírusu a že znovu budeme spolu spomínať na naše žiacke časy. Verím, že si dnešný prísľub, ktorý sme si dali pri rozlúčke s Tebou na cintoríne v Petrovci, stretnutie uskutočníme a v spomienkach budeme so všetkými, ktorí sú viacej nie medzi nami. Nech Ti je ľahká petrovská černozem.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus