Domovská

Poézia moja milá

Svetový deň poézie sa oslavuje 21. marca a vyhlásený bol medzinárodnou organizáciou UNESCO s cieľom propagovania, čítania, písania a publikovania poézie po celom svete. „Poézia je niečo, čo ľudskú dušu drží a dvíha..." – mieni ev. farár vo výslužbe Vladimír Lovás st., ktorého druhá kniha duchovných básní má názov Poézia moja milá. Autor sa v nej vyznáva: „Tak, ako čo kňaz nemôže nedeľou zvesť o Bohu zakončiť bez teba, slovo AMEN, tak ako čo mladý horár, a trebárs aj erdevícky, nemôže urobiť výsad mladých líp a agátov bielych, ktoré potom pútnikovi ponúknu tôňu v cestnej páľave, tak ani ja, poeta v sedemdesiatke, nemôžem do sféry života uviesť túto zbierku básní bez pár slov..." A tie slová sú vďakou poézii, že jeho dušu držala a dvíhala. Veršami sa tak spovedal, radil, komentoval. Upozorňoval na krivdy, na úpadok mravných hodnôt, na odcudzovanie sa blížnych. Keďže mal blízky vzťah aj k prírode, horám, stromom...v jeho poézii sú prítomné i ekologické odkazy.

 

Poézia moja milá

 

Poézia moja milá

 

Zajtra je teda Svetový deň poézie a zajtra je aj 5. pôstna nedeľa, takzvaná „smrtná". V túto nedeľu v našej cirkvi používame už špeciálny pôstny spevník "Pašie" a v kostoloch sa čítajú starozmluvné a prorocké texty, ktoré predznamenávajú utrpenie a smrť Ježiša Krista na kríži. O týždeň bude Kvetná nedeľa, keď sa ľud zjednotil v radostnom vítaní Ježiša Krista v Jeruzaleme a z celého srdca mu volal na slávu: Hosana! Iba o niekoľko dní, rovnako hlasno z celého hrdla ľud kričal: Ukrižuj ho! Na to poukazuje Vladimír Lovás v básni Via Dolorosa. Via Dolorosa je trasa, ktorou podľa tradície išiel Ježiš a tadiaľto niesol svoj kríž po ceste k ukrižovaniu. Autor v nej poukazuje na to, že Golgoty nechýba ani v súčasnosti a zradcov je čoraz viac, tiež aj vrahov Barabášov, ktorí bývajú oslobodení trestu. Dve ďalšie básne, Pôst 2 a Pašie, ktoré vyberáme zo zbierky Poézia moja milá, ladia s týmto pôstnym obdobím.

Via Dolorosa

Cesta Tvojho utrpenia – Kalvária
sa začala nielen vtedy v Jeruzaleme,
keď niesol si ťažký kríž.
Ona pokračuje, ty ňou ideš, kráčaš zase.
Mohutné sprievody v kresťanskom svete,
my v cirkvi
dnes voláme to fantastické:
HOSANA,
aj rúcha a kvety na oltáre kladieme,
všetko je pripravené...
No, vzápätí je opäť čuť:
„Ukrižuj Ho, ukrižuj!"
Pilátov je nespočetne, nespravodlivo súdia,
aj ruky si umývajú,
lebo vedia, že si spravodlivý.
Annaniáši a Kaifáši, tých je teraz neúrekom,
Barabášov, od nich neprejdeš
na druhú stranu ulice.
Golgota v každej dedine.
Kríže sú väčšie a menšie,
drevené i medené.
Hoc tak, Ty predsa ideš,
aby si pred Bohom naším
a svojím Otcom zastal
a povedal to, čo i vtedy:
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia."
a „Dokonané!"
Naozaj dokonané a dokonalé je
dielo našej spásy.

Pôst 2

Neviem, či viem
dobre sa postiť,
tak ako Pane
Ty naložil si.
Aby sme neboli zbujnelí
čas v zlom míňajúci,
do záhuby sa rútiaci,
dávaš nám každoročne
čo vedieť máme,
na čo zabudnúť nesmieme.
Aj farizej si myslel,
že dobrým pôstom kráča.
„Postím sa dva razy do týždňa,
dávam desiatky zo všetkého" povedal
a jednak, Pane, Ty si ho odmietol.
Nerobíme tak ako on?
Desiatky nedávame, do chrámu nechodíme,
Možno len, aby sme kritizovať vedeli.
Preto sme tam,
srdce je však studené,
v ňom je často iba blen a klam.
Ale byť tak nesmie!
Vezmi nás preto rukou svojou
za ruky naše cez pôst tenučký,
zdvihni z cesty záhuby,
aby aj nám raz slová Tvoje patrili:
„Tento odišiel do svojho domu."
Daj nech sme ospravedlnení
a stále s Tebou
až k večnosti kráčajúci.

Pašie

Vždy pravidelne, v tento čas
kážeš nám ty, knižka malá pašiová
roztvoriť skriňu, kde uložená,
možno trochu aj zaprášená
vytrvale čakáš.
Nie si dotieravá, ba naopak, si veľmi zdvorilá,
nežná a vábna, lebo hovoríš
čo by bolo s nami, keby muž bolesti
Ježiš Kristus
slzami slzy by nezastavil.
On plakal a hoc nebol slabochom,
ani bojkom
jednak plače a plače, aby sme
my neplakali.
Slzou slzy zastavuje.
Golgota a kríž,
to bol by celkom istý údel náš,
bôľne duše krvavé
rany srdca otvorené.
Prízrak smrti napravo i naľavo.
preto, aby tak nebolo,
rinú sa slzy, Pane, z oka Tvojho.
Nuž hovor, knižka malá,
čo duša naša ešte nezbadala.
Čakáme – povedz
a domov nás odveď.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Náhodný obrázok

Letmo

Daniel Pixiades (1931)

Pre budúce dni

A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...

V krajinu najdlhších snov.

Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.

Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus