Domovská

Jubileá Binguľčanov

Korona prekazila Binguľčanom usporiadať vlani oslavu stého výročia organizovanej kultúrno-umeleckej činnosti a tak v tomto roku oslavujú dvojnásobné okrúhle jubileá: vlaňajšiu storočnicu a tohtoročnú 150-ročnicu narodenia zakladateľa a prvého predsedu spolku Beseda. Slovenský spolok Beseda, ktorý neskôr premenovali a v súčasnosti pôsobí pod názvom Slovenský kultúrno-umelecký spolok Milana Rastislava Štefánika, založil v roku 1920 evanjelický farár Fedor Ormis (26. február 1871, Revúca - 5. júl 1924, Binguľa). Pri príležitosti pripomínania si stého výročia založenia spolku, ale aj pri príležitosti 150 rokov od narodenia Fedora Ormisa, dnes položili kvety na jeho hrobku.

 

Foto: Slovenský kultúrno-umelecký spolok Milana Rastislava Štefánika

 

Foto: Slovenský kultúrno-umelecký spolok Milana Rastislava Štefánika

 

Foto: Slovenský kultúrno-umelecký spolok Milana Rastislava Štefánika

 

Fedor Ormis, ktorý bol najprv petrovský kaplán, prišiel do Bingule v septembri 1897, kde začal pôsobiť ako piaty farár. Narodil sa 26. februára 1871 vo Veľkej Revúci, v Gemeri. Jeho otec Samuel Ormis bol predtým farárom, neskoršie profesorom na veľko-revúckom gymnáziu. Obecnú školu vychodil v rodisku, nižšie gymnázium v Banskej Bystrici, a vyššie v Štiavnici. Štyri ročníky teológie skončil v Prešporku (Bratislave) a potom odišiel do Erlangenu. Keď sa vrátil, bol kaplánom v Liptovskom Sv. Mikuláši a naposledy v Petrovci. Vysvätený bol v Budapešti 1896. biskupom Samuelom Šárkányom z príležitosti dištriktuálneho konventu. Zomrel 5. júla 1924r. On je jediným farárom, ktorý zomrel a pochovaný je v Binguli. Tieto údaje sa dozvedáme z knihy Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch.

 

Fotografie z knihy Slováci v Binguli 1857 - 2007

 

Fotografie z knihy Slováci v Binguli 1857 - 2007

 

Fotografie z knihy Slováci v Binguli 1857 - 2007

 

Z knihy Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch vyberáme text:

„Za svojho 28 ročného účinkovania zanechal Ormis po sebe krásnu pamiatku, akej sa máloktorý farár môže tešiť, lebo za jeho účinkovania boly vystavené dva kostoly. Prvý v Erdevíku r. 1910. a druhý v Binguli 1913. r. Kto sa už podujal na takú stavbu, ten vie, aká je to veľká starosť a s akými prekážkami a ťažkostiami je to spojené. Viac ráz sa nám zdá, ako by sa celé peklo proti nám spiklo, len aby zamedzilo vystaviť dom Boží. Podobné boje mal aj farár Ormis a pri všetkých nepríjemnostiach a nedostatkoch vydržal v bojí a zvíťazil. Nesmieme zamlčať pravdu, že mal mnoho protivenství a keď začal stavať kostol v Binguli, asi 30 rodín prihlásilo sa k vystúpeniu z evanjelickej cirkve, lebo sa obávali, že sa im majetky predajú. Či je to nie úder a trápne pre kňaza, ktorý sa usiluje a namáha vystaviť dom Boží a cirkevníci sa obávajú, že prídu o majetok. Pravda je, že tí ľudia boli naštvaní od nepriateľov Božích a cirkve, ktorí chceli dielo Božie prekaziť. Neskoršie sa však presvedčili, že nikto z nich nemusel ani len brázdy zo svojho majetku predať pre cirkev a pre stavbu kostola.

Spomínam to preto, aby si aj iní brali príklad z toho, ako sa bojuje proti kráľovstvu Božiemu, ako sa zavádzajú cirkevníci, ako ich naší nepriatelia podnecujú proti svojej vlastnej cirkvi a aké bezzákladné sú obavy slabých ľudí, ktorí sa od tých nepriateľov Božích dajú podnecovať. Pamätám sa aj na jeho spor, ktorý mal s bingulskými Nemcami, čiže s nemeckou fíliou, ktorí žiadali čiastku z modlitebnice. Vyšiel som ako senior vyšetriť tú vec a v zápisnici sa ustanovilo, že pri stavbe kostola, keď aj Nemci boli vyzvaní, aby spolu so Slovákmi stavali kostol, títo nechceli o tom ani počuť. Zriekli sa každej spoločnosti so Slovákmi oddelili sa od nich, ale keď bol kostol hotový, tak aj oni žiadali, aby sa im bohoslužby odbavovaly v kostole, v nemeckej reči. Keď im to Slováci odopreli, nazvali ich nebratskými, žiadali si jednu izbu na fare, aby si aspoň tam mohli odbavovať bohoslužby, lebo že v nej aj oni majú čiastku, podiel. Keď som však prišiel do Bingule, ukázal som im zápisnicu, ktorú pred blahej pamäti seniorom, Mikulášom Abaffym, podpísali a dľa ktorej zriekli sa všetkého práva a požadovania z modlitebnice, lebo v tom čase oni narobili najväčší krik, že prepadnú, keď sa bude kostol staväť. Keď videli tú zápisnicu a svoje vlastné podpisy, a keď som im prečítal obsah tej zápisnice, vtedy tú zápisnicu vyhlásili za falzifikát. Tu už zastane rozum človekovi, keď vidí počínanie takých ľudí. Toto nech si povšimnú všetci, ktorí sa spolčia, ako sa spolky rozchodia. Krome toho mal Ormis ustavičné boje aj ohľadom kňazského platu a sosypu, ako s matkocirkvou, tak aj s fíliami. Erdevík sa chcel silou mocou osamostatniť, a žiadal si, aby ho Ormis vypustil. Konečne sa 28. decembra 1921. roku pokonali, Erdevík sa osamostatnil a vyplatil Ormisovi 30.000-kor. odstupného. Že jeho plat bol skutočne mizerným, to sa vidí najlepšie aj z toho, že Bingula aj pri povýšenom plate už vyše 6 rokov čaká na farára. Pravda je síce, že je aj farárov málo, ale aj na taký plat si nikto nechce hlásiť. Naši cirkevníci musia uznať, že je to veru málo, čo oni dávajú ku výžive a jestvovaniu v ľudskej spoločnosti v dnešné časy, lebo každý štátny úradník i s nižšími školami má dva razy toľko pláce, ako akademicky vzdelaný farár. Ťažko je o tom presvedčiť ľudí, lebo mnohí sú ešte príliš telesní a cenia telesné hodnoty viacej ako duchovné. Pri všetkých nesnádzach, ktoré mali farár a cirkev, musíme aj na tomto mieste uznať, že je Bingulčanom česť na mieste. V nemoci, pri smrti a pri pohrebe svojho farára zachovali sa veľmi pekne, čo pochvalne spomínam. Oni nemocného farára navštevovali, rodine stáli vždy pri boku a čo najkrajšie pochovali Ormisa. Urobili ešte i to, čo práve nebolo ich povinnosťou, kúpili mu metálovú rakev, vence, vymurovali kryptu, čo im všetko len na česť slúži. S pani farárkou sa vyrovnali priateľsky, čo je tiež chvalytebné. Oni dokázali, že keď ako ľudia i máme niečo medzi sebou, no v núdzi, v nemoci a pri smrti musí prevládať v nás kresťanský cit, a ten u Bingulčanov skutočne prevládal v plnej miere...

Ako som spomenul, za Ormisa bol vystavený krásny kostol nákladom asi 30.000 korún, opravená fara. Vežové hodiny darovala im petrovská cirkev, ktorá si kúpila nové. Cirkev kúpila dva zvony a tretí (stredný) im darovala rodina Jesenskovská, po nebohom prvom farárovi bingulskom Jurajovi Jesenskom. Ten zvon visel vo veži kysáčskej cirkve a keď Kysáčania kupovali nové zvony, chceli ten starý, malý predať fabrike. Rodina Jesenskovská zbadala, že na zvone je nápis a meno ich starého otca, preto vyplatila kysáčskej cirkvi tú sumu, ktorú jej dávala zvonolejáreň a darovala ho cirkvi bingulskej na pamiatku svojho manžela, čiže otca, blahej pamäti Juraja Jesenského, prvého farára bingulského...."

Napísal Adam Vereš, biskup v knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a.v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

MIROSLAV DEMÁK

SEPTEMBER
(Romeo a Júlia)

Už je po všetkom
Koľko je ešte pred nami

Po prvom milovaní odpočívajú
na mojej dlani Romeo a Júlia
Krajina im tíško na viečka sadá
Zo všetkých strán septembrové ráno
padá na zrelé hrozná
Ráno ktoré sa začalo tak dávno
a pritom sa nekončí skôr než zajtra
Pred nami sa vnára do fontán
Navždy a znova odchádza kráľovná Mab
Vtedy sa nikomu nechce dnu
a nikomu von Bývame zúfalo sami
Asi mám preto Merkucia
zo všetkých najväčšmi rád

Už je po všetkom A toľko
toľko je stále pred nami

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus