Domovská

Dievča, ktoré prežilo Osvienčim

Bola jednou z väzenkýň v Osvienčime, v nacistickej "továrni na smrť", a jednou z tých málopočetných, ktorí sa z toho pekla na zemi – koncentračného tábora Auschwitz-Birkenaua, dostali von. Boriška Valfish, Židovka, ktorá sa narodila v Kulpíne 4. februára 1932, bola vystrašeným 12-ročným dievčaťom, keď v roku 1944 nechápavo stála s rodičmi pred doktorom Mengelem. On ich rozdelil, pre ňu určil smer vpravo, kým jej rodičom ukázal smer doľava, ktorý končil v plynových komorách. Dievča nechápalo, čo sa deje, prečo sem prišlo a nemohlo pochopiť ani to, čo mu hovoria. Nevedelo, že sa s rodičmi v tej chvíli navždy lúčilo. Nestačili si povedať ani len zbohom, a matke nebolo dovolené ani naposledy zovrieť dcérku v náručí. Vtedy sa dvaja naši spoluobčania, Kulpínčania, manželský pár Izidor Valfish a Eva Valfish, rodená Kohn, stali obeťami nenávisti, aj keď sa ničím neprevinili, životy im boli násilne uhasené pre židovský pôvod. Ich dcéra Boriška Juríková rod. Valfish sa nedávno, pred Vianocami, po 76 rokoch 17. decembra 2021 pobrala za rodičmi.

 

Boriška Juríková rod. Valfish

 

Boriška Juríková rod. Valfish

 

Izidor Valfish s manželkou Evou

 

Izidor Valfish s manželkou Evou

 

Databáza Jad Vašem v Jeruzaleme zhromažďovala údaje o tých, ktorý neprežili

 

Databáza Jad Vašem v Jeruzaleme zhromažďovala údaje o tých, ktorý neprežili

 

Databáza Jad Vašem v Jeruzaleme zhromažďovala údaje o tých, ktorý neprežili

 

Boriškin životný príbeh, aj po osemdesiat rokoch, vypovedá o vojnových krutostiach. V dnešnej dobe je to zvlášť na zamyslenie... Nie je samozrejmosťou mať všetko čo chceme, treba si vážiť aj to málo, čo nám prináša život... vážiť si nie len hmotné hodnoty, ale hodnoty pokory a nezištnej pomoci.

Aký silný musí byť človek, aby napriek neľudským podmienkam dokázal prežiť a po čase, keď sa rany zahoja, znova sa tešiť zo života. Boriška bola toho príkladom...V koncentračnom tábore, v bezcitnej ukrutnosti, akú si asi ani predstaviť nevieme, urýchlene dospievala a aby prežila nahromadila si ohromnú duchovnú silu. Tá jej potom aj neskôr pomáhala správne žiť, usmievať sa, mať radosť z maličkostí a z každého dňa života. Veľa sa usmievala, napriek tomu, že prežila Mengeleho triedenie, vyhladovanie, tú najtvrdšiu prácu, nespravodlivosť, zbraň namierenú do nej takmer v každej chvíli...

Po vojne sa vrátila tam, odkiaľ ju násilne odvliekli. Veď, Kulpín bol jej rodiskom a inam by ani nevedela, nechcela... Rodičovský dom tam ešte stál, síce vykradnutý, ale susedovci vždy boli dobrí.

Jej otec Izidor Valfish (Walfish) bol narodený roku 1874 na území dnešného Maďarska, v obci Bihartorda a mama Eva Kohn-Valfish sa narodila v Ade 26. marca 1897. Izidor so svojou o 23 roky mladšou manželkou sa prisťahoval do Kulpína pred rokom 1920, keďže v kulpínskej matrike narodených je už záznam, že sa Isidorovi Valfišovi a Eve Valfiš rod. Kon narodila v roku 1920 dcéra Rozália, v roku 1922 syn Aleksander, v roku 1926 Ivan a roku 1932 ešte jedna dcéra Boriška.

V Kulpíne sa začali zaoberať obchodovaním, kúpili si menší dom a na dvore vybudovali veľký sklad. V archívnej nahrávke RTV spred 12 rokov si Boriška zaspomínala na svoje detstvo a uviedla, že v Kulpíne pekne žili, vtedy nik nerobil problém z toho, že bola Židovka. V svornosti žili Slováci zo Srbmi, Chorvátmi, Židmi...Tak bolo až kým neprišli Maďari. Po príchode Maďarov museli Židia nosiť žltú pásku a večer nesmeli zažíhať svetlá a ani sa pohybovať ako ostatní ľudia. V roku 1941 ich, spolu s Rómami, odviedli najprv do tábora do Viziću. Boriška vtedy mala iba deväť rokov. Tam boli niekoľko mesiacov, po čom ich prepustili domov. Z ich domu si Maďari medzičasom odniesli všetko, čo im bolo treba, dom bol vykradnutý. V takom nedostatku všetkého a v biede prežili vo svojom dome ďalšie tri roky. V roku 1944 ich Maďari znovu odviedli, najprv do Nového Sadu a potom do zberného tábora v Baji v Maďarsku. Tam zhromažďovali transport do koncentračných táborov. Keď ich tam už bolo dosť odovzdali ich Nemcom, ktorí ich ďalej transportovali v dobytčích vozňoch. Pre množstvo ľudí vo vagóne sa sotva mohlo dýchať a z viacdňového státia na nohách všetci boli úplne vyčerpaní. Nevedeli presne kam ich vedú. Keď sa napokon vlak zastavil, bola to posledná zastávka pred Osvienčimom. Tam Nemci začali robiť selekciu. Práceschopných na jednu stranu a nevládnych na druhú. Rodinu Valfishovú tiež rozdelili a hlavu rodiny zaradili do skupiny práceneschopných. Keďže ho manželka nechcela opustiť a Boriška sa nechcela odlúčiť od matky, oni traja pokračovali vlakom do Osvienčimu, kým Boriškiní starší súrodenci boli odvezení na nútenú prácu.

Pred vstupom do Osvienčimu stála dlhá kolóna, ktorá postupne vchádzala do ohradeného priestoru tohto koncentračného tábora. Doktor Mengele, ktorému sa pripisuje zodpovednosť za likvidáciu viac ako 400 000 väzňov v plynových komorách a preto bol väzňami prezývaný Anjel smrti, Boriškiných rodičov hneď poslal do takzvaného krematória.

„Nevedela som že oni tam vlastne končia, neskôr keď som sa opýtala kde sú mi rodičia povedali mi, že oni už odišli na druhú stranu. Nevedela som vtedy, kde je to, neskôr som sa dozvedela že ich odviedli do krematória. Tak sa volala tá pec, kde ich spaľovali, a ako rozprávali, tam najprv pustili vodu, aby sa kúpali a potom pustili plyn, ktorý ich zadusil," rozprávala Boriška Jurik Valfish a celú reláciu si možno pozrieť TU:

 

 

Ona ostala v tábore, v baraku, kde ich každú noc zobúdzali o druhej hodine ráno, vždy s krikom, aby ich spočítali, či niekto neutiekol. Ju tí starší vždy posúvali napred, aby bola prvá v rade, aby ju zvolili do práce. Tam robili výber, buď do práce, alebo do krematória. Starší jej tiež radili, aby neprezradila koľko má rokov, lebo by si mohli myslieť, že ako 12-ročná nie je schopná ťažko pracovať...Do tej ťažkej práce ju aj zvolili a odviedli do jedného lesa, bolo zima a v takých podmienkach kopali jarky a násypy. Odišlo ich tam asi 1200 a zostalo ich 800. Ak niekto nevládal a zaostával za skupinou, zavraždili ho a hodili tam do zákop. Tam kde večer pri kopaní zastali, tam v lese zostávali aj spať. Tak postupne prišli do severného Poľska, do mesta Kronowo, ktoré bolo pred rokom 1945 súčasťou Nemecka (Východné Prusko). Tam ich zavreli a v tú noc počuli, ako sa Nemci rozprávajú že ich nemajú kam dať a že ich musia povraždiť.

 

Boriška po východe z koncentračného tábora

 

Boriška po východe z koncentračného tábora

 

Záber z TV relácie

 

Záber z TV relácie

 

V Kulpíne na návšteve: Anna Plachtinsková, Anna Tomanová, Dušan Plachtinský, a Boriška Juriková

 

V Kulpíne na návšteve: Anna Plachtinsková, Anna Tomanová, Dušan Plachtinský, a Boriška Juriková

 

Svadba Boriškinho vnuka Gila Juríka

 

Svadba Boriškinho vnuka Gila Juríka

 

Jedna z posledných fotografií, s vnukom Liorom v nemocnici, v októbri 2021

 

Jedna z posledných fotografií, s vnukom Liorom v nemocnici, v októbri 2021

 

Streľbu v tú noc skutočne aj počuli, mysleli si, že im prišiel koniec, no potom streľba utíchla. Ráno ich zobudil veľký buchot, ruský vojak vytlačil dvere a vošiel dnu. Radosť bola preveľká, od radosti všetci plakali, skákali, tešili sa... Hneď sa rozbehli po miestnostiach hľadať najprv jedlo a potom odev. Boriška si našla nejaké mužské nohavice a sako, v ktorých je aj vyfotografovaná a v ktorých sa dostala vlakom do Nového Sadu a odtiaľ do Kulpína.

Najprv bývala u susedov, keďže bola ešte dieťaťom a bála sa bývať sama. Neskôr, keď sa do Kulpína vrátili brat a sestra, presťahovala sa spolu s nimi do rodičovského domu. V roku 1948 sa vydala za Michala Juríka, s ktorým mala tri deti: Jarmilu, Vladimíra a Dušana. V roku 1965 sa celá rodina presťahovala do Izraelu. Manžel Michal Jurík, narodený v Kulpíne 8. septembra 1926 ju predišiel do večnosti v roku 2004 a pochovaný je Ramat Elijahu v Izraeli. Boriška sa mu na tom cintoríne pripojila 17. decembra 2021.

 

Katarína Pucovská

 

Komentárov  

+2 #1 RE: Dievča, ktoré prežilo OsvienčimDušan Plachtinský 2022-04-01 09:42
Úprimná vďaka, za krásny článok o našej tety Boriški Juríkovéj.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus