Domovská

Osemdesiatiny Jána Kopčoka-Uču

Ján Kopčok sa narodil 2. júna 1942 v Báčskom Petrovci. Zakončil I. stupeň Filozofickej fakulty v Novom Sade odbor slovenský jazyk a literatúra a stal sa odborným učiteľom slovenčiny. Celú pracovnú dobu pôsobil v Kulpíne v Základnej škole J. Á. Komenského, kde vyučoval slovenčinu a hudobnú kultúru. Lásku k hudbe a piesni prejavoval nielen nacvičovaním spevu a zborového spevu na škole, ale aj komponovaním tematicky ladených piesní. Najznámejšie a rady počúvané sú piesne Kulpín je malá dedinka, Kulpín bude večne žiť, Spomienky na školu a iné. Bol zakladateľom detskej speváckej súťaže pod názvom Letí, letí pesnička, kde mnohé spevácke talenty pokračovali v speváckej kariére v KUS Zvolen a vystupovali v mnohých programoch doma i v zahraničí. Jeho druhou záľubou boli známe divadelné scénky, ktorých sám bol i autorom a nacvičoval ich nielen v škole ale aj v KUS Zvolen. Bol i autorom početných príležitostných recitálov a jedným zo zakladateľov rádio-amatérskeho klubu v Kulpíne tiež jedným z nosných pilierov kulpínskeho rozhlasu. Blahoželáme!

 

Ján Kopčok

 

Ján Kopčok

 

Manželia Kopčokovci úspešne moderovali program

 

Manželia Kopčokovci úspešne moderovali program

 

Ján Kopčok a Samuel Pucovský nacvičovali mužskú spevácku skupinu

 

Ján Kopčok a Samuel Pucovský nacvičovali mužskú spevácku skupinu

 

Vedúci Ján Kopčok a Ondrej Maglovský so zmiešanou speváckou skupinou

 

Vedúci Ján Kopčok a Ondrej Maglovský so zmiešanou speváckou skupinou

 

Dôchodcovia Ján Kopčok s manželkou Emíliou

 

Dôchodcovia Ján Kopčok s manželkou Emíliou

 

V dávnom roku 1965 ako mladý učiteľ slovenčiny do Kulpína prišiel Ján Kopčok. Za krátky čas sa stal hnacím motorom kultúrnych aktivít nielen v škole, lež sa aktívne zapájal aj do práce na kultúrnom poli dediny. Hoci bol pôvodom z blízkeho Petrovca, presťahoval sa do Kulpína, aby tam mohol naplno pôsobiť ako učiteľ a kultúrny dejateľ. Po asi roku práce v škole odchádza na vojenčinu do Macedónska a po návrate do Kulpína pokračuje tam, kde prestal. Prednášať začal keď mal 23 rokov a oženil sa o štyri roky neskôr v roku 1969. Manželka Emília je zo Slovenska a vždy bola jeho veľkou oporou a takmer pri všetkých podujatiach mu bola pravou rukou.

Diplomovú prácu písal u Dr. Jána Kmeťa a téma bola Jánošík v slovenskej literatúre a podľa ľudového podania. Mal ju dávnejšie napísanú a to až na 200 stranách, no keďže sa obhajoba práce stále odročovala pre zaneprázdnenosť profesora, vybral sa na Slovensko s nádejou, že možno ešte niečo objaví. Bolo to pred tými turbulentnými udalosťami na Slovensku na sklonku šesťdesiatych rokov.

V tom prelomovom roku 1968, v tú historickú stredu 21. augusta 1968 Ján Kopčok bol v Bratislave na seminári. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, označovaná aj ako vstup spojeneckých vojsk, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu československého územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem. Ďalšie socialistické krajiny Rumunsko a Juhoslávia sa na invázii odmietli zúčastniť. Cudzie vojská obsadili väčšinu strategických miest po celom Československu a štátne hranice sa postupne zatvárali. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Verejnosť v prvých dňoch vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. „spriatelených" krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom.

Ján Kopčok bol tam práve v tom dni, keď Rusi zabili mladú študentku. Poza štvrtý stĺpik na Komenského univerzite sa priamo a zblízka na to díval. V tú stredu pod paľbou spojeneckých vojsk zahynula 15-ročná Danka Košanová. Tá, ale aj ďalšie streľby a tie udalosti na Slovensku vystrašili obyvateľstvo a deštruovali celú spoločnosť.

- Boli to roky, keď sme ako obyvatelia SFR Juhoslávie žili dobre a v hojnosti, mali sme aj dosť peňazí. Na seminári v Bratislave, v tom pre Československo prelomovom roku 1968, bola aj Mariena Máľachová z Petrovca a niekoľkí novinári a boli tam aj americkí Slováci, dokonca aj Slováci z Japonska. Seminár bol hneď prerušený, jeho organizátori nás narýchlo usadili do autobusu a odviedli do Viedne. Predtým sme nakupovali ešte čo-to, chceli sme minúť tie nestrovené koruny a s nákupmi sme pokračovali aj vo Viedni. S nami v autobuse bol aj advokát Miroslav Vitéz. Cestou do Viedne sme sa dívali na tanky, ktoré boli po uliciach a na tých ruských vojakov ležiacich vedľa cesty. Claude Baláž nás vyprevádzal zo slovami: "Ľahko vám, vy idete do slobody a my teraz máme trpieť." Dr. Claude Baláž bol neskôr vedecko-výskumným pracovníkom Ústavu pre zahraničných Slovákov, ktorý pri Matici slovenskej vznikol práve v tom roku 1968 a tiež splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov.

- Vo Viedni sa nám už trochu uľavilo. Boli sme šťastní, že sme sa vôbec zo Slovenska v tom čase dostali. Tam sme ešte tie posledné koruny zamenili, za ne si aj nakupovali a potom cez Rakúsko išli do Slovinska. Vracali sme sa tak naokolo. Cez Maďarsko sme sa neopovážili, lebo na Slovensko spolu s Rusmi vošli aj maďarské okupačné vojská.

Sobášom Kopčokovcov do Kulpína pribudla agilná Slovenka, ktorá vedela a chcela všeličo robiť a siať na tom kultúrno-umeleckom poli. Keďže zakončila ekonomickú školu, zamestnali ju v poľnohospodárskom družstve v Kulpíne. Tu sa potom zapájala aj do práce spolku a kulpínskeho rozhlasu. Jeho vedúcim bol Pavel Kyseľa, ktorý mladú manželskú dvojicu Kopčokovcov hneď na štarte angažoval v práci novozaloženej rozhlasovej stanice. Emília Kopčoková bola dobrou recitátorkou a mala aj dobrú výslovnosť, čo bolo dobrým predpokladom pre hlásateľskú prácu a mladý učiteľ Janko texty lektoroval, neskôr ich aj písal, potom ich aj čítal. Spolu s manželkou priprávali aj všelijaké humoristické obsahy...

- Tak sme pracovali asi päť rokov, potom kulpínsky rozhlas zanikol a všetko, vrátane techniky, bolo presťahované do Petrovca. Určitý čas chodil potom technik petrovského rozhlasu Štefan Ožvát do Kulpína a tu sme nahrávali polhodinku pre Kulpín.

V škole Jána Kopčoka angažovali aj v príprave rôznych mimoškolských aktivít. Najprv to bolo v spolupráci s kolegyňou Zdenkou Mitićovou, s ktorou robili príležitostné programy najprv iba ku Dňu školy, kde scénicky spracovali dejiny sťahovania Slovákov na Dolnú zem v programe Vo výchriciach žitia a potom robili aj rôzne recitály a príležitostné programy ku Dňu učiteľov, pri príležitosti Dňa republiky, Dňa armády... Čoskoro bol Ján Kopčok zodpovedný za všetky školské kultúrno-umelecké podujatia.

Bol aj hudobne nadaný a keďže tie mladistvé žilky vždy akosi do taktu brnkali, spolu s Jaroslavom Plachtinským začali hrávať aj na tanec u hasičov. Potom ho oslovili Vladislav Medovarský a Ján Čelovský, ktorí chceli obnoviť činnosť kultúrno-umeleckého spolku a "verbovali" do neho členov – aj tam sa teda dostal do prvých radov. Na sklonku roka 1971 na Štefana usporiadali prvý Štefanovský program a začiatkom roku 1972 spolok aj oficiálne založili, resp. obnovili pôsobenie Kultúrno-umeleckého spolku Zvolen z roku 1948. Činnosť spočiatku prekvitala. S nacvičeným programom hosťovali najprv v Selenči a potom postupne navštívili skoro všetky slovenské dediny vo Vojvodine.

V Kultúrno-osvetovom spolku Zvolen, neskôr Kultúrno-umeleckom spolku Zvolen, bola najviac aktívna divadelná, folklórna, spevácka a recitátorská odbočka.

Režisérom viacerých divadelných predstavení, kultúrno-umeleckých programov a veselých scénok bol Ján Kopčok, ktorý roky viedol spevácke skupiny, s ktorými nahral aj dve hudobné kazety, na ktorých sú aj dve jeho vlastné piesne Kulpín bude večne žiť a Kulpín je malá dedinka.

 

 

Kulpín je malá dedinka

 

Skomponoval tiež niekoľko detských pesničiek, z ktorých dve boli zvlášť úspešné: jedna vo valčíkovom rytme Najkrajšie na svete a druhá Spomienky na školu v tangovom rytme, no, žiaľ, zostali nenahrané. Detská pieseň mu vždy bola blízka a aj preto v Kulpíne založil festival pre deti Letí, letí pesnička, ktorý aj 10 rokov organizoval.

Ján Kopčok, všestranne činný ako pedagóg, hudobník, divadelník, herec, režisér, skladateľ, dirigent... organizátor kultúrnych podujatí, autor a scenárista rôznych programov... za svoju činnosť bol vysoko ocenený doma a tiež medzinárodne. Prvá medaila, ktorú dostal, bola tak dôležitá, že mu vraj pri zamestnávaní na Slovensku mohla otvárať každé školské dvere. Dostal ju ako mladý učiteľ v pionierskom tábore v Tepličke pri Krupine, kde viedol žiakov z Báčskopetrovskej obce. Tam skomponoval pieseň V Tepličke tábor stojí, ktorú na rozlúčku zaspievali a do sĺz dojali všetkých deväť domácich skupín a tiež organizátorov tábora.

Druhé ocenenie ktoré Ján Kopčok dostal bola Plaketa a cena Rádu práce so strieborným vencom, ktorú udeľoval maršal Tito, potom prišla aj Októbrová cena obce, Plaketa a uznanie Matice slovenskej a v roku 2015 ešte pribudlo medzinárodné ocenenie – Cena Samuela Tešedíka. Laudácio napísal Dr. Michal Babiak, ktorý sa láske k slovenčine, literatúre, hudbe a divadlu v mnohom učil práve od Jána Kopčoka, s ktorým aj získaval prvé režisérske skúsenosti. V laudáciu uvádza:

"Učiteľ Kopčok bol dlhé roky rozumom, dušou i srdcom všetkých kultúrnych udalostí a programov v Kulpíne. Spolu s manželkou Emíliou, a neskôr aj so synom Jankom spievali snáď v každom programe, hrali na nástrojoch, konferovali, účinkovali v divadelných predstaveniach, veselých výstupoch atď. Všetky tieto programy začal učiteľ Ján Kopčok neskôr prezentovať aj v ďalších slovenských obciach, čím sa toto prostredie nielen zviditeľňovalo, ale vytváral sa i silný potenciál vzájomných väzieb a kultúrnej výmeny. S odstupom času každý Kulpínčan, ale aj každý človek, ktorý sa spolupodieľal na profilovaní kultúrnej činnosti vojvodinských Slovákov, musí uznať, že miesto Jána Kopčoka v tomto formovaní je nezastupiteľné a neprehliadnuteľné," uvádza Michal Babiak a dodáva, že by sa v istom poetickom zovšeobecnení mohlo povedať, že v Kulpíne žije jeden z posledných romantických dejateľov, jeden z posledných štúrovcov, najposvätnejším cieľom ktorého bolo učiteľské šírenie ideálov humanizmu medzi národmi, šírenie lásky k materinskej reči a kultúre a praktický život v duchu týchto ideálov.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné komentáre

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus