Večierok venovaný 200. výročiu úmrtia Juraja Ribaya

Večierok venovaný 200. výročiu úmrtia Juraja Ribaya
 
Srdečne Vás pozývame na literárny večierok, ktorý sa uskutoční z príležitosti 200. výročia od úmrtia básnika, jazykovedca, etnografa a publicistu Juraja Ribaya (1754 – 1812). V rámci večierka Víťazoslav Hronec predstaví život a poéziu Juraja Ribaya a odprezentuje sa bibliofília Upřimné myšlení, ktorú do slovenčiny preložil básnik Ľubomír Feldek a ktorú vydali Slovenské vydavateľské centrum a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS). Večierok sa uskutoční 4. januára 2013 o 17:00 v ÚKVS v Novom Sade. Juraj Ribay od roku 1799 až do svojej smrti roku 1812 bol farár na tzv. vojenskej hranici v cirkevnom zbore nemeckých kolonistov v Savinom Sele v Báčke (vtedy Torža).
 
Kto bol Juraj Ribay - píše Ján Jančovic
 
Spisovateľ, jazykovedec, etnograf a publicista Juraj Ribay (Riba) sa narodil 27. marca 1754 v Dolných Ozorovciach pri Bánovciach nad Bebravou v rodine krajčíra a prevádzkara Ottlíkovského pohostinstva - Pavla Rybu(Ribu).
 
Základnú evanjelickú školu navštevoval v Horných Ozorovciach, po jej nariadenom zrušení pokračoval v Uhrovci, v rokoch 1766-69 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde mu zástupca riaditeľa školy Marček zmenil priezvisko na Ribay, 1769-71 vModre, 1773-76 teológiu v Šoprone, 1779 na univerzite v Erlangene, 1780-82 v Jene. Medzi ukončeným gymnaziálnym štúdiom a nástupom do Šoprone s cieľom zdokonaliť sa v maďarčine bol súkromným učiteľom latinčiny a nemčiny v šľachtickej rodine, kde sa sám zdokonalil v hudbe. Už počas šopronského štúdia bol pozvaný za učiteľa a organistu doZemianskych Kostolian, ale túto ponuku neprijal. Jeho túžbou bolo pokračovať v štúdiu na nemeckých univerzitách a z toho dôvodu najlepším jeho riešením bolo prijatie učiteľského a kantorského miesta v nemeckej cirkvi v Modre.
 
Po ukončení štúdia na nemeckých univerzitách, čo bolo tesne po prijatí Tolerančného patentu Jozefom II., jeho prvou zástavkou na ceste do Uhorska sa stala Praha, kde po sedemnásťdňovom pobyte mu bolo ponúknuté stať sa prvým evanjelickým farárom zakladajúceho sa pražského evanjelického cirkevného zboru. Aj keď aktívne pobudol medzi prvými pražskými evanjelikmi a pomáhal im duchovnými prednáškami a radami, toto miesto neprijal a viac sa počas pražského pobytu venoval návšteve knižníc a stretnutiam s významnými osobnosťami. Nakoniec na odporučenie Michala Inštitorisa, ktorý bol v trvalom spojení s pražskými evanjelikmi, prvým ich farárom a tým aj zakladateľom evanjelickej cirkvi v Čechách sa stal sarvašský rodák Matej Markovic, dovtedy farár vPustých Úľanoch.
 
Osobnosť slavistických disciplín
 
Juraj Ribay po návrate do Uhorska pobudol krátko pri otcovi v Uhrovci a pred Vianocami roku 1782 sa vybral do Banskej Štiavnice. Prihlásil sa u superintendenta Jána Čerňanského, kde na jeho odporučenie sa krátko stal súkromným učiteľom a kazateľom v rodine Ľudovíta Ostrolúckeho v Banskej Štiavnici. Keď ho Ján Čerňanský vysvätil za farára, v rokoch 1783-84 bol farárom v Príbovciach, 1784-85 v Bohuniciach, od roku 1785 v slovenskom a nemeckom cirkevnom zbore v Cinkote, 1796-98 knihovník a korektor v Pešti, od roku 1799 až do svojej smrti roku 1812 farár na tzv. vojenskej hranici v cirkevnom zbore nemeckých kolonistov v Savinom Sele v Báčke (vtedy Torža).
 
Počas pôsobenia v Bohuniciach sa v júni 1785 Juraj Ribay oženil s Alžbetou Ruprechtovou z Modry a už v decembri toho istého roku bol na odporučenie superintendenta banského okolia Martina Hamaliara pozvaný za farára do Cinkoty. Počas takmer jedenásťročného pôsobenia v tejto prímestskej časti Pešti mal možnosť zoznámiť sa s najvzdelanejšími osobnosťami, medzi ktorými uvádza vo svojom vlastnom po latinsky napísanom životopise, preloženom F. Kutlíkom, a uverejnenom v Slovenských pohľadoch č. 1 roku 1887: Kovačiča, Horániho, Cornidesa, Koppiho, Rtinu, M. Jankoviča, Jakušiča, Katančiča, Molnára, Schediusa... O cinkotskom pobyte okrem iného píše: „Nič som tu nepremeškal konať, čo by slúžilo rozšíreniu mojich známostí a vedomostí. Knihy a nové literárne objavy, kedykoľvek som sa z Pešti vracal, od spomenutých mužov som na čítanie si prinášal. Zaujímali ma predovšetkým dejiny mojej vlasti, cirkvi a literatúry, v odbore v ktorom som sa snažil i vzácnejšie a zaujímavejšie knihy zozbierať a to nie bez výsledku. Tieto som rád aj iným prepúšťal, ktorí zakladali väčšie zbierky, predovšetkým osvietenému pánu Szécsényimu a Mikulášovi Jankovičovi.“ Ďalej uvádza: „Keď som spozoroval, že naši zanedbávajú štúdium slovenskej reči a literatúry, aby som aj v tomto ohľade splnil službu svojmu národu, snažil som sa o to všetkým spôsobom, aby som vzbudil a docielil pokrok aj v tomto štúdiu. A tak neľutoval som ani prácu, ani náklady na zozbieranie knižnice slovensko-českej, a to najviac preto, aby som sa postavil proti predsudku, ktorým som bol predtým aj sám ovplyvnený, že vec Slovákov je beznádejná a že nezaslúži si žiadnej pozornosti.“
 
Koncom júna 1793 podnikol z Cinkoty literárnu cestu do Prahy, kde okrem iného počas choroby Mateja Markovica mal v pražskom kostole kázeň. O tom napísal: „Pričinením mojich pražských priateľov dostala moja knižnica, buď z kláštorov, buď od kníhkupcov nejednu znamenitú knihu. Rovnako podporovali moje predsavzatie i moji priatelia doma, ktorým som dôkladne na srdce kládol, aby mi z každého vidieka, kraja, z každého, aby som tak povedal - kúta, kde bývajú Slováci, knihy z rozličných slovenských a slovanských nárečí zaopatrovali a mne posielali. Pri tejto príležitosti povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu zanedbanej materinskej reči, a docielil som to, že so mnou kvôli cvičeniu a dobrému príkladu slovensky si dopisovali, a ich pôvodné listy z väčšej časti prechovávam...“ O jeho knižnicu mali záujem mnohé zahraničné osobnosti a v tomto úsilí ho významne podporovali a na druhej strane on knihami podporoval viacerých študentov. Medzi jeho pražskými podporovateľmi boli: Dobrovský, Barš, Percel, Fortunatus, Durich a medzi MoravanmiPolášek, a vládny tajomník Cerroni, ktorý Juraja Ribaya v Cinkote navštívil, a keď si prečítal katalóg a prezrel zbierky, neskôr mu napísal: „...ustrnul som, vlasy mi dupkom stáli... Vysoko vzdelaný Mikuláš Jankovič, majiteľ rozsiahlej knižnice, napísal: - Čo je pre Maďarov knižnica grófa Széchényiho, to je pre česko-slovenskú literatúru táto knižnica, v ktorej je zvlášť vysoko cenná zbierka biblií.“
 
Juraj Ribay bol významným predstaviteľom osvietenskej vedy a zakladajúcou osobnosťou viacerých slavistických vedných disciplín. Od študentských čias sa venoval zberateľskej činnosti so zameraním na vedecký i na národno-uvedomovací smer. Zbieraním rukopisov a starých tlačí si vybudoval vzácnu knižnicu. Niekoľko vzácnych spisov mu odstúpil aj hložiansky farár a národný buditeľ Juraj Rohoň. Na základe svojej zbierky a súpisu českých kníh M. Holku zostavil bibliografiu českých a slovenských kníh od najstaršej doby. Patrí medzi ne i vzácny exemplár 3. vydania Komenského prekladu diela Praxis pietatis. Ribayova knižnica je naďalej bohatým zdrojom poznatkov pre súčasné národné knižnice. V roku 1785 vypracoval v spolupráci s Ondrejom Plachým a ďalšími evanjelickými kňazmi návrh na založenie vedeckej spoločnosti Eruditas societas slavica,prispieval do Plachého Starých novín literního umění. Ako jazykovedec bol spolutvorcomporovnávacej metódy v dejinách slovenskej jazykovedy, prívrženec uplatňovania bibličtiny v spisovnom jazyku na Slovensku. V roku 1793 vypracoval plán slovenskej učenej spoločnosti Prolectum instituti, podľa ktorého stanovil normy zberateľskej činnosti v oblasti ľudových tradícií a jazykovedného materiálu, starostlivosti o literatúru, tlačenie kníh a svojho časopisu a v roku 1795 upravil a vydal v Pešti Ortographiu od P. Doležala. Všímal si tiež lexikálnu a frazeologickú stránku živého jazyka. Je autorom rozsiahlych rukopisných slovníkových prác, z ktorých čerpali jazykovedci ďalších generácií.
 
Významná bola jeho folkloristicko-zberateľská činnosť a výskum dialektov. V tejto oblasti spolupracoval s J. Dobrovským na výskume slovenských nárečí. Medzi ne patrí napríklad jeho rukopis z roku 1807 Idioticon Slovacicum voces Bohemis aut plane non, aut alio sensu usitatas circiter 14700 complectens, ktorý predstavuje diferenciálny nárečový slovník, ktorý čeština nepozná. Tlačou mu vyšli dielka: Katechizmus o zdraví, Pešť 1795, Pravidlá moresnosti, Pešť 1795, Živý príklad hríšnika pokání činíciho(preložil A. I. Gaško), Pešť 1788.
 
Zaoberal sa aj ľudovýchovnou spisbou. Počas pôsobenia v Cinkote chcel založiť vlastnú tlačiareň, v ktorej chcel vydávať i slovenský kalendár s osvetovým zameraním, ale pre nedostatok predplatiteľov sa mu nepodarilo tento zámer uskutočniť. Tu napísal aj rukopis o žilinských a trenčianskych tlačiarňach. Bol autorom príležitostných veršov. Dôležitá bola jeho redaktorská a korektorská činnosť. Počas pôsobenia v Savinom Sele po latinsky napísal vlastný životopis s uvedením jeho knižných a rukopisných diel, ktorý odoslal do Széchenyiho knižnice v Pešti.
 
Ako teológ a náboženský spisovateľ spracoval a roku 1790 vydal Mandát cisárskokrálovský ve věcech evangelického náboženství. Upravil v Pešti roku 1791 vydaný Tranoscius. Pre dejiny slovenskej biblistiky je významný Slovar biblický vykladačský. Zaslúžil sa o vydanie práce M. Pankla Compedium Oeconomie ruralis(1797), ktorú doplnil slovenským slovníkom. Jeho dielo je bohaté a týkalo sa aj poľnohospodárstva. Do tlače pripravil prácu L. Bartholomeidesa Kratičká historie přirození.... O pícich a rostlinách (Budín 1793), Příruční knížka o polním hospodářství, (Budín 1797).
 
Juraj Ribay zomrel roku 1812 v Savinom Sele vo Vojvodine. Jeho dielo si rodáci roku 1994 uctili odhalením pamätnej tabule na zborovom evanjelickom dome v Dolných Ozorovciach. V Bánovciach nad Bebravou zase nesie jeho meno Stredné odborné strojárske učilište.
 
Ján Jančovic