Domovská

Vernisáž výstavy Zuzany Holúbekovej

Vernisáž výstavy Zuzany Holúbekovej
 
Vernisáž sa konala za nevšedného záujmu návštevníkov galérie Vinného domu v Bojniciach. Preto taký úvod, lebo vernisáže sa nezúčastnili len „domáci“, ale prišli aj „cezpoľný“. Bol to najmä zástupca Matice slovenskej Vlastimil Uhlár, primátor mesta Tlmáč Július Bizoň, ktorý priviedol aj spevácku skupinu Pokus, zástupca starostu obce Rybník Stanislav Maďar, zástupca Strednej odbornej školy v Starej Turej pán Málek. V neposlednom rade to bol aj akademický maliar Daniel Bidelnica, ktorí tu s manželkou vystavovali v predchádzajúcom období. Vo svojom príhovore uviedol Zuzanu Holúbekovú, ale nezabudol pripomenúť pravdu o umení slovami – umenie je krásne v tom, že je nevyčerpateľné.
 
foto
 
„Pre vás, divákov, je to zas niečo nové – kukurica, slnečnica a hlavne kohút, to sú motívy maliarky Zuzany Holúbekovej, ktorými ona symbolicky vyjadruje pocity zo svojho života v Kovačici na Panónskej rovine. Sú to zobrazenia nielen skutočného života, ale aj svojich snov a túžob, no hlavne lásky. Lásky medzi ľuďmi, lásky k svojej domovine, teda k Slovensku. Láska je vlastne ústredným motívom celej jej tvorby.“
 
Stanislav Maďar pripomenul, že v Rybníku vystavovala Zuzka, ako ju familiárne nazval, asi pred rokom a obdivuje ju, že tu má celkom novú kolekciu obrazov. Autorke poželal veľa tvorivých úspechov, a aby sa jej obrazy dostali do povedomia nielen v rodnej Kovačici, ale aj v ďalekom svete.
 
Július Bizoň uviedol, že sa veľmi potešil Zuzkinmu pozvaniu, že sa zas po roku uvidia a doniesol a odovzdal jej veľa úprimných pozdravov od občanov Tlmáč. Za Maticu slovenskú Vlastimil Uhlár odovzdal pozdrav predsedu Mariána Tkáča, ale poďakoval aj za seba, že pani Holúbeková prišla do Bojníc, ktoré sú jeho rodným mestom. Poďakoval celej dolnozemskej kultúrnej obci, najmä vo Vojvodine, za vynikajúcu reprezentáciu slovenskej menšiny po celom svete.
 
foto
 
Majiteľ a moderátor večera Michal Lekýr DIVEK
 
Vystúpil aj zástupca strednej školy zo Starej Turej p. Málek a pripomenul, že Z. Holúbeková vystavovala aj u nich, v Starej Turej, v Dome kultúry Javorina. Pripomenul, že ju potešila informácia, že v škole v tom čase študovalo okolo štyridsať žiakov z Vojvodiny, no prekvapilo, že žiaden z Kovačice. Počas ich ďalšieho stretnutia v Kovačici urobili nábor žiakov, a keď odchádzali na Slovensko, už si niesli niekoľko prihlášok. V súčasnosti majú žiakov zo všetkých slovenských základných škôl, okrem Jánošíku.
 
Ako predposledná sa prihovorila Helena Ivaničová, etnologička z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorá sa s Dolnou zemou, ale hlavne s Kovačicou a rodinou Zuzany Holúbekovej, zoznámila počas návštevy so skupinou študentov Univerzity tretieho veku. Vo svojom krátkom, precítenom príhovore chcela osloviť mnohých Slovákov slovami – „Odporučila by som každému Slovákovi, ktorý upadá do nejakej letargie, či hanby, za to že je Slovák, aby navštívil Kovačicu. Toľko hrdosti a srdečnosti k slovenskému národu som ja v živote nezažila. Toto bol môj zážitok na celý život. Veľmi rada sa s ním budem deliť až do smrti. Zasielam srdečné pozdravy všetkým Kovačičanom.“
 
foto
 
Autorka Zuzana Holúbeková s dcérou Jelenou a časť speváckej skupiny z Tlmáč
 
Poslednou bola samotná maliarka, ktorá vysvetlila vznik názvu výstavy – Dolnozemský batôžtek. „Keď som mala svoju prvú výstavu v Bojniciach pred štyrmi rokmi, tak sme si počas posedenia pri dobrom vínku pospomínali na to, ako bolo „tým naším“ pred dvestopäťdesiat rokmi, keď zbalili všetky svoje nádeje do batôžteka a šli na Dolnú zem. Na tú žírnu rovinu, kde dnes žije 52 000 Slovákov, no pred desiatimi rokmi nás bolo 60 tisíc. Asimilácia „zhltla“ za ten krátky čas takmer celý Petrovec. Môžeme len predpokladať, čo sa stane za takých tridsať rokov. My v Kovačici máme trochu inú slovenčinu, takú, akou vyprávali naši rodičia, no nebojte sa, že by sme sa nerozumeli. Tí, ktorí ste boli v Kovačici, príďte znova, a tí čo ste neboli, príďte tiež. Zažijete tam veľa, ale hlavne spoznáte náš každodenný život, náš jazyk a pohostinných ľudí.“
 
foto
 
Zuzana Holúbeková pri rozdávaní informačného bulletínu o svojej tvorbe. Ten malý košík v jej rukách má sto rokov
 
Moderátorom a hostiteľom večera bol majiteľ Vínneho domu Michal Lekýr DIVEK, ktorý nám na otázku, ako si vytvoril kontakty na kovačickú insitu odpovedal – Asi okolo roku 1995 som sa zoznámil s Pavlom Čapom, ktorý robil insitné umenie z Kovačice. Odvtedy je to naša srdcová záležitosť a podporujeme týchto našich krajanov. Najmä tým, že im vytvárame podmienky na to, aby mali kde vystavovať.
 
Maliarka Zuzana Holúbeková na otázku, ako sa ona dostala na Slovensko so svojou tvorbou prezradila, že – mňa si „odchytili“ samotní Slováci. Ateliér mám v Kovačici a návštevnosť v ňom je veľká. Sú medzi nimi aj Slováci zo Slovenska. Postupne sa vytvorili možnosti recipročných kultúrnych výmen, a preto je často slovenský folklór na návšteve vo Vojvodine a náš, kovačický maliarsky prejav na Slovensku. Čo sa mňa týka, tak všetky výstavy na Slovensku sa vytvorili z osobných kontaktov. Mojim krédom je – Stretajme sa, aby sme sa nezabudli, a tak v zabudnutí nezanikli.
 
Anna a Ján Sabovci z Prievidze

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus