Domovská

K nedožitým 85. narodeninám Miroslava Kriváka

(Spomienka na Slovenské slávnosti Daniela Pixiadesa)

 

Pripadal som si ako novorodenec! V krásnej slovenskej košeli som sa hrdo prechádzal a cítil sa ako najväčší Slovák. Práve vtedy som stretol Miroslava Kriváka, s ktorým sme sa celý rok nevideli. Objali sme sa a on hneď začal chváliť moje básne, že je vraj nimi oduševnený. Trochu som ho odtiahol nabok a povedal mu, že som priniesol jednu poviedku, ktorú chcem ponúknuť na zverejnenie. Prejavil o ňu veľký záujem a prikázal mi ráno prísť k nim, do jeho domu, ktorý bol blízko pri Vrbare.

 

K nedožitým 85. narodeninám Miroslava Kriváka

 

Otvorila mi jeho matka a zaviedla ma do izby, kde Miro sedel za písacím strojom. Táto ženička stratila jedného syna vo vojne a mňa hádam preto mala rada ako svojho vlastného. Okrem Mirka mala ešte aj syna Ondreja (známy verejný činiteľ) a mladšiu dcéru, ktorá v tom čase chodila do gymnázia.

Nesmierne som obdivoval Mira a jeho rýchle klepanie na stroji. Keď poviedku preklepal a strany zoradil podľa čísel, vstal a vážne mi povedal, že je to prvá povojnová poviedka slovenského národa v Juhoslávii. Bol veľmi vážny. Nežartoval!

Jeho dôstojnosť a vážny postoj sa pozmenili v oduševnenie, keď mi sľúbil, že zverejní moju poviedku v ďalšom vydaní Nového života, keďže bol redaktorom toho časopisu. Tým jeho krásnym slovám sa mi proste veriť nechcelo! Mal už za sebou román a bol uctievaným autorom, preto jeho uznanie na mňa silno zapôsobilo.

Jeho matka nám pripravila raňajky. Potom sme odišli do Vrbary, ktorá už bola plná mladého sveta. Cez dav ľudí a zástupy dievčat v krásnych farebných sukniach sme sa predierali k rečníckemu pultu, kde sa Tibor König práve vtedy prihováral. Vedľa neho stáli ďalšie známe osobnosti zo spoločenského a politického života, a niekoľko umelcov a spisovateľov z Nového Sadu. Mirko sa so mnou rozlúčil a zastal si vedľa nich, hneď poza Tibora. Pochopil som, že sa aj jemu patrilo hovoriť, nielen ako usporiadateľovi osláv, ale aj ako aktívnemu verejnému pracovníkovi a mládežníckemu predsedovi.

Velil petrovskej pracovnej brigáde na prácach v Bosne a na Novom Belehrade. Bol som jeho brigádnikom v roku 1949 v Zemune, kedy sa stavala budova Zväzovej výkonnej rady, ako aj spojovacie prístupy a objekty štadióna futbalového klubu Partizán. Vyznamenal ma úderníckym odznakom.

Mirko Krivák sa už vtedy bol zapísal na univerzitu ako mimoriadny študent, keďže v Petrovci mal veľa povinností. Bol členom redakčnej rady Hlasu ľudu a Nového života. Dosť aj písal. Ja sám som predal niekoľko sto výtlačkov jeho románu Srdcia mladých, no potom sme sa nejako rozišli...

Úryvok je prevzatý z ešte nezverejnených memoárov Daniela Pixiadesa Zápisky bez poradia, ktoré v preklade Kataríny Pucovskej čoskoro vidu tlačou.

Miroslav KRIVÁK ( 25. 8. 1931 Báčsky Petrovec 2. 3. 2002 Sriemska Kamenica) študoval na gymnáziu v Báčskom Petrovci, diaľkovo absolvoval fakultu politických vied v Belehrade. Pracoval ako novinár a redaktor v týždenníku Hlas ľudu a v obrázkovom mesačníku Rozhľady, neskôr v slovenskej redakcii novosadského rozhlasu, bol predsedom Spolku vojvodinských slovakistov.

Autor románov Úsvit nad rovinou (1954), Srdcia mladých (1961), Lámanie chleba (1983). Napisal divadelné hry Katka (1987), Dve drámy (2005). Prekladal zo slovinčiny (F. Levstik, F. Bevk a i.) a srbčiny (J. Pavletičová, J. Vandot a i.), bol hlavným redaktorom zborníkov Tak sme to videli (1974), Štyridsať rokov Hlasu ľudu (1984) a Minulosť dneška (2000). Zomrel v r. 2002.

Miroslav Krivák bol i hl. a zodpovedným redaktorom monografie Pamätnica – Споменица 1789 – 1989, napísanej pri príležitosti 200 - ročnice dvojjazykovej výučby v základnej škole v Kulpíne, ktorá však pre politickú a potom i ekonomickú kríza nemohla byť publikovaná v roku 1989 a tlačou vyšla až v roku 1996.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

Náhodný obrázok

slovenske insitne umenie zo srbska

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články

urad

fotogaleria

cirkevna matrika

kalendar menin

mena

okienko

velka noc

pamatnicek

kucharka

kovacica

gjk

pocasie

autobus