V Spolku petrovských žien v pondelok 20. marca prebiehala ďalšia akcia Slovenského vydavateľského centra (SVC) z Báčskeho Petrovca Zima s knihou a projektom Biblio. Prítomných privítala Katarína Rašetová, predsedníčka spolku a potom slovo odovzdala Vladimírovi Valentíkovi, riaditeľovi SVC. Podobne ako aj na doterajších zimných posedeniach dôraz bol kladený na vlaňajšiu knižnú produkciu tohto vydavateľstva a podobne ako aj na predchádzajúcich akciách Zimy s knihou, aj tentoraz sa širšie hovorilo o knihe Annamárie Boldockej Grbićovej O ľuďoch a iných vzácnostiach a tiež o knihe Kataríny Pucovskej KUS Zvolen, 50 rokov obnovenej činnosti, keďže sa autorky uvedených dvoch publikácií na večierku aj osobne zúčastnili. Tretia hostka, ktorú si Vladimír Valentík tentoraz pozval na večierok bola Zuzana Medveďová Koruniaková, aktívna členka Spolku petrovských žien, ktorá so SVC spolupracuje už 16 rokov a ako jazyková redaktorka sa podpisuje pod všetky jeho vydania. Riaditeľ SVC sa jej verejne poďakoval a aj takýmto spôsobom jej prejavil hlbokú úctu.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí oznamuje všetkým žiadateľom o dotácie na rok 2023 konečné výsledky – protokoly schválených a zamietnutých žiadostí o dotácie na rok 2023, ktoré boli schválené dňa 20.03.2023. Úrad v roku 2023 podporí na základe riadneho kola prijímania žiadostí o dotáciu celkovo 785 žiadostí v sume 2 181 660 eur, zamietnutých bolo 418 žiadostí o dotáciu.
Poľovnícky spolok Bažant/Fazan z Kulpína prednedávnom usporiadal svoje valné volebné zhromaždenie, na ktorom si piatykrát za sebou za predsedu zvolili Branislava Plachtinského. Keďže spolok v tomto roku jubiluje – oslavuje sedemdesiate narodeniny, včera sa kulpínski poľovníci a ich hostia stretli aj na slávnostnom zhromaždení. Na ňom predostreli správy o vlaňajšej činnosti a hospodárení a plány na tento rok, ktoré prečítali Vladimír Haška, Zdenko Maglovský a Andrej Širka. Tiež si zvolili členov správnej a dozornej rady spolku a obecnému loveckému združeniu postúpili návrh kandidatúry Zoroslava Brtku na predsedu obecného loveckého združenia. Druhá, slávnostná časť zhromaždenia bola venovaná dejinám spolku.
Včera v Nadlaku udelili Cenu Ondreja Štefanka. Jej tohtoročnými laureátmi sa stali: Dr. Katarína Mária Orbánová z Rumunska, za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete a PhDr. Mojmír Benža, PHD. zo Slovenska za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúre tvorenej v slovenskom zahraničnom svete. Cena Ondreja Štefanka sa od roku 2009 udeľuje každoročne dvom žijúcim osobnostiam slovenského zahraničného sveta, respektíve občanom Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Cenu udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Zároveň Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku a Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku usporiadali Medzinárodnú konferenciu, ktorej tohtoročná téma je: Združenia, spolky, organizácie a inštitúcie dolnozemských Slovákov. Na dvojdňovej konferencii, ktorá prebieha dnes a zajtra na centrálnom sídle DZSČR v rumunskom Nadlaku, sa zúčastňujú početní vedeckí pracovníci a kultúrni dejatelia zo slovenského zahraničia a zo Slovenska.
V tomto roku si pripomíname 75 rokov od úmrtia Milevy Marićovej, ženy, ktorá keby bola mužom, pravdepodobne by získala najvyššie svetové uznania z fyziky a matematiky. Keďže však bola ženou, o nej sa píše prevažne iba ako o prvej manželke Alberta Einsteina. No, aj keď patriarchálne vychovaná, predsa dláždila cestu feministickému hnutiu. Vo veku 19 rokov odišla do Zürichu, jedného z mála európskych miest, kde koncom 19. storočia ženy mohli študovať. Iste musela byť neuveriteľne silná a úporná, keďže sa dostala na prestížnu školu, ktorú si zvolila. Ako piata žena v dejinách školy zapísala sa na Polytechniku v Zürichu, kde študovala ako jediná žena svojej generácie. Prešla však dlhú a tŕnistú cestu, kým sa jej podarilo zapísať štúdium fyziky, keďže sa ani tam na študentky nepozerali s priazňou. Táto škola za 40 rokov prijala na odbor fyzika a matematika len päť žien a žiadnej z nich sa nepodarilo ukončiť štúdium a získať diplom. Mileva Marić dvakrát neuspela na ústnej záverečnej skúške, hoci mala z testov veľmi dobré známky, dokonca o niečo lepšie ako Albert Einstein. V roku 2018 zaradil BBC World Service Milevu Marić medzi 100 žien na svete, ktoré si zaslúžili oveľa viac, než im to uznali ich manželia, otcovia alebo iní muži.
Tatiana Naďová z Pivnice a Mária Andrášiková z Báčskeho Petrovca si z rúk dočasne povereného ministra školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Jána Horeckého 10. marca 2023 prevzali Ocenenie sv. Gorazda. Celoživotná trpezlivá práca, mimoriadny prínos pre školstvo a množstvo žiakov a študentov, ktorých pripravili na profesijný aj osobný život – aj takto by sa dali zhrnúť výsledky mnohých učiteľov, ktorí zasvätili svoj život svojmu povolaniu. Toto ocenenie pedagogickej práce nesúce meno svätého Gorazda je najvyšším prejavom uznania, aké môže pedagógom udeliť minister školstva a udeľuje sa od roku 1997. V tomto roku ho získalo 60 pedagógov. Tatiana Naďová a Mária Andrášiková získali Malú medailu sv. Gorazda a sú ocenené za dlhoročnú prácu v oblasti primárneho vzdelávania, v oblasti podpory vyučovania slovenského jazyka a vyučovania v slovenskom jazyku v Srbsku. Blahoželáme!
V pondelok 13. marca v Dome dôchodcov v Kysáči prebiehala ďalšia akcia Slovenského vydavateľského centra (SVC) z Báčskeho Petrovca Zima s knihou a projektom Biblio. V spolupráci so SVC večierok usporiadal Spolok kysáčskych žien. Prítomných privítala Ľudmila Berediová Stupavská, predsedníčka spolku a následne slovo odovzdala Vladimírovi Valentíkovi, riaditeľovi SVC, ktorý predstavil vlaňajšiu knižnú produkciu tohto vydavateľstva. Tentoraz bol osobitný dôraz kladený na knihu kysáčskeho rodáka Daniela Pixiadesa Smery a pobrežia, knihu Annamárie Boldockej Grbićovej O ľuďoch a iných vzácnostiach a knihu Kataríny Pucovskej KUS Zvolen, 50 rokov obnovenej činnosti. Autorky uvedených dvoch kníh sa na večierku aj osobne zúčastnili. Kysáčske ženy aj tentoraz boli dobrými poslucháčkami ale aj výbornými hostiteľkami, takže večierok pri čaji, káve, pečive a chýrečných kysáčskych koláčikoch prebiehal v príjemnej nálade.
Výročie úmrtia grófa Andreja Hadíka si v nedeľu 12. marca 2023 pripomenuli kladením vencov v katolíckom kostole vo Futogu a potom aj v Novom Sade historickými príspevkami a príležitostným programom, ktorý zorganizoval Maďarský kultúrno-umelecký spolok Tamaši Arona a Maďarská národnostná rada. Podujatie sa začalo v kostole Srdca Ježišovho vo Futogu, kde miestny páter Antun Kopilović a temerinský farár Tibor Szöllősi odslúžili omšu na počesť Andreja Hadíka. Maršal Andrej Hadík, pýcha habsburských husárov, bol dôverníkom Márie Terézie. V roku 1763 ho cisárovná povýšila do grófskeho stavu a v roku 1771 mu darovala rozsiahle panstvo Futak (Futog) so šiestimi osadami, ktoré k nemu patrili: Futog, Hložany, Petrovec, Kisáč, Rumenka a Begeč. Andrej Hadík zomrel 12. marca 1790. Jeho telo pochovali v krypte rímskokatolíckeho kostola Srdca Ježišovho vo Futogu. V rámci včerajšej omše boli položené vence k jeho hrobu vo futockom katolíckom kostole. István Pásztor položil veniec v mene Vojvodinského maďarského spolku a Zhromaždenia AP Vojvodiny a vence položili tiež predstavitelia Veľvyslanectva Maďarska z Belehradu a Generálneho konzulátu Maďarska v Subotici, potom i zástupcovia maďarskej národnostnej rady, Vojvodinského maďarského spolku, rakúskeho veľvyslanectva a členovia viacerých husárskych a rytierskych združení, plukov a rádov rytierov. Pamiatku úmrtia Andreja Hadíka si uctil aj prof.Dr. Ján Kišgeci, predseda Združenia pre muzeálne agrárne dedičstvo z Kulpína, ktorý sa roky venúva výskumu života a diela tohto maršala a grófa slovenského pôvodu.
Ruka, veľký pamätník pri Novej Gajdobre pocestnému rozpovie srdcervúci príbeh. Ruka, akoby vyčnievajúca z vody, ako posledná úpenlivá prosba zúfalého topiaceho sa človeka. Päť prstov, kŕčovito roztvorených, akoby niečo chceli uchopiť. Päť prstov a päť zversky zmarených mladých životov. Na tabuli pod prstami pamätníka nápis: "Boli aj také roky, keď tadiaľto, kadiaľ ty dnes svojou cestou kráčaš, sa odchádzalo do dejín!" Do dejín, tých smutných, vojnových, svedčiacich o zverstvách okupantov. Tým, ktorým je pamätník venovaný, iba chceli žiť. Boli na úteku z maďarského väzenia a dostali sa takmer na krok od vytúženej slobode. Pamätník sa nachádza ukrytý medzi vysokými stromami pri Novej Gajdobre, hneď vedľa cintorína. Postavený bol v roku 1975 a venovaný je piatim mladíkom, ktorých tam v roku 1944, pred koncom vojny, maďarskí okupanti lapili a hodili do vahadlovej studne. Najstarší z nich bol Kulpínčan Daniel Širka, ktorý mal iba 23 rokov a veľké životné plány.
Odišiel z našich radov, stratil sa nám zo zorného uhla, ale nie z našich sŕdc a myšlienok. Ak je pravdou, že je človek živý, pokiaľ si na neho niekto spomína, Ondrej Koroš bude ešte dlho, dlho žiť...Podobné rozlúčkové slová zneli 26. 04. 2015 práve z kondolencie Ondreja Koroša, vtedajšieho správcu žiackeho domova v Báčskom Petrovci, pri rozlúčke s kolegom Samuelom Boldockým. Títo dvaja profesori na gymnáziu Jána Kollára si dobre rozumeli, obaja sa zapísali do dejín tejto našej významnej vzdelávacej inštitúcie zlatými písmenami, obaja mali zvláštny zmysel pre humor, obaja si vedeli získať rešpekt žiakov erudovanosťou, empatiou a ústretovosťou. Obaja v tomto roku jubilujú. Ondrej Koroš pred mesiacom oslávil sedemdesiatiny a o dobrý mesiac si pripomenieme nedožité osemdesiatiny Samuela Boldockého. Obaja na svojich pleciach dokázali uniesť iba sedemdesiat a trochu drobných krížikov a obaja si z dôchodku užili iba 6 -7 rokov. Profesora Koroša kolektív pracovníkov Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom vyprevadil do dôchodku na slávnostnej akadémii 7. 10. 2017, ktorou sa pripomínalo 98 rokov pôsobenia gymnázia a 20-ročnica žiackeho domova. O dva roky neskôr 9. decembra 2019 Ondrej Koroš sa musel rozlúčiť s manželkou, spec.med.psyh.Tatianou Korošovou, PhD., ktorej nedožité sedemdesiatiny si pripomenieme 9. septembra.
Slováci sa do Jánošíka, osady v juhovýchodnej časti Banátu v obci Alibunar, nasťahovali roku 1823 prevažne z Nitrianskej a Novohradskej župy. Vtedy sa osada menovala Schandorf, potom od roku 1895 – Sándorfalva, v roku 1910 ju premenovali v Uj-Sándorfalva a napokon roku 1922, keď už slovenské obyvateľstvo činilo väčšinu, dostala meno Slovenský Alexandrovac. Po II. svetovej vojne a so zánikom kráľovstva, meno srbského kráľa vystriedali menom slovenského zbojníka. Bolo to roku 1947 a odvtedy sa osada menuje Jánošík. Oslavy dvojstého výročia príchodu Slovákov do Jánošíka budú prebiehať počas celého roka a vyvrcholia 30. septembra a 1. októbra. „Program osláv sme koncipovali tak, že každé združenie/organizácia ktoré sú aktívne v Jánošíku pripravia svoju vlastnú aktivitu. Oslavy budú vrcholiť počas jánošickeho "kirvaja" kedy je naplánovaná slávnostná akadémia, celovečerný koncert, ale aj výstavy, zaujímavé gasto-kultúrne podujatie venované kukurici, či slávnostné služby Božie a odhalenie pamätnej tabule zaslúžilému evanjelickému farárovi Adolfovi Krnúchovi (1871 – 1903)," informuje Katarína Mosnáková Bagľašová, členka Oslavného výboru.
Dnes v Boľovciach zomrel kulpínsky rodák Ján Maglovský, umelec dreva: stolár, rezbár, modelár, stavbár. Podľahol sepse po útoku pouličných psov. Narodil sa na salaši neďaleko Kulpína 3. marca 1944. Remeslu sa vyučil v mladom veku, keď sa po ukončení základnej školy rozhodol pre stolárstvo. Ako učeň v petrovskom Stolárskom podniku Prvého mája obľúbil si prácu s drevom, ktorému potom zostal verný po celý život. Zručnosť Jána Maglovského sa plne prejavila na jeho druhom pracovisku v Stavbárskom kombináte Trudbenik v Belehrade. Tu robil drevárske modely pre objekty, ktoré tento podnik staval po celej Európe. Ako dobrého a usilovného majstra angažovali ho na veľkých a zložitých stavbách nielen v našej krajine, ale aj v zahraničí. Keď odišiel do dôchodku, dreva sa nevzdával. V Boľovciach, kde žil so svojou rodinou, pokračoval v modelárstve a často sa v tej umeleckej zanietenosti vracal do rodného Kulpína.
Marec sa spája nielen s príchodom jari ale i s čítaním knihy. Knihy sú bránou do sveta poznania, ktorú v nedeľu 5. marca pre milovníkov literatúry otvorili i v KUS Zvolen Kulpín. Miestny odbor Matice slovenskej v Kulpíne, kulpin.net, Spolok kulpínskych žien, KUS Zvolen a Slovenské vydavateľské centrum (SVC) usporiadali tam literárny večierok Zima s knihou. V mene organizátorov návštevníkov privítala Katarína Pucovská, zakladateľka portálu kulpin.net a Pavel Gaža, predseda MOMS Kulpín. O vlaňajších knižných tituloch hovoril Vladimír Valentík, riaditeľ SVC a Annamária Boldocká Grbićová priblížila svoj vzťah k literatúre a ľuďom a zmienila sa aj o svojej najnovšej knihe O ľuďoch a iných vzácnostiach. Katarína Pucovská, autorka a zostavovateľka knihy KUS Zvolen Kulpín – päťdesiat rokov obnovenej činnosti hovorila o tejto publikácii a tiež o knihe Smery a pobrežia venovanej Danielovi Pixiadesovi.
Ján Valo sa dnes vo veku nedožitých 59 rokov pobral cestou osudu do večnosti. Tvrdo bojoval, jeho životná dráha bola tŕnistá, no sila vôle veľká. Dokázal aj to, čo je nad ľudské schopnosti – prežil, aj keď mu telo bolestivo spaľovalo niekoľko desiatok tisíc voltov, prežil aj pád z elektrického vedenia. Prežil, a života krás, pokým vládal, sa nevzdával. Bez jednej ruky a s pozošívaným telom vzpriamene kráčal a učil sa novému životu. To, čo v ňom dovtedy iba tlelo a čo si obľúbil ešte v základnej škole, začalo sa pýtať von. Fotografia a fotografovanie sa stali jeho uzdravovateľmi. Našiel to učupené svetlo v sebe, ktoré mu pomohlo hľadať krásu. Svojimi svetlopismi prenášal uzdravujúce svetlo aj na pozorovateľa. Odmeny a ceny začali pribúdať. Prišli aj ponuky o usporiadaní prvej výstavy. Boli z Nového Sadu a Belehradu, no on sa chcel najprv predstaviť v rodnom Kysáči. Bolo to v roku 2018 a výstavu pomenoval Cestou osudu.
V sobotu 4. marca v podvečerných hodinách kulpínski vinári a ich hostia sa stretli na rybárskej chate Združenia športových rybárov Smudj, kde usporiadali výročné zhromaždenie. Okrem schválenia správ o vlaňajšej činnosti a finančnom hospodárení, vytýčili si aj plány na tento rok, ktoré sú viac-menej bežné a dobre rozpracované už dve desaťročia. Úvodom sa prihovoril predseda Združenia vinohradníkov a vinárov z Kulpína Michal Dovičin, ktorý toto združenie založil v roku 2003 a dvadsať rokov ho aj veľmi úspešne vedie. Vyjadril potešenie, že sa do činnosti zapájajú aj mladí ľudia, ktorí chcú pracovať a vedia tiež vyrábať dobré vína. Správu o minuloročnej činnosti a plány na tento rok prečítal tajomník združenia Radoslav Kolarski a finančnú správu podal pokladník Miroslav Zima. Predseda Dozornej rady Gustav Petráš sa pochvalne zmienil o finančnom hospodárení a Branislav Plachtinský pochválil organizáciu nedávneho zájazdu kulpínskych vinohradníkov do Vranja, do Vinárstva Aleksić, kde sa 28 členná výprava z Kulpína 14. februára 2023 zúčastnila na oslave sv. Trifuna, patróna vinohradníkov.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)