V tomto roku Slovenská evanjelická a.v. cirkev v Srbsku oslavuje storočnicu osamostatnenia. Ešte pred storočím sme totiž žili v Rakúsko Uhorsku a s hornozemskými Slovákmi sme mali jednotnú Evanjelickú cirkev. Podobne aj Evanjelická cirkev na Slovensku oslavuje 100 rokov svojich moderných dejín a 18. januára si jej prčedstavitelia pripomenuli 100 rokov prvej synody v evanjelickom kostole v Trenčíne, teda najvyššieho zákonodarného zhromaždenia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku. Tento dátum sa považuje za začiatok existencie ECAV, mimo rámca Uhorska, v Československu a na Slovensku. Dovtedy mala evanjelická cirkev za sebou 400-ročnú históriu v Uhorsku. Aj dejiny našej dolnozemskej Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi sa začínajú so sťahovaním našich predkov na Dolnú zem, teda sú takmer 300-ročné, avšak samostatnosť naša cirkev získala pred 100 rokmi. O tom viac TU: http://www.kulpin.net/o-kulpine/spolky-a-kluby/spolok-zien/22-aktuality/aktuality/11141-slovenska-evanjelicka-krestanska-cirkev-a-v
Pred 80 rokmi v marci 1941 sa nad Juhosláviou už nebezpečne vznášala hrozba vojny a aj vo Vojvodine sa začali demonštrácie vlastencov a antifašistov. „ Ani jednu marcovú noc v osudnom roku 1941 Petrovec nedospal. Rachot rútiaceho sa kolesa vojny, neistota, obavy, napäté vyčkávanie, hroziaca príšera vojny, fašistické hrozby, predtucha, že zapredanecká belehradská vláda snuje zradu – všetko to celou svojou ťarchou doliehalo na dušu ľudí, ktorí deň čo deň presedeli pri rozhlasových prijímačoch, načúvajúc prívalu správ a spočitujúc hodiny, minúty, sekundy, ktoré veštili, že sa bude písať pamätná história /.../ Čochvíľa sa po dedine bleskurýchle rozletel chýr, že tisícové zástupy obyvateľov slobodymilovného Belehradu demonštrujú na uliciach hlavného mesta proti zradcovskej vláde Cvetković – Maček a proti pripojeniu Juhoslávie k Trojnému paktu. Bleskurýchle sa ozvena belehradských ulíc niesla do všetkých kútov pobúrenej krajiny." Písal tak dvadsať rokov neskôr 25. marca 1961 v Hlase ľudu Samuel Miklovic. V Petrovci sa demonštrácie začali 27. marca a pobúrený zástup tiahol z gymnázia. Dva dni predtým sa vzbúril aj Zreňanin a Stará Pazova.
Narodil som sa 5. júla roku 1931 v slovenskej dolnozemskej dedine Kysáč. Matka ma porodila keď mala šestnásť rokov. Vážil som vraj asi sedem kilogramov, čo bolo rekordom nielen v Kysáči, ale aj vo Vojvodine a možno aj v Juhoslávii. V tlači ma nazvali cisárom a pôrodná babka Macáková mi neskôr povedala, že vo svojej praxi nikdy nevidela tak veľké dieťa. Rodičia dlho spolu nevydržali, rýchlo sa rozišli a ja som zostal u otcových rodičov. O mňa sa ďalej starala otcova matka. Kŕmila ma bielym chlebom a kozím mliekom. Od toho som sa stal poriadne tučný a mal som aj problémy s dýchaním. Doktor ma chodieval zachraňovať niekedy až trikrát denne. Neviem, ako ma vyliečil, ale, hľa, tu som, prežil som. Neďaleko nášho domu bol aj dom s niekoľkými bytmi. V jednom z nich sa usadil mladý maďarský manželský pár. On pracoval na železnici a ona zostávala doma. V prednej izbe bývali Bagoňovci, rodičia môjho spolužiaka Jána. S Janom sme sa každé ráno škárou vo dverách pozerali, ako sa maďarský pár, pred manželovým odchodom do práce, miluje. Tak sme získali prvé poznatky o sexe.
IV. kongres matíc slovanských národov a inštitúcií, ktorý usporiadala Matica slovenská pri príležitostiach 100. výročia oživotvorenia Matice slovenskej a podpísania Memoranda národa slovenského, 4. – 7. júna 2019 v Martine, priniesol začiatkom nového roka významný rezultát. Je ním unikátna pamätnica z vydavateľskej dielne Matice slovenskej pod názvom Kongres matíc slovanských národov a inštitúcií. Pod zostavenie publikácie sa podpísali: Marián Gešper – predseda Matice slovenskej a Zuzana Pavelcová – riaditeľka Krajanského múzea MS.
Spoločnosť Marbo Product ako súčasť multinacionálnej spoločnosti PapsiCo podniká už 13 rokov na trhu západného Balkánu a v obci Báčsky Petrovec, totiž v Maglići a v rámci svojho spoločensky zodpovedného prínosu lokálnemu spoločenstvu dotovala počítačové a iné technické vybavenie a zariadenia verejným ustanovizniam obce Báčsky Petrovec. Dotáciu dostali Dom zdravia Báčsky Petrovec, Predškolská ustanovizeň Včielka, Gymnázium Jána Kollára, Základná škola Jána Čajaka, Základná škola Jána Amosa Komenského v Kulpíne, Základná škola Jozefa Marčoka Dragutina v Hložanoch a Základná škola Žarka Zrenjanina v Maglići. Ide o vybavenia, ako sú notebooky, tlačiarne, monitory, desktopové počítače a tablety, ktoré v spolupráci s Obcou Báčsky Petrovec boli darované týmto ustanovizniam, ktoré pôsobia pod jej príslušnosťou.
Jedného dňa v roku 2007 v Kanade, jeden chlapec prišiel do školy v ružovom tričku... Stal sa preto predmetom šikany svojich rovesníkov, utrpel posmech, keďže si žiaci mysleli, že chlapcom sa ružové tričko nehodí a že je to dievčenská farba. Neskôr vyšlo najavo, že si chlapec ružové tričko obliekol na podporu svojej matky, ktorá trpela rakovinou prsníka. Odvtedy je ružové tričko symbolom boja proti násiliu v škole. Stanovený je aj Deň proti šikanovaniu a je to deň, keď si deti oblečú ružové tričko, aby ním podporili postoj proti šikanovaniu, čo je myšlienka, ktorá vznikla v Kanade. Oslavuje sa po celom svete, no v rôznych dátumoch. U nás je posledná februárová streda „Međunarodni dan borbe protiv vršnjačkog nasilja", kým v mnohých krajinách, vrátane Slovenska, je prvý novembrový štvrtok Medzinárodným dňom proti násiliu a šikanovaniu v škole, vrátane kyberšikany. V ústrety dnešnému dňu v kulpínskej základnej škole Jána Amosa Komenského celý týždeň prebiehal v znamení ružovej farby.
Sloboda prejavu je zaradená medzi najvyššie ciele ľudstva, pretože je nevyhnutná... Novinári sú dôležití v každej demokratickej spoločnosti a oni sú aj tí, čo majú kontrolovať, napomínať, ba aj kritizovať tých, čo sú pri moci, aby omámení mocou nezabúdali, že pracujú pre svoj národ a jemu zodpovedajú. To je úloha novinárov! Mylne sa novinármi nazývajú tí, čo sú v službe režimu, lebo oni novinármi byť nemôžu. Preto v novinárstve politika nemá miesto! Predsa sa, trebárs aj násilne, do neho domáha. Aj preto v hlasľudovskom hrnci opäť vrie, alebo možno lepšie povedané: ešte stále vrie. A tomu je tak už vyše desaťročie. Spomeňme si na leto 2009 keď Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny vedená Annou Tomanovou Makanovou akýmsi „blitzkriegom" (rýchlym, prekvapujúcim rozhodnutím) odvolala riaditeľa nášho týždenník Hlas ľudu a vymenovala zodpovedajúci stranícky káder. Samuel Boldocký sa vtedy nemohol na to mlčky dívať a napísal text Tragikomická procedurálna ekvilibristika s podtitulkom Riaditeľ Hlasu ľudu „odstavený," lebo šetril v časoch hospodárskej krízy?! Vtedy sa politika usadila do hlasľudovského kresla.
Včera a dnes sa v celej bývalej Juhoslávii spievalo a plakalo v rytme piesne „Slovenska". „Ak umriem mladý, zasaď na môj hrob iba rozmarín." Spieva v piesni Đorđe Balašević a v ďalšom texte výslovne si želá nedovoliť, aby sa z jeho pohrebu urobilo smutné tretie dejstvo. Rodina nášho známeho speváka to rešpektovala a dnes v popoludňajších hodinách za prítomnosti najužšieho kruhu rodiny a hudby jeho tamburášov ho pochovali na Mestskom cintoríne v Novom Sade. Aj Slováci v Srbsku si viacerými podujatiami uctili pamiatku na tohto nášho a svetového „panónskeho námorníka". Tak napríklad novinár Ján Filip sa podelil o spomienku na Đoleho, na rozmarín a pieseň Slovenska. Na námestie v Báčskom Petrovci včera začali prinášať kvety a sviečky a vo večerných hodinách Ondrej Maglovský, ktorý roky hrával v Đoleho orchestri, spolu s Lego duo, spievali Balaševićove piesne. V kovačickom kostole dnes tiež zneli balaševićovské baladické tóny a známy kovačický insitný maliar Ján Glózik si spomienku na Đoleho natrvalo zachováva obrazom "Panónsky námorník".
Po takmer troch desaťročiach, koľko ohnutý kráčal pozemskou púťou s ukrutným bôľom zo straty syna, v nedožitom 67. roku svojho života sa pobral za svojim Igorkom. Profesor telesnej výchovy Samuel Poniger zomrel v novosadskej nemocnici, dvanásť dní po mozgovej príhode.
Đorđe Balašević (11. máj 1953 – 19. február 2021) „...Iba sa presťahoval, viem!... na nejaké lepšie miesto, pretože toto už nie je svet, v ktorom sa pekne žije! A všetko sme spolu prekonali i všeličomu nás naučil, ten náš úžasný panónsky námorník so sedliackym srdcom, jeden z posledných ambasádorov dobrej vôle z bývalej Yugy.." Takto sa s Đorđem Balaševićom lúčia jedni, iní uvádzajú, že im bolo cťou žiť v jeho čase... Bol súčasťou mnohých nás. Generácie s nim odrastali, spievali, v deväťdesiatych pískali... Na námestí v Novom Sade množstvo mladých a starších prichádza zapáliť sviečku, znejú tam celý večer Đoleho piesne. A on spieva: „Nemám rád február"... „odídem, keď zamrmle vietor zimné otčenáše"... „Dobrú noc, dámy a páni, hľa aj táto šou sa skončila"...
Veršovec a právnik Ján Myjavec sa narodil 21. februára 1909 v Petrovci, kde zakončil základnú školu a kde maturoval s prvou generáciou slovenských žiakov štátneho gymnázia v roku 1927. Podobne ako niektorí ďalší jeho spolužiaci, aj on pokračoval v školení v Bratislave, kde roku 1932 promoval na právnickej fakulte. Ešte počas školenia na gymnáziu sa začal zaoberať literárnou tvorbou a v písaní pokračoval aj po ukončení vysokej školy. Bol spoluredaktorom časopisu Zem, kde uverejňoval národnohospodárske články pod pseudonymom Vladimír Hájny a spolupracoval aj s ďalšími časopismi. Od 1. septembra 1944 bol účastníkom Slovenského národného povstania a v roku 1945 v Banskej Bystrici ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady. V rokoch 1946 – 1948 v Bratislave zastával funkciu predsedu Spolku Slovákov z Juhoslávie a v roku 1949 pôsobil na Oblastnom riaditeľstve štátnych kúpeľov v Bratislave. Odtiaľ bol zatknutý ako stúpenec juhoslovanského titoizmu a nespravodlivo odsúdený na 25 rokov väzenia. Svet a ambície sťaby padli do priepasti. Celých desať rokov najproduktívnejšieho pracovného veku, od svojich 40 a do 50 rokov strávil vo väzení. Po tom už nič nemohlo byť ako predtým. Rehabilitovaný bol roku 1966...
Dnes je Popolec, čiže Popolcová streda, alebo aj Škaredá streda, ktorou sa pre kresťanov začína pôst. Pôst je vskutku sebakontrola. Ak sa dokážeme ovládať, dokážeme robiť veľké veci, sme silní. Lebo očistíme nielen telo, ale aj dušu. Nie Nový rok, ale pôstny čas je ideálnym obdobím na veľké plány a nové činy. On je vskutku „pokrmom" pre dušu, alebo aj prameňom múdrosti, dar očistenia sa od zbytočností v sebe. Aj od toho nahromadeného zla, strachu...ktoré sa v nás denne hromadia. V indiánskej kultúre existuje jeden príbeh o dvoch vlkoch, v ktorom starý otec učí svojho vnuka dôležitú životnú lekciu. Starý otec hovorí svojmu vnukovi, že vo vnútri nás všetkých prebieha bitka. Je to boj medzi dvoma vlkmi, ktorí v nás žijú. Jeden z nich je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, smútok, ľútosť, chamtivosť, arogancia, sebaúcta, vina, odpor, menejcennosť, lži, falošná pýcha, nadradenosť a ego. Druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, pokoj, pokora, láskavosť, zhovievavosť, empatia, veľkorysosť, pravda, súcit a viera." Vnuk nad tým chvíľu premýšľa a spýta sa: „Ktorý vlk vyhrá?" Starý otec odpovie: „Ten, ktorého kŕmiš."
Severná časť amerického kontinentu sa trápi s tuhou zimou a južná s horúčavou. V Texase v nedeľu bolo chladnejšie (miestami až –18 °C) ako na Aljaške (–9 °C). Elektrická sieť nezvládla vyrábať nadostač elektriny a prišlo aj k neplánovaným výpadkom prúdu. Obyvatelia Houstonu, najväčšieho mesta v Texase, išli v najchladnejšej noci v tejto zimy, v pondelok, spať bez elektriny a tepla.
Storočné Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu pri príležitosti Dňa štátnosti Srbska získalo významné uznanie. Stalo sa jedným z nositeľov Vyznamenania zaslúžilým inštitúciám pre prínos na poli kultúry - zlatej medaily. Toto Vyznamenanie dnes slávnostne udelil prezident Srbska Aleksandar Vučić, a v mene SKC P. J. Šafárika prevzala ho predsedníčka Vierka Marčoková Cerovská. Uviedla to na facebookovej stránke tohto nášho nanajvýš úspešného kultúrneho kolektívu Danica Vŕbová. Za ich storočnou prácou stojí i storočie úspechov. V aktivitách sa nedajú znechutiť a ani zastaviť. Tak aj napriek vlaňajším a tohtoročným početným obmedzeniam, „Šafárikovci" nezaháľali. Práve v týchto dňoch vydali nové CD Na dunajskom moste. Blahoželáme a len tak ďalej do novej storočnice!
Hromnice, čiže Sviatok obetovania Pána sa zhodujú s pravoslávnym cirkevným sviatkom Sretenje- Stretnutie Pána, ktorý sa oslavuje tiež 2. februára, avšak podľa starého juliánskeho kalendára. Keďže tento kalendár mešká za gregoriánskym 13 dní, Sretenje pripadá na 15. februára. Za Deň štátnosti Srbska Sretenje ustanovili roku 2001 a dátum bol zvolený na znak spomienky na 15. február roku 1804 keď v Orašci pod vedením Đorđа Petrovićа Kаrаđorđа začalo Prvé srbské povstanie. Ono predstavovalo boj za oslobodenie spod stáročnej tureckej poroby. Tiež na Sretenje, ale v roku 1835 na Veľkom národnom zhromaždení v Kragujevci bola vyhlásená prvá Ústava Srbska – Sretenjská ústava.
Daniel Pixiades (1931)
Pre budúce dni
A vody tečú, tečú, tečú
do rodiska, v krajinu ďalekú...
V krajinu najdlhších snov.
Z krajiny do krajiny
a nikde nemať krov.
Zvädnuté ruže v cudzej záhrade.
Zvädnuté oči na ceste.
Zvädnuté ruky na poduške!