Archív

Viliam Pauliny-Tóth, poslanec kulpínskeho okresu

To, že bol poslancom Uhorského snemu za tento okres, predpokladáme, že väčšina čitateľov tejto stránky vie. No málokto už vie o jeho politickej orientácii, o tzv. politickej práci, čo v širšom význame slov znamená, ako plnil svoj poslanecký (volebný) program. A či ako osoba nejaký mal, ako ho zostavoval a samozrejme ako nakoniec jeho plnenie pred svojimi voličmi prezentoval. To všetko by sme sa mali dozvedieť v tomto príspevku, ktorý je výberom z obsiahlejšieho článku v denníku Národné noviny, ročník III., číslo 47, z 20. apríla 1872, s. 1 a 2.

 

Parte z roku 1877

 

Parte z roku 1877

 

V úvode cítim otázku, možno v súčasnosti nereálnu – ako vyzerá osobný program kandidáta? Ten sa zvyčajne zabalí do programu strany a tým jednotlivec a jeho osobná zodpovednosť za plnenie sľubov akoby vypadávala z hry. Lenže v čase kandidatúry Viliama Pauliniho-Tótha to bolo inak, preto už radšej čítajme.

Príspevok uviedol vo „svojich" novinách (bol ich vydavateľom) pod nadpisom „K mojim veľacteným voličom Kulpínskeho okresu". Ak by sme sa pokúsili parafrázovať jeho priame vyjadrenia, určite by nevyzneli tak hodnoverne, ako ich citovanie.

„Keď ma Vaše ctené okresné povereníctvo v januári 1869 vyzvalo, abych prijal kandidáciu vyslanectva v Kulpínskom okrese, zároveň doposlalo mi ono programm, v jehož smysle zastupovanou byť žiadala národňo-ľavá strana Kulpínskeho okresu na Uhorskom sneme. Program ten bol vo svojich hlavných ťahoch sostavený dľa programmu krajinskej srednej ľavice, a ja – poneváč úplne srovnával sa on s mojimi náhľadmi a zásadami – neváhal som doposlaný mi programm prijať a podpísať, a v jeho zmysle počas môjho trojročného vyslaníčenia voždy verne pridŕžať sa tej strany, ku ktorej ma jak moje vlastnie presvedčenie, tak i Váš mnou prijatý a podpísaný programm viazal". Z uvedeného už vyplynulo, a V. P. Tóth to ďalej potvrdzuje „aby kandidát Kulpínskeho okresu, na prípad svojho vyvolenia, pridal sa ku strednej ľavici..." a svoj dôvod aj rozpisuje „že politika vládnej, reálnou úniou (od r. 1867) na zaľutanských Nemcoch opierajúcej sa pravice, v riadnych pomeroch, ešte dlhý čas obísť sa môže i bez uspokojených nemaďarských národností, a môže s nimi popri macošskom, touže pravicou r. 1848 donesenom národnostnom zákone, až príliš dľa ľubovôle nakladať..." Na jeho postojoch badáme vzájomnú rivalitu týchto hlavných politických prúdov – ľavice a pravice. Preto ani neprekvapuje Tóthova ďalšia kritika pravičiarskych krokov – „čo a ako mieni s nami pravica, to už dôkladne známe zo zákona o národnostiach r. 1868 doneseného, jako i vôbec z bezohľadného zachádzania jej vlád s nami v obci, v úradoch, vo školách atď.

Z ďalšieho jeho postoja možno usúdiť, že ľavica ešte nebola dostatočne konsolidovaná, keď píše – „čo a ako mieni s nami ľavica, to dosiaľ nevieme, bo ona nemala ešte príležitosť skutkami môcť dokázať či svoje prajné či neprajné smýšľanie v národnej otázke..."

Tu zasa vysvetľuje prečo takto postupuje a zhodnocuje svoje pravicové či ľavicové smerovanie,– „Toto boli hlavnie príčiny, pre ktoré slovenskí voličia Kulpínskeho okresu r. 1869 žiadali odo mňa, ako svojho kandidáta, abych pridal sa na prípad môjho zvolenia ku ľavej strane. Ja, ako viete, ochotne splnil som Vašu žiadosť pridal sa vo zmysle Vášho volebného programu ku srednej ľavici, podržiac si ale voľnú ruku v tých otázkach, ktoré týkali sa našich národných záujmov." Aj keď prijal ľavicovú orientáciu predsa si ponechal istú voľnosť v rozhodovaní a hlasovaní, ako by sme dnes povedali „podľa svojho vedomia a svedomia".

Nasleduje najzávažnejšie a jednoznačné vyjadrenie k voličovi, keď predošlé úvahy o národných záujmoch zhrnul do vety – „A toto bolo to stanovisko, ktoré zaujímal ja na Uhorskom sneme ako Váš zastupiteľ počas minulých troch rokov."

Pokračuje rozpisom, čo všetko a ako zastával či vykonal – „K dokázaniu toho, že som v otázkach, ktoré viac menej týkali sa naších národných záujmov, nie len mal úplnú voľnú ruku, ale že ma v nich dosť často ešte aj sama ľavica podporovala, uvádzam iba nasledujúce facta: s privolením ľavice, s jej odobrením a zásadným osvojením si predmetu, interpeloval som:

1. dňa 8. mája 1869 ministra vnútra, baróna Wenkheima, straniva násilného uhospodenia vojska do matičnej dvorany;

2. dňa 22. januára 1870 ministra bohočestia, baróna Eötvösa, straniva ev. Superintendentom ním vydaného narídenia, aby zamedzili podpisovanie petície za omilostenie vtedy k väzeniu odsúdeného Dra Hurbana;

3. Roku 1870 osvojila ľavica (klubbovým uzavretím) podporovanie môjho návrhu dotyčne krajinskej podpory pre Maticu na Slovensku, atď.

A týmto odôvodnené je snaď dostatočne Vami a mojim presvedčením naložené mi pridŕžanie sa zásad strednej ľavice a národných záujmov."

Svoje poslanecké účty skladá dva dni po slávnostnom ukončení svojho trojročného poslaneckého mandátu a neodkladal to na neskoršie časy, aby sa na to (nebodaj) zabudlo, keď sa k tomu vyjadruje – „...a tak teda včera vypršal môj vyslanecký mandát, ktorý Vy, Veľactení pp. Voličia, v bratskej dôvere, do mojich rúk zložili. Nasledovne všetkým právom pýtate sa už dnes svojho odstupujúceho zastupiteľa: ako šafáril on s Vašou dôverou? čo vo Váš prospech vykonal? ako zastupoval tie zásady, ktoré Vy na sneme zastupované mať želali? ako zadržal vernosť k Vášmu, ním prijatému a podpísanému programmu?..." pokladám si to za svoju milú povinnosť na ne jasne, bez obalu a na krátce odpovedať."

Ak sme už v predošlej časti spomenuli, že ľavica v tom čase ešte nebola konsolidovaná, tu nám to zdôvodňuje tzv. parlamentnou matematikou takto – „Ak by sa počet všetkých asi 420 poslancov, ktorí na minulom sneme zasedali, rozdelil na osem osmín, tak by na ľavicu pripadli asi tri, a na pravicu asi päť osmín. V tomto pomere prísne disciplinovanej väčšiny ku menšine, obsažené sú dôvody toho... prečo ľavica i so svojimi najsvobodomyseľnejšími a najšlechetnejšími zámermi nikdy preraziť nemohla".

Súčasne však aj zdôvodňuje, prečo to tak bolo a zhrnul to do štyroch zásadných bodov. V prvom bode sa vyjadruje k Chorvátsku v tom, že „bán Rauch znal to svojim bezohľadným postupovaním ta doviesť, že horvatský snem, k posile vládnej strany na uhor. snem, vyslal 29 pravičiarov". V druhom bode kritizuje, že „Románi v Sedmohradsku nezúčastnili sa v minulých voľbách", a preto Sasi, ktorí sú v menšine vyslali do snemu 22 pravičiarskych poslancov. V treťom bode sa zaoberá slovenskými pomermi, ktoré hodnotí takto – „náš národ, ako viete počituje tri miliony duší, mal by teda na uhorskom sneme zastúpený byť najmenej 90 vyslancami, no známo Vám, že on zčiastky pre úradnícky nátlak, zčiastky svojou vlastnou vinou – poneváč veliká časť obecného ľudu skladáva svoju dôveru v tom, kto najviac piť dá – na minulom sneme len troch takých mužov mal, ktorí mali smelosť, zaujímať i za jeho národnie záujmy".

Vo štvrtom bode hodnotí postoje bohatých a vplyvných poslancov slovami – „ktorí pri svojom vyslanectve ešte i krajinské, ba z týchto opäť mnohí ešte i dajedny súkromné, ovšem veľmi výnosné, a čo hlavnia vec, riadne viac menej od vlády závislé úrady (pri železniciach, pri bankách) zastávajú. Takýchto pánov zasedalo v minulom sneme asi dvesto, a jich mravnou povinnosťou je, voždy verne s vládou hlasovať".

V ďalšej časti už popisuje, ako sa osobne postavil pri prerokovávaniach niektorých zákonov či nariadení, ale ako už spomenul, bol to len jeho „skromný hlas proti". Takto sa postavil proti slobodnej voľbe „kráľovských fiškusov", pri hlasovaní o „neústavnosti virilných hlasov" v návrhu zákona o „sriadení právomocností a obcí", ktorým by boli „ochromené" zaužívané zákonné ustanovenia. Mal pripomienky aj k novému priemyselnému zákonu, v ktorom sa už nemali uplatňovať doterajšie cechové spôsoby udeľovania koncesií, ale mali sa prenechať na priemyselné závody, kde by boli ovplyvnené „politickou ľubovôľou vrchnosti".

Veľa sa venoval rozvoju železníc, ktorý bol aj v Národných novinách prezentovaný pod titulom – „Osem návrhov zákona, ktoré uhorskej snemovni dňa 23. novembra 1871 predložil Viliam Pauliny-Tóth". Z tejto problematiky vyberáme pár viet – „Zajedno veľmi draho stavia; podujímatelia nápadne bohatnú a ľud len platí – a za druhé prílišný ohľad bere sa pri vedení železničných čiar na záujmy statkárov s pány ministry príbuzných alebo vláde verne oddaných, tak že počet tak zvaných „rodinných železníc" behom minulých rokov povážlive rozmnožil sa...", a preto vraj vidieť „...len samé látaniny, samé kuso-stavby, netvoriace dohromady organický celok".

Ak kandidoval za kulpínsky okres, tak tento zahrnul aj do svojej vízie budúcej železnice, keď píše – „...jedna z hlavných mnou navrhovaných železničných čiar, ísť mala krížom cez kulpínsky okres medzi Petrovcom a Kulpínom, pri čom mal som vo vidu tak záujmy celej krajiny, ako aj záujmy môjho volebného okresu".

V otázkach národnostných zastával Slovákov, keď napísal – „...ohlásil som sa za práva nášho zaznávaného a krivdeného národa slovenského; upozornil som snemovňu viac ráz na náš trojmillionový národ, ktorý práve tak verne miluje svoju Uhorskú vlasť ako Maďar, ale i žiada aby táto krajina i jemu voľnou a milou vlasťou mu bola...". Musel však spomenúť aj často pretriasaný „panslavizmus", ku ktorému sa vyjadril – „...no ak jest reku pre našu uhorskú vlasť aké nebezpečie, tak ono neväzí v idee panslavizmu, lež väzí v idee neústupnej hegemonie jednej tretiny krajinského obyvateľstva, t. j. maďarstva, nad dvoma tretinami nemaďarských obyvateľov uhorského štátu. Uhorsku vnútorná sloboda treba, a shoda je len medzi rovnými bratmi možná".

V roku 1870 predložil návrh o povolení podpory Matice slovenskej z krajinskej pokladnice, na to podal Moric Jókay rozšírený návrh na podporu všetkých vedeckoliterárnych ústavov, ale ani jeden neprešiel a „14 hlasmi prepadnul Jókayho návrh, následne s ním i môj jakožto v ňom zahrnutý". Opakovane aj v roku 1871 bol znova tento návrh predložený p. Zmeškalom, no znova návrh „prepadnul".

Takmer ku koncu svojho príspevku povzbudzuje slovenský národ – „Nasledovne, tak sa zdá, že v národnom ohľade od terajšej vlády vôbec nemáme čo očakávať. Nechce-li avšak slovenský národ voždy len na milosť a nemilosť neprajnej mu vlády odkázaný ostať, nutno sa mu snažiť, aby v pomere počtu svojich duší zastúpený bol v sneme. Kadenáhle stane sa to: v tej chvíli stane sa terajšie „pium desiderium" (v preklade – zbožná túžba, doplnil J. S.) o národnej rovnoprávnosti i v Uhorsku skutkom; dokým-koľvek ale takto nebude zastúpený na sneme, jednotliví ta vysielaní mužovia s mandátmi 3-5 okresov, len veľmi málo vykonajú, a národ i ďalej prinútený bude chovať sa z cudzích drobkov a ohryzkov, ktoré tu i tu padnú zo stola vládno-maďarskej milosti".

Pridáva však aj apel pre slovenských voličov – „Slovom, ak vôbec každý národ, tak i náš slovenský zložený má svoj osud vo vlastných rukách; len mu jednosvorne chceť načim, byť voľným a rovnoprávnym, a bude ním – lebo každý národ má toľko slobody a práva, koľko si ho už či umom a či päsťou zaslúžiť dovedie, každý národ má asi také postavenie, akého je hoden. Bôh je spravodlivý!.

Na záver sa prihovoril s rozlúčkou takto – „A teraz už pokorne lúčiac sa od Vás – poneváč dľa dohovoru medzi Srbmi a Slovákmi kulpínskeho okresu, r. 1865 uzavreného – nasleduje pri najbližšej voľbe kandidovanie srbského rodoľuba, pod jehožto zástavou práve tak ako pod mojou, pevne verím, všetci jednosvorne shromaždíte sa – srdečne Vám ďakujem, drahí bratia moji! za Vašu velikú dôveru, ktorou poctili Ste ma pred troma roky, sverením mi vyslaneckého mandátu – a ráčte byť presvedčení, že mi tento dôkaz Vašej úprimnej priazne dokým len žiť budem, milým, vzácny, drahým a nezapomenuteľným ostane.
Takže už len pozdrav a želanie – „Zdravstvujte! Pán Bôh s nami a zlé preč!

V T. Sv. Martine, 17. apríla 1872, Viliam Pauliny-Tóth".

 

Spracoval Ján Sabo z Prievidze

 

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články