Archív

Večná láska

V dnešný deň 25. októbra 1941 Vojenský súd maďarského kráľovského vojska odsúdil organizátorov a účastníkov pálenia konôp v okolí Petrovca na smrť obesením. Jedným z odsúdených bol aj Branislav Mokić (1918 – 1941), syn srbského učiteľa v Silbaši a matky Eleny, dcéry evanjelického farára Viliama Seberíniho. Mal vtedy 23 rokov, chcel žiť v slobodnej krajine, dokončiť štúdium práva, zamestnať sa a požiadať o ruku Annu Benkovú. Ich láska sa zrodila v mrchavých časoch, keď sa nesmelo a ani nechcelo nahlas ani len zasmiať a niežeby nahlas lásku vyznávať. Nikdy jej to teda neprezradil, no zdôveril sa s tým svojej sestre a matke vo svojom poslednom liste. Písal, keď mu už šibenice viseli nad hlavou: "Drahá sestrička a mama, ja musím zomrieť ako hrdina v boji za spravodlivú vec socializmu. Moja obeť nie je zbytočná, určite príde to, čo musí prísť. V toto buď, moja sestra, presvedčená... Povedz Anne Benkovej, že som ju miloval, a vo svojej duši som si myslel, že ak sa budem ženiť, požiadam ju o to, pretože sme boli rovnako vzdelaní, rovnako chudobní, rovnakí proletári. Bola by to žena, ktorá by mi nedohovárala, čo robím pre ľud, a nikdy som jej to nespomenul..."

 

Večná láska

 

Večná láska

 

Večná láska

 

Anna Benková (1914 – 2003) bola o štyri roky staršia od Branislava Mokića. Mala 27 rokov a hoci pochádzala z chudobnej rodiny, podarilo sa jej vyštudovať na Filozofickej fakulte v Belehrade. Vzdelanie, vlastenectvo a rozhľad jej „kázali" bojovať za spravodlivosť. Bola prvou ženou zapojenou do organizovaného odporu proti fašistickej okupácie v Petrovci. Hneď po vypuknutí povstania, členovia SKOJ-a a KSJ v Petrovci zorganizovali rôzne akcie ako aj pálenie troch konopární v Petrovci v roku 1941. V tejto akcii účinkovala aj Anna Benková. Účastníkov akcie však odhalili, pochytali, úžasne týrali najprv v novosadskej Armiji. Annu Benkovú tam odsúdili na 12 rokov ťažkej práce. Trest si odpykávala v žalároch v Budapešti, Mariinostre, Komárne a potom v zlopovestnom koncentráku v Ravensbrücku (Nemecko) pod číslom 90577, kde sa dočkala oslobodenia. Vrátila sa do rodného Petrovca. „Profesorka Benková začala na ústave pracovať 5. septembra roku 1945. Prišla sem po neveselom detstve, po tvrdom živote na štúdiách pedagogiky, po ešte tvrdšej univerzite života a revolúcie, keď bola ako aktívny člen bunky našich prvobojovníkov roku 1941 zatknutá a plné štyri roky žalárovaná. Pod takým bremenom života by sa slabšia osobnosť musela zrútiť, pod takým tlakom vlčích prvkov ľudskej spoločnosti by musela zanevrieť na ľudí, natrvalo získať mizantropické prvky. Kolegyňa Benková vyšla z tohto zmietania a boja víťazne, ako zocelený protifašista, s hlbokou vierou v hodnoty človeka a jeho právo, aby žil v slobode. A prišla na ústav ako rozsievač humanistických ideí a pedagóg v tom najkrajšom a najkomplexnejšom slova zmysle. Ústav v nej získal vernú, odovzdanú pracovníčku — súdružku, Anna našla v ňom zmysel a náplň svojej existencie," napísal do gymnaziálnej pamätnice riaditeľ Samuel Spevák.

Ako jej však bolo, to vedela iba ona. Nikdy sa nevydala. Do Pamätnice gymnázia Jána Kollára napísala. "Zdiplomovala som... Čoskoro však ukrutný príval a príšera vojny zdeptali moje mladistvé túžby, ba aj moje zdravie. Zostal mi iba môj holý, osihotený život... Tak ako všetko, i to peklo, na zemi malo však svoj koniec. Slnko zas nadobudlo teplo a jas ... Škola ma potrebovala — a moje potreby vyústili v škole. I pre môj dokmásaný život začali svetielkovať... žiariť nádeje,... teplo mesačného svitu z očí žiakov... Je niečo krajšie, vznešenejšie než presádzanie poznatkov a skúseností minulých generácií na prítomné?"

Tak písala, myslela a tak cítila profesorka Benková. A v tom znamení pracovala, žila na ústave 27 rokov.

„Za 27 rokov rozdávala sa tu po kúsku každému, kto si ten vzácny dar želal a vedel v sebe natrvalo uchrániť. A keď rozmýšľame, kto koľko venoval ústavu, vieme bezpečne: ona mu dala Seba — celú... Viacej dať nemožno..." Napísané je na strane 109 Pamätnice II vydanej pri príležitosti 60 rokov gymnázia v Petrovci.

 

Katarína Pucovská

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

Zlatko Benka (1951)
Najvyšší čas (úryvok)

Najvyšší čas je čas dnešný
čo dovoľuje klíčeniu
lomcovať nami ako víchor
Sebou už nemôžeme byť
nech dnešok
akokoľvek páchne zajtrajškom
Len skrze slovo sa púšťame na púť
na cestu mladučkú
kľukatiacu sa veselo
po veľkej dlani sveta
Do hlbokého snehu neba
raz navždy vyrúbanej
Najvyšší čas až zajtra
keď zo sna vystúpime
a rovno na dúhu

Posledné komentáre

Posledné články