Archív

Osamostatnenie kulpínskeho cirkevného zboru

Kulpín pred 200 rokmi, v roku 1822, získal prvého evanjelického farára. Bol ním Ján Rohoň, ktorý sa narodil v Kulpíne 27. decembra 1797 a bol synom druhého kulpínskeho učiteľa, znamenitého osvietenca Juraja Rohoňa a Evy, rodenej Vašašovej. Do ľudovej školy chodil v Hložanoch, do gymnázia v Novom Vrbase, údajne aj do srbského gymnázia v Sriemskych Karlovciach, a študoval v Bratislave. Po štúdiách bol kratšiu dobu vychovávateľom vo Veľkom Kereši (Nagykórôs) a keď prijal pozvanie Kulpínčanov, koncom roka 1821 bol vysvätený za evanjelického farára v Banskej Bystrici a do úradu v Kulpíne bol slávnostne uvedený 6. januára 1822, kde pôsobil do konca roku 1831, keď sa po smrti svojho otca Juraja stal jeho nástupcom v Hložanoch, kde umrel 18. januára 1857. Uvádza to Dr. Samuel Čelovský v knihe Pamätnica – Spomenica 1789-1989 vydanej pri príležitosti 200 rokov školy v Kulpíne.

 

Osamostatnenie kulpínskeho cirkevného zboru

 

Osamostatnenie kulpínskeho cirkevného zboru

 

Voľbe farára predchádzalo osamostatnenie zboru. Založenie samostatného cirkevného zboru v Kulpíne roku 1821, ktorý bol takmer štyri desaťročia fíliou petrovskej matkocirkvi, bolo možné až vtedy, keď kulpínski Slováci splnili zákonné podmienky čo do počtu obyvateľov. Tie boli splnené ešte v roku 1810, avšak k odštiepeniu došlo až o desaťročie, keďže pre chudobu a obávajúce sa ďalšie finančné zaťaženie, osamostatnenie stále odďaľovali. Prípravy na túto dôležitú udalosť predsa konali a za tým účelom opravili a zväčšili modlitebnicu, ktoré bola súčasne aj školou.

Založenie samostatného cirkevného zboru bolo významným medzníkom nielen v dobudovaní miestnej evanjelickej cirkevnej organizácie, ale aj významným historickým medzníkom v stabilizovaní slovenskej osady a jej celkového národného, najmä kultúrneho života, - uvádza Dr. Samuel Čelovský.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články