Archív

Mirko Petrovič a Adela, rodená Čajaková

V roku 1945 v akcii Mať volá Mirko Petrovič, evanjelický kaplán v Petrovci, sa s rodinou presťahoval z Dolnej zeme na Slovensko. Avšak, radosť z krajšieho života netrvala dlho, už v roku 1950 bol tam odsúdený na trest väzenia ako titovský špión. Vyriekli mu trest 23 rokov a peňažný trest 10 tisíc! Ihneď ho zavreli do žalára a jeho manželku a tri deti v rámci Akcie B na Štedrý večer roku 1952 násilne vysťahovali z bytu na Ferjenčíkovej ulici č. 2 a presťahovali na Oravu. Chybu uznali až v roku 1968, kedy Mirka Petroviča čiastočne rehabilitovali a odškodnili. Povolili mu návrat do Bratislavy, pridali byt na Meteorovej ulici, kde ubytovali aj ďalších prepustených, čo zostali nažive. Ako dôchodca pomáhal cirkvi, vykonával služby Božie aj v nemeckom jazyku. Umiera 4. januára 1983. So zosnulým sa rozlúčil generálny biskup Ján Michalko. Odpočíva v Slávičom údolí v rodinnej hrobke, v ktorej leží aj jeho dcéra Kornélia a manželka Adela, rodená Čajaková.

 

Mirko Petrovič a Adela, rodená Čajaková

 

Mirko Petrovič a Adela, rodená Čajaková

 

Mirko Petrovič a Adela, rodená Čajaková

 

Vo vykonštruovanom politickom procese prebiehajúcom v septembri 1950 bola súdená "16 členná banda špiónov a násilníkov", vedená juhoslovanským generálnym konzulom (vicekonzulom) v Bratislave Šefikom Kevićom, ktorý bol 2. septembra 1950 v Prahe odsúdený na doživotie. Rudolf Lančarič bol odsúdený na trest obesením (trest bol vykonaný) a ostatní obvinení si mali odpykávať tresty väzenia. V článku s titulkom „Rudolf Lančarič – obeť Stalinovej honby na Tita" Mgr. Vladimír Palko v záznamoch Pamäte národa opisuje ten proces na stranách 71 – 80 TU: https://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-02-2008.pdf Zo špionáže pre Šefika Keviča bol obvinený aj bývalý poslanec za Demokratickú stranu Ján Myjavec.

Pred odchodom na Slovensko Mirko Petrovič prežil hrôzu II. sv. vojny v Petrovci, vtedy premenovaného na Petröcz, odkiaľ vysielal tajnou vysielačkou program, ktorý sa začínal slovami: BUM, BUM, BUM! VOLÁ LONDÝN, LONDÝN VOLÁ! Napriek veľkého hnevu Horthyovcov a nemeckej úpornosti, farár Petrovič nebojácne vysielal, no menil punkty, takže jeho vysielačku do konca vojny okupanti nevysnorili.

Po vojne bol opäť kňazom i biskupským sekretárom, stáva sa aj členom mestského zastupiteľstva. Manželka, ako režisérka divadelného súboru, odchádza na Slovensko a domov odkazuje i píše, že majú úspech, po predstaveniach sa tu tancuje, Slovensko je tak nekonečne krásne a úprimné, že by mali popremýšľať o presídlení. Vzniká aj hnutie MAŤ VOLÁ, otvára náruč všetkým Slovákom žijúcim mimo vlasti, využime príležitosť, neváhajte moji, baľte sa. Uviedol to v dlhšej reportáži Slavo Kalný, v ktorej sa ešte v roku 1995 rozprával so synom Mirka Petroviča, radiológom Mirkom Petrovičom.

Biografické údaje o evanjelickom farárovi Mirkovi Petrovičovi nachádzame v knihe Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v Kráľovstve juhoslovanskom v slove a v obrazoch, vydaná v roku 1930, kde píše: „Narodil sa dňa 25. novembra 1899. roku v Štýrskom Hradci. Prvé dva roky elementárnej školy skončil na evanjelickej konfesionálnej nemeckej škole v Mlinske (Horvatsko), kde mu otec vtedy účinkoval ako učiteľ- levíta. Ďalšie tri roky na štátnej chorv. škole v Garešnici a I. tr. mešťanky s nemeckou vyučovacou rečou v Maribore. Klasické gymnázium navštevoval od I –VIII. triedy vo Varaždine, kde aj maturoval roku 1919. V novembri toho istého roku zapísal sa na vtedy otvorenú Slovenskú Teologickú Vysokú Školu v Bratislave, kde aj 1921. roku složil základnú a 1923. odbornú a kňazskú zkúšku. Ordinovaný nebohým biskupom Dr. Janoškom v Liptovskom Sv. Mikuláši, prijal pozvanie za administrátora do Požegy v Slavonii, kde už predtým ako IV. ročný teolog s dovolením Dekanátu od septembra 1922. do 1. januára 1923. pôsobil. Sbor tento 4-rečový (horv., nem., český a maď.) na počet duší síce malý, ale s mnohými filiami veľmi rozsiahly, pre nezabezpečené životné podmienky v apríli 1924, roku opustil a prešiel za cirkevného kaplána do Petrovca, kde až doteraz účinkuje."

Oľga Fejdiová z Liptovského Mikuláša, vnučka Júliusa Kubányho, zakladateľa gymnázia v Petrovci, k tomuto príbehu dodáva niekoľko detailov: "Čajakovci a Kubáňovci boli blízki susedia. Aj potom v Bratislave sme sa navštevovali. Pán farár Petrovič pochovával moju mamu. No a raz cez prestávku výročnej schôdze Spolu Slovákov Juhoslávie (bola som vtedy predsedníčka) prišiel za mnou jeden pán so slovami — Musím pozdraviť túto Kubáničku! Bol to Mirko Petrovič ml., bolo veľmi milé, že ma oslovil apkovým menom."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články