Archív

K DVOJSTÉMU VÝROČIU KOVAČICKÉHO ZVONA

List Dr. Bajaníka
 
K DVOJSTÉMU VÝROČIU KOVAČICKÉHO ZVONA
 
Bratislava 17.marec 2010
 
Vážený pán Ján Puškár predseda Zhromaždenia obce Kovačica
 
Vážený pán predseda, pozdravujem Vás. Zasielam Vám niekoľko viet, ako pozdrav Krajanského múze Matice slovenskej k oslavám 200-tého výročia Zvonu v Kovačici a prosím, ak je to možné, aby bol tento text tlmočený účastníkom slávnostného stretnutia 19.marca 2010 k 200. výr. oslavám zvona.
 
Vysoké štátne, samosprávne i duchovné autority, Slovenky, Slováci, ctení občania Kovačice a ich hostia.
 
Pozdravujme Vás v mene Krajanského múzea Matice slovenskej z Bratislavy a tešíme sa ďalšej významnej kovačickej iniciatíve, pričom blahoželáme a ďakujeme všetkým, ktorí sa o ňu pričinili.
 
Fenomén zvona mal, má a bude mať naveky mystické poslanie. Pripomínať jeho posolstvo a všetky okamihy jeho zvukov a zvykov by bolo dúchaním do známych skutočností, jedno je však isté: Zvonice a zvony predstavujú ten dar, že pri ich zvukoch sa odvekov človek pozastaví. Ako aj vy v Kovačici i v celom slovenskom svete už niekoľko storočí.
 
V kolíske našich spoločných predkov na Slovensku boli nedávno v Bojnej pri Topoľčanoch objavené najstaršie zvony na Slovensku z 9. storočia, keď sa tu rodilo kresťanstvo, naša národná identita a náš priestor v Európe i vo svete.
 
Za hlaholu zvonov opúšťali Vaši predkovia rodný kraj a urobili všetko preto, aby sa im tento hlahol vrátil, kdekoľvek sa usadili na svete, teda aj vo Vašej a našej Kovačici.
 
Skutočnosť, že jeden zvon pukol v čase, keď odprevádzal na „ druhý svet“ v blahej pamäti kňaza Jána Čaploviča, ktorému sme mohli spoločne vzdať ojedinelú úctu a česť, pokladám za zázrak, ako to, že Váš zvon patrí medzi najstaršie v slovenskom svete.
 
Keď odchádzali prví Slováci – slovenskí drotári do sveta v 17. storočí a modlili sa rozlúčkový Otče náš, zvykli si zazvoniť na dedinskej zvonici vo viere a v nádeji, aby sa opätovne mohli vrátiť domov.
 
Domov ste sa za hlaholu zvonov vracali aj Vy. A nielen domov.
 
Keď nositeľ Nobelovej ceny za literatúru spisovateľ Ernest Hemingway, písal slávne dielo „Komu zvonia do hrobu“, na úvod použil niekoľko viet jedného anglického autora, ktorého možno parafrazovať: „Keď oceán odplaví časť našej pevniny ako našu súčasť, časť našej zeme sa naveky stráca. Keď niekto od nás odíde, ako naša neodlučiteľná dennodenná súčasť, pomaly sa strácame aj my. Preto sa nepýtajme, komu zvonia do hrobu, zvonia aj nám...
 
Váš zvon a vaše zvony Vám však zvonili, zvonia a budú zvoniť najmä na Váš duchovný, národný život uprostred Vás. Nech Hospodin naďalej žehná všetkých, ktorí to s Kovačicou a slovenským národom, ich susedmi i priateľmi a príslušníkmi akejkoľvek národnosti myslia a konajú dobre a užitočne.
 
Starí Rimania zvykli končiť pozdravy a listy tohto typy známou alebo menej známou latinskou zásadou Sapienti sat!... po slovensky: „Múdremu stačí!...
 
S úctou k všetkým pred Vami i Vám
 
Stanislav Bajaník, v.r.
riaditeľ
Krajanského múzea
Matice slovenskej

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články