Archív

Slováci v Rijeke

Slováci v Rijeke
 
Vydané dňa 23. 10. 2009
 
Na svete je veľa riek, ale Rijeka je len jedna, vyjadril sa v príhovore Stanislav Bajaník z MS a Krajanského múzea v Bratislave na ukončení Dní slovenskej kultúry v prístavnom meste na pobreží Jadranu, odkiaľ do sveta odchádzali lodnou dopravou Slováci už v minulých storočiach. Prístav Rijeka bol poslednou „štáciou“ – zástavkou na ceste za prácou, blahobytom, novým životom, snom o šťastí...
 
Tu sa poslednýkrát podívali na európsky kontinent a s motlitbou na perách a slzou pod viečkom sa lúčili, veď človek nikdy nevie, kam ho to zaveje a či sa vráti... A preto na pamiatku všetkých slovenských vysťahovalcov, ktorí odišli do sveta sa v prvý podvečer Dní slovenskej kultúry spomínalo aj pri mori. Na móle Gate Karoline Riječke sa ozývali slovenské piesne FSS Slovenka, slová o veľkej rodine Slovákov, ktorá má svojich rodákov a ich potomkov aj ďaleko za hranicami a nie je ich málo. Vhodením symbolického venca do vôd prístavu sa vytvorila nová tradícia – spomienka na tých, ktorí sa odsťahovali zo Slovenska a žili, či žijú verní svojmu rodu.
 
V priestoroch Matice slovenskej v Rijeke na Korze, za prítomnosti veľvyslanca SR v Chorvátsku Romana Supeka, bola otvorená tematicky veľmi výstižná výstava Drotárstvo bez hraníc z Považského múzea a Secesné sentencie Ladislava Fapša, ktorý svoje neľahké remeslo a zároveň umenie predviedol aj naživo. Spestril prezentáciu slovenskej gastronómie, piesní a tancov, výstavy kníh a suvenírov na pešej zóne Trg 111.brigady Chorvátska (HV).
 
Pred očami domácich aj cudzincov z celého sveta vznikali košíky, misky, podložky pod hrnce. Tie secesné – vytvorené jeho šikovnými rukami odrôtovaním dobových tanierov, ktoré majú viac ako sto rokov, sú jedinečné nielen neopakovateľnými a neopakujúcimi sa vzormi, ale sú akýmisi netypickými mandalami, ktorých vznik si vyžiadal trpezlivú prácu s drôtom, niekedy trvajúcu aj 40 hodín, fantáziu a zmysel pre harmóniu. Veď vytvoriť z taniera, ktorý má svoju vlastnú dušu farieb, novým tvarom s kovom tak, aby vznikla symbióza nie je jednoduché.
 
Počas dvoch dní sa septembrovou Rijekou za dažďa i za vetra niesli piesne hostí z Markovca Našického. Ženská spevácka zložka a mladí tanečníci folklórnej skupiny (FS) Franjo Strapač vystupovali na pešej zóne i v galaprograme vo veľkej sieni budovy Filodrammatica.
 
V exteriéri pešej zóny i na javisku sa predstavila s programom FS Erdevík – mužská, ženská spevácka zložka a tanečníci. Slovom, piesňami, tancom, zvykmi i vtipnými prekáračkami sprostredkovali minulosť slovenskej menšiny v Erdevíku vo Vojvodine. Nebola to náhoda, pretože v Rijeke sa k svojim koreňom hlási štvrtá generácia potomkov z Erdevíku. Ale v meste už roky žijú aj súčasníci, ktorí sa sem prisťahovali z Vojvodiny a stretávajú sa v komunite, ktorú spája vzťah k slovenským predkom, tradičné zvyky, jedlá, piesne i slovenská reč.
 
Slovenská komunita v Rijeke je charakteristická nielen príslušnosťou k potomkom, ktorí sa tu usadili v minulosti, ale i generačne mladou skupinou, ktorá sa do Rijeky prisťahovala v minulom storočí. Miestny odbor Matice slovenskej tu založili pred 15 rokmi.
 
Plynutie času je vidieť najmä na mladých, ktorí v čase jeho vzniku boli ešte v plienkach a dnes majú sedemnásť. Na stole je slávnostne prestretý obrus, ktorý dostali do výbavy z Liptova. Je nielen pamiatkou na domov, ale pamätá i nočné služby v lazarete, počas ktorých mamička v čase vojny vyšívala, strážiac spánok ranených.
 
Najlepší spôsob, ako sa dá ľahko vrátiť domov, je pieseň. A slovenské pesničky Sloveniek – teraz už Riječaniek, zneli nielen na javisku v galaprograme, ale aj počas práce v kuchyni, pri príprave halušiek, aj po večeri – na pieseň z domova je tu vždy vôľa. A aj dobrý hlas Gitky a Marienky. Domáci Slováci – prvá generácia, potomkovia Slovákov i priaznivci, sa v galaprograme, odetí do krojov, ktoré do Rijeky prišli zo slovenských končín, aby predstavili rôzne regióny, zaujali nielen sekvenciou zo života drotárov. V kostýmoch mestskej smotánky v druhej časti večera – majstri remeselníci a ich paničky predstavili typický mestský spôsob zábavy - tanec šimi i noblesu 20.storočia pred vojnou.
 
Dni kultúry by bez hostí zo Slovenska neboli úplné. Na doskách Filodrammatiky predstavili hru Richtárka od Ferka Urbánka ochotníci z divadla Jána Chalúpku z Brezna. Vynikajúce výkony hercov i réžia priblížili minulosť, svet dediny, príbeh, v ktorom do sveta odchádzali drotári i mladí za štúdiom. Príbeh, v ktorom našťastie všetko skončilo „happyendom“. V príbehu na javisku áno. Ale koľko neznámych slovenských osudov sa skrýva pod náhrobnými kameňmi na cintorínoch tohto prístavného mesta?
 
Minulosť je možné čiastočne poodhaliť výskumom. O súčasnosť a prezentáciu slovenskej menšiny, a tým zároveň i prezentáciu slovenskej kultúry na brehu Jadranu, je potrebné sa postarať. Organizačne, finančne i priamou účasťou. Skončil jeden ročník a začal ďalší rok príprav na nasledujúce Dni slovenskej kultúry v Rijeke. Ani dažďu a vetru sa nepodarilo zastaviť to, čo môže človek odovzdať – podať ďalej slovom, spevom a tancom. Kultúrou, tradíciou a umením.
 
Autorka textu: Erika Fajnorová

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články