Novohrad kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem

Novohrad kolískou sťahovania Slovákov na Dolnú zem
 
Novohrad v časoch feudalizmu, najviac však na prelome 17. a 18. storočia a počas celého 18. storočia, sa stal kolískou sťahovania obyvateľov severných stolíc vtedajšej uhorskej krajiny, vrátane samotnej Novohradskej stolice. Po vyhnaní Osmanov ním nielen utekajúci poddaní prechádzali, ale sa v ňom dočasne i natrvalo osádzali. Väčšia časť z nich však spoločne s pôvodným obyvateľstvom aj túto stolicu hromadne opúšťala. Stala sa tak hlavným cestným koridorom, keď po jej cestách prešli po dlhej púti za chlebom a slobodou na Dolnú zem tisícky slovenských osadníkov.
 
foto
 
Potvrdzujú to viaceré dokumenty, skutočné udalosti a príbehy. Kým na začiatku týchto pohybov sa slovenskí poddaní usádzali v južnej časti Novohradskej stolice, patriacej teraz Maďarsku a v celej Peštianskej stolici, v prvej tretine 18. storočia začínali vypúšťať svoje roje rovno na Dolnú zem. Neprekvapuje, že hlavnými organizátormi vysťahovávania do Békešu, Báčky a Banátu boli práve Novohradčania. Do Békešskej stolice príchod prvých Slovákov evanjelikov začala organizovať v roku 1717 ešte kráľovská komora, ktorej spustošené územie stolice od roku 1695 do roku 1723 bolo jej majetkom. Bolo to rozsiahle vyľudnené územie s neobrobenou pôdou, ktoré počas tureckých vojen spustlo. Celý Novohrad bol v tom čase opakom Dolnej zeme, lebo popri nedostatku pôdy pribudli v jeho osadách k pôvodnému obyvateľstvu noví kolonisti zo severných stolíc. Táto skutočnosť podnietila podnikavých novohradských predákov z radov poddaných so slobodným sťahovaním, aby pri nábore zaľudnenia Békešskej oblasti ponúkli svoje služby. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka z Hradišťa a ich súkmeňovec Jakub Valent z Čeloviec v Honte, ktorí sa v roku 1717 prihlásili v Segedíne u kráľovského komorského prefekta a podľa historika Békešskej stolice Ľudovíta Haana „prosili o dovolenie, aby sa jak oni, tak aj ich ostatní evanjelickí súkmeňovci, čo za nima prísť majú, na Čabe osadiť mohli“.
 
 foto
 
Békešská Čaba
 
Cesta týchto impopulátorov bola úspešná a domov sa vrátili s povolením osadiť v týchto vyľudnených priestoroch poddaných zo svojho okolia. Roku 1718 pod ich vedením prichádzajú do Békešskej Čaby prví osadníci z Novohradu, Malohontu a Veľkého Hontu . Už v prvom roku svojho príchodu do tejto osady tu evidujú 46 novohradsko-hontianskych rodíín s 230 členmi. Keď v roku 1719 dostal bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern za vojenské zásluhy 70 tisíc jutár pôdy v Békešskej stolici, začal organizovať ďalší príchod slovenských osadníkov, ktorí už pochádzali aj z iných stolíc. Vtedajšia Čaba sa postupne rozrástla tak, že v polovici 19. storočia žilo v nej 34 tisíc Slovákov, čo v tom čase bola mestom s najväčším počtom Slovákov v Uhorsku. Tento počet prevýšilo na samom konci tohoto storočia hlavné mesto Uhorska – Budapešť, keď v ňom v roku 1900 žilo bezmála 38 tisíc Slovákov. Je zaujímavé, že jadro slovenských koreňov v tomto dnes už 70 tisícovom meste dodnes tvoria pôvodne prisťahovalci organizátorov J. Sekerku, J.Dunu a J. Valenta, čo prezrádza o nich nielen najstaršie matriky, ale aj zachované kulturně dedičstvo ( nárečie, architektúra, ľudová kultúra...) Menovitý príchod prvých prisťahovalcov do Békešskej Čaby uviedol Ľ. Haan vo svojom po slovensky napísanom diele „Pametnosti Békeš – Čabanské“, Pešť, 1866“.
 
Podľa ním zisteného pôvodu medzi prvými obyvateľmi Čaby boli z obce Hradište rodiny: Bavko, Hanko, Ondritšík, Ozdin, Pepo, Sekerka, Tokár a podľa súpisu utečených z roku 1720 aj Martin Šiveg, Michal Ďurkove a Michal Bartík. Z Čeloviec rodiny: Bartók, Čelovský, Ďurkov, Opavský, Sovský, Valent.
 
foto
 
Pamätná tabuľa v Hradišti
 
foto
 
Po roku 1745 sa začínajú usádzať Slováci aj v najjužnejších častiach Uhorska – v Báčke, Srieme a v Banáte. V tejto vlne sťahovania slovenského obyvateľstva, ktorého rovným cieľom bola Dolná zem, sa stretávame už viac menej s organizovanou formou sťahovania a osídľovania jednotlivých stredísk, najmä vo Vojvodine.
 
Po dlhotrvajúcej tureckej okupácii Báčka znovu pripadla Uhorsku roku 1699 po uzavretom mieri v Sriemskych Karlovciach. Aj tu sa spustošené kraje a pôda dostali do vlastníctva kráľovskej komory a z nej do rúk zemepánov. Panstvo vo Futogu pri Novom Sade bolo v roku 1744 už v rukách bratov Čarnojevičovcov. Nie je doteraz známe, ako sa vtedy dostal do týchto končín (opäť) Novohradčan – Málinčan so slobodným sťahovaním Matej Čáni. Čarnojevičovcom prisľúbil, že im do tohto vyľudneného miesta a nedostatku pracovných síl privedie slovenských poddaných. Ten už na jar 1745 priviedol na vtedajšiu pustatinu Petrovec (Petrovác) sľúbených prvých osadníkov. Aj z toho dôvodu slovenskí osadníci novozaloženého Báčskeho Petrovca pochádzali najviac z Novohradu, časť z Hontu a po ceste ním nazbieraní Slováci, ktorí sa už skôr usadili v osadách Peštianskej stolice (Cinkota, Gedeľov, Boldog, Maglód, Pilíš, Demrov, Albert-Irša ...). Postupne k nim pribudli aj prisťahovalci zo severnejších krajov Slovenska (Liptov, Orava, Turiec), z ktorých časť medzičasom niekoľko rokov pobudla aj v Novohradskej a Peštianskej stolici. Mnohí z tých, čo v týchto dvoch stoliciach zostali a to najmä ich potomkovia odišli postupne v rokoch 1773 – 1804 do ďalšej Slovákmi novozaloženej osady v Báčke – Kysáča. Z Peštianskej stolice sa tu v uvedenom čase prisťahovalo viac ako 70 rodín slovenských osadníkov zo 16 obcí, najviac z Malého Kereša 35, Pilíša 6, Jače 3 . Z južnej časti Novohradskej stolice, ktorá je teraz súčasťou Maďarska prišlo v tom čase do Kysáča viac ako 180 slovenských rodín z 25 obcí, najviac z Šamšonházu 23, Luciny 28, , Guty 16, Veňarcu 14. Postupne Slováci v Báčke osídlili ďalšie obce, v ktorých až na malé výnimky (Pivnica, časť Selenče), prevláda novohradské nárečie, čím sa dá usúdiť aj ich prevažný novohradský pôvod.
 
foto
 
foto
 
Báčsky Petrovec
 
Srbská časť Banátu zaberá severovýchodný cíp krajiny. Tento historicky kraj vo Vojvodine, rozprestierajúci sa medzi Dunajom a Tisou, bol v minulosti neobrábaným močaristým krajom. Vyhnaním Turkov z Temešváru a neskoršie z Pančeva, oslobodil sa spod ich jarma celý Banát, vrátane časti v Rumunsku. Za obdobie osmanskej nadvlády sa táto pohraničná marka uhorského kráľovstva takmer vyľudnila a preto je len prirodzené, že cisárske úrady mali veľký záujem o jeho zaľudnenie. Dôvodom bola nielen neobrábaná pôda, ale aj to, že toto územie bolo súčasťou Vojenskej hranice, ako osobitne spravované územie. Keď sa úradom nepodarilo zaľudniť územie Nemcami, Talianmi a Španielmi, ktorí zo strachu pred stálym osmanskýmh nebezpečenstvom tento kraj veľmi skoro opustili, začalo sem prichádzať obyvateľstvo Uhorska. Koncom 18. storočia tu bolo už pestré národnostné zloženie. Najneskôr sa sem dostali Slováci evanjelici, pre ktorých sa otvoril Banát ako pre posledných. Keď nastúpil na trón Jozef II., ktorý vydal roku 1781 tolerančný patent, začali sem prichádzať aj oni. Zo začiatku sem začali Slováci prichádzať do spustošených a neobývaných osád a majerov neorganizovane, a to aj z iných, už skôr osídlených dolnozemských osád. Prvou slovenskou osadou tu bol Banátsky Komlóš, inak nazývaný Nový Komlóš, ležiaci severovýchodne od Kikindy. Prví Slováci sme prišli neorganizovane roku 1782 z Novohradu, Hontu, Peštianskej a Békešskej stolice. Už v nasledujúcom roku (1783) si sem osadníci povolali prvého evanjelického farára na tomto území krajiny – Mateja Barániho z Pôtra. Bol rodákom z Veľkej Paludze (Liptov) a v Pôtri účinkoval ako farár a školský dekan modrokamenského okresu 16 rokov a tak dobre poznal novohradské evanjelické obce. Tento hneď po svojom príchode založil v Novom Komlóši prvú slovenskú evanjelickú cirkev v Banáte a inicioval stavbu kostola. Z tohto dôvodu prišiel do konfliktu s predstaviteľmi kráľovskej komory a miestnym zemepánom, ktorý bol na strane rumunského pravoslávneho obyvateľstva. Po vyhrážkach sa Matej Baráni sťahuje na pozvanie grófa Gabriela Buttlera na jeho panstvo na neďaleký Bardán, ktorý predtým pre nevhodné podmienky opustilo srbské obyvateľstvo. Gróf požiadal farára Barániho, aby mu pomohol osídliť novozískané panstvo. Matej Baráni prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf vopred zmluvne garantoval svojim budúcom osadníkom – slovenským poddaným určité výhody a výsady, ako záväzné podmienky na osadenie. Potom sa základe 14-bodového kontraktu – uzavretého 30. 9. 1784 medzi grófom Gabrielom Buttlerom a farárom Matejom Baránim – začal sa organizovaný príchod Slovákov najskôr do Bardánu a potom podľa jeho návodu aj do celého Banátu. Farár Matej Baráni počas svojho dlhého účinkovania v Pôtri dobre poznal pomery v celom novohradskom senioráte, v ktorom bol aj funkcionárom a tak sa pri osadzovaní nového územia obrátil predovšetkým na evanjelikov z Novohradu. Aj z toho dôvodu najväčší počet Slovákov do Banátu prišiel z Novohradskej stolice. Mnohí Novohradčania prišli na jeho výzvu aj zo skôr osadených osád Peštianskej, Békešskej stolice a južnej časti Novohradskej stolice. Z nich v rokoch 1787 – 88 ešte do Bardánu a Ečky, prišlo najviac rodín z Malého Kereša, Dunaeďházy, Jače, Ďurky, Albertu, Čuváru, Čaby, Slov.Komlóša, Agárdu, Guty. Pôvodne osadení Slováci v Bardáni a Ečke pre nesplnenie zmluvných podmienok zemepánmi, tieto osady opustili. Tretina z nich sa vrátila na Slovensko. Napríklad v Dolnej Strehovej, Slovenských Kľačanoch, Horných Strhároch, Žihľave tieto rodiny navrátilcov dlho popri svojom priezvisku mali prímeno Bardán. Druhá tretina týchto nespokojencov založila neďaleký Slovenský Aradáč a nakoniec ostatná tretina z nich natrvalo zakotvila v Kovačici. V roku 1806 v jej susedstve založili Slováci Padinu, v ktorej aj tu rozhodujúci pôvod tvoria prisťahovalci z Novohradu a Gemera. Významnú úlohu v prvých rokoch usádzania Slovákov v Kovačici a v Padine, budovaní obidvoch dedín a cirkví zohral veľkokrtíšsky rodák, tam pôsobiaci farár Martin Hamaliar.
 
foto
 
Budova okresného súdu v Kovačici
 
foto
 
Kovačický evanjelický kostol
 
Najlepšie svedectvo o prevahe prvých rodín pochádzajúcich z novohradských obcí a usadených v roku 1802 v Kovačici podáva vo svojej kniha Ján Čaplovič, ktorá vyšla v roku 1928 ako monografia evanjelického cirkevného zboru. Ešte analytickejšie sa prvými bardánskymi a kovačickými rodinami vo svojej knihe Prvé kovačické rodiny zaoberá Ján Marko. Aj napriek tomu, že farár Matej Baráni pomerne skoro umrel (1. september 1785), zohral významnú úlohu pri osádzaní prvých Slovákov v Banáte, pochádzajúcich prevažne z Novohradu a počas svojho krátkeho života v týchto priestoroch, bol zárukou plnenia záväzkov zo strany zemepánov voči slovenským prisťahovalcom, ktorí boli predchodcami dnešnej Kovačice.
 
Ján Jančovic,
foto autor