- Podrobnosti
-
Uverejnené 25. 06. 2011
Rod Strehárskovcov na Dolnej zemi
Píše J á n J a n č o v i c
Koncom 17. storočia, po vyhnaní Osmanov, začína sa prúdenie obyvateľstva zo severných stolíc Uhorska na juh. Slovenskí poddaní utekajúci z dôvodov zemepanského útlaku a v nejednom prípade aj kvôli náboženskému prenasledovaniu, na svojej trase zaplavujú najviac dediny v Novohradskej stolici a pridávajú sa k dovtedajšiemu tu trvalo žijúcemu obyvateľstvu. Niektorí tu pobudli len krátko, niektorí tu našli prechodný pobyt na dlhší čas.
Neprestávajúci
zemepanský útlak spôsobil, že až do prijatia Tolerančného patentu
Jozefom II. roku 1781, prebiehali hromadné úteky novohradských poddaných
do nižšie položených uhorských stolíc, až po Dolnú zem. Kým zo začiatku
bol zákaz sťahovania len u večných poddaných, v roku 1723 bol prijatý
zákon, ktorý sa zákazu sťahovania týkal aj na nešľachtických
taxalistov, ktorí boli v zmluvnom pomere. Úteky poddaných z jedného
miesta na druhé, z jednej stolice do druhej, mali začiatkom 18. storočia
takú intenzitu, že v niektorých dedinách sa vymenilo obyvateľstvo
trikrát. O odchode poddaných už od konca 17. storočia svedčia zachované
súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723,
ktoré na základe sťažností riešil lučenský súd. Okrem mena poddaného,
ktorý ušiel, obsahujú aj mená svedkov, čo útek dosvedčili, meno bývalého
zemepána, údaj pred koľkými rokmi poddaný zbeh ušiel, kde sa usadil a
meno nového zemepána. To všetko s cieľom vrátiť poddaného k zemepánovi
alebo sa medzi zemepánmi peňažne vyrovnať. Poddaní, aby ich zemepán
nenašiel a nemuseli sa vrátiť, pri útekoch zamlčiavali svoju identitu
tým, že si zmenili svoje priezviská, spravidla na pomiestne, z ktorých
obcí pochádzali alebo z ktorej naposledy odišli. Podľa spomenutého
súpisu do roku 1720 takto z Novohradskej stolice ušlo 1431 rodín, čo
odpovedá počtu viac ako 7 000 utečencov. Najviac ich ušlo z terajšieho
okresu Veľký Krtíš, veď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo
až 63 rodín, z Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26, Dolných Strhár
20 ...Doteraz pretrvávajúce priezviská, utvorené z obcí ale i pravé, z
ktorých Slováci osídlili Dolnú zem dosvedčujú, že ich pôvod treba
hľadať v Novohrade a tiež i v Honte. Dodnes preto neprekvapuje, že po
celej Slovákmi osídlenej zemi sú aj teraz najfrekventovanejšie
novohradské priezviská Loman i Lomen, Lešťan, Šuľan, Sklabinský,
Strehársky ... a z maďarskej časti Slovákmi obývaného Novohradu Častvan
(Csesztve), Leginský, Legíndy (Legénd), Veňarský (Vanyárc), Sudický,
Súdi (Szügy)... Terajšie malé obce Dolné a Horné Strháre patrili v
minulosti k väčším novohradských obciam.
Od
začiatku 18. storočia až do roku 1920 sa obe uvádzajú ako Streháre. V
uvedenom súpise utečených z roku 1720 nachádzame ešte ich pravé
priezviská. V Dolných Strhároch to boli rodiny s čeľadným otcom: Ďurica,
Fergeš, Križan, Cicka, Pavlík, Králik, Demikát, Mišov, ktorí boli
poddanými Štefana Koháryho a tri rodiny Frčkovcov, dve rodiny Sabovcov a
rodina Jána Šaľáka a Jána Rozlackého patrila barónovi Pavlovi Balašovi.
Kým u polovice z nich z uvedeného súpisu vieme, ku ktorému zemepánovi a
kde v tom čase ušli, u ďalšej polovice je ich nový zemepán neznámy. S
istotou a osobným preverením môžem napísať, že po Jurajovi Cickovi,
ktorý s viacčlennou rodinou z Dolných Strhár ušiel roku 1700 do Jače
(Acsa) v terajšej Peštianskej župe, žije časť potomkov a ďalšia neskôr
rozšírená odišla v roku 1785 do Banátu, kde po nich žijú potomkovia v
Kovačici a v Padine. Rodina Jána Frčku staršieho a mladšieho odišla od
Pavla Balašu roku 1704 do Balašských Ďarmôt, vie sa, že tam žijú
potomkovia s priezviskom Frečka (Frecska).
Z Horných
Strhár v súpise zbehov z roku 1720 nachádzame údaj len u malej časti
zemepánov, u ktorých sa po úteku rodiny usadili. Vieme však, ktorá
rodina ušla a kde sa mala na začiatku usadiť. Od Štefana Koháryho ušli
početné rodiny s viacnásobnými priezviskami: Moc, Pastorok, Višniar,
Križan, Dian, Koša, Mančár, Bojna, Kováč, po jednej rodine s priezviskom
Durčo, Mrva, Petrovkin, Magát, Ferov, Bajči, Greguš, Novák, Hola,
Homola, Benčík, Matúš, Krajčo, Krišankov, Kyseľ. Potomkovia po Kyseľovi
žijú v Cinkote (teraz XVI. obvod Budapešti) a Magátovi v Ďurke (
Galgagyörk, Peštianska župa). Zaujímavé údaje o utečených poddaných zo
Strhár a ďalších novohradských obcí nachádzame z tohto obdobia v
slovenských a maďarských archívoch. Uvádzam ukážky, ktoré prebádal a
uverejnil môj dolnozemský priateľ z Békešskej Čaby, nebohý historik Ján
Gomboš.
Úryvok z archívovanej zápisnice:
Vypočúvanie svedkov 20. mája 1748 v Novohradskej stolici v Ľuboreči
Ján Mravík z Ábelovej, poddaný patriaci k eráru do divínského panstva, 50-ročný.
Ad 1 (k
prvej otázke) „Vie istotne, že v Urodzenej Šľachtickej Novohradskej
stolici, v Ábelovej žijúci Pavel Kiapeš so synom Jurajom, Ondrej Garaj s
tromi synmi s Jánom, Ondrejom a Jurajom, Tomáš Mravík a Ján Mravík so
synmi Štefanom a Pavlom, Peter a Matúš Marčok, boli večnými poddanými
urodzeného pána Divínského“.
Ad 2 (k druhej otázke) „Vie dobre svedčiť, že Pavel Kiapeš asi pred
piatimi rokmi odišiel so svojimi synmi do dediny Szajla do Urodzenej
župy Hevešskej. Ondrej Garaj asi pred 20 rokmi do Urodzenej župy
Peštianskej, do osady Čuvár so svojimi tromi synmi, s Jánom, Ondrejom a
Jurajom. Ján Mravík s dvomi synmi, s Jurajom a Jánom asi pred šiestimi
rokmi odišli do osady Čuvár, ale už býva na Sarvaši. Juraj Mravík začas
slúžil v osade Guta, ale teraz už žije v Sarvaši. Matej Marčok s dvomi
synmi, so Štefanom a Pavlom ešte za úradovania hospodárskeho správcu
pána Mikulaiho odišli do Guty s dovolením nebohého správcu Pána
Mikulaiho. Matej Sivok asi pred 26-timi rokmi ušiel do osady Čuvár. On
sám už zomrel, ale jeho synovia ešte tam žijú. Syn Tomáša Lisku, Martin
pred piatimi rokmi odišiel do osady Čuvár slúžiť“.
O ďalšom pohybe novohradských Slovákov svedčí aj úryvok z vyšetrovacej zápisnice z 20. januára 1747 z Veľkého Lomu.
„ ... Poddaný, zvaný Mikuláš Kutej utiekol do Čongrádskej stolice do
mestečka Vašarheľ ...“, pod ruku jeho Exelencie Grófa Károlyiho a tam i
dnes býva. Tak utečení poddaní, ako i jeho predkovia vždy slúžili
rodine Balašovcov ako večne pripútaní“. Keď sa zemepánovi alebo
stoličnému vedeniu podarilo chytiť svojho utečeného poddaného, prinútili
celú obec, aby zaňho podpísala záručný list, ako to bolo v prípade Ďura
Ďurču, obyvateľa Horných Strhár a ten mal tento text: „My niže
podpísany ... z vašej dobrej vúle vzali sme na porukovenství poddaného
jeho Exelencie pána Grófa Pavla Balašu Ďura Ďurču, obyvateľa
Horno-Strehárskeho, kterí z tej príčiny, že sestru svoju Račkovu a
poddanú pána Ferenca Balašu z Dolných Strehár na Dolniu zem odviedol,
... zaňho teda ručíme sa ponajprv; aby povinen bol oznámiť, kde jeho
sestra na obydlení sa osadila. Po druhé ... pak li by on aneb Deti jeho
uskočili, povinní jich budeme panstvu ustaviť s našich vlastných
nákladov. Čo jestli by sme zmeškali, dávame plnomocenství, aby z
jakového koľvek statku a jímaní (majetku) našeho jak pohnutelného za
dvesto zlatých za dosť ... predtitulovaný pán Gróf sebe mohol dať učiniť
skrz jedného pána solgabírova“.
Dnes je
už ťažko vybádať, že z ktorých utečeneckých rodín, ktoré odišli na
začiatku 18. storočia, pochádzajú dnes rozšírené dolnozemské rody s
priezviskom Strehársky. Vieme však, že toto priezvisko sa doma v okolí
Lučenca a Veľkého Krtíša vyskytuje ako Strhársky a Strhár a za Ipľom už
od Balašských Ďarmôt nižšie ako Strehársky. Podľa dopisovateľa Národného
hlásnika v Balašských Ďarmotách v roku 1888 pochovali oduševneného
Slováka Juraja Strhárskeho, ktorý v evanjelickej škole bránil slovenské
vyučovanie a žiakom žiadal vrátiť ich odobraté slovenské knihy. Je
zaujímavé, že medzi prvými prisťahovalcami do Siráku nechýbalo popri
pomiestnych priezviskách Čelovský, Mladonický, Rybársky ani pôvodné
priezvisko Strhársky. S takýmto priezviskom sme sa stretli na konci
19. storočia aj v Békešskej Čabe. V dochovanom dokumente Evanjelického
a.v. cirkevného zboru v Pôtri z roku 1871, jeden čabiansky evanjelik s
priezviskom Strhársky bol v ňom podpísaným darcom v zbierke na pôtorský
evanjelický kostol.
Na cintoríne v Selenči
Kým v Balašských Ďarmotách hroby Strehárskych sú písané maďarským
pravopisom, v Srbsku slovenským. V takejto podobe sa vyskytuje v celej
Vojvodine v Slovákmi obývaných sídlach Erdevík, Kysáč, Laliť, Nový Sad,
Pivnica, Silbaš a Selenča. V báčskej, Slovákmi osídlenej dedine
Selenča, s 3 230 obyvateľmi žije niekoľko rodín Strehárskych a s
niekoľkými som sa tam mal možnosť v septembri roku 2010 a v máji roku
2011 stretnúť. Slováci v Selenči s vyše 3200 obyvateľmi majú všetky
podmienky pre svoj národnostný život. Okrem slovenskej školy a dvoch
slovenských cirkví (katolíckej a evanjelickej), vrátane svojich
kostolov, rádia Báčka, kultúrno-umeleckých spolkov, rockovej skupiny
Maks , komorného speváckeho zboru Zvony, organizujú aj festival Zlatý
kľúč, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie hudobné festivaly Slovákov v
Srbsku a v športovom odvetví si najlepšie počína futbalový klub Kriváň.
Viera Strehárska
Viera Strehárska bola 37
rokov učiteľkou slovenčiny na miestnej Základnej škole Jána Kollára a
teraz ako dôchodkyňa stojí na čele Etnosekcie Národopisnej izby v
Selenči, v ktorej spolu s ňou zbiera, vystavuje a usporiadúva
etnografické podujatia ďalších dvadsať žien a tiež 70-ročný manžel
predsedníčky tohto zoskupenia, veterinárny lekár, teraz už tiež dôchodca
MVDr. Ján Strehársky.
Ján Strehársky
Aj on plných štyridsať rokov pracoval v Selenči v štátnej veterinárnej
službe. –V našej dedine žije viac rodín s našim priezviskom, ale nie
všetky rodiny sú v príbuzenskom vzťahu. Rodiny Strehárskych bývajú na
uliciach Kollárov, Jánošíková, Maršala Tita, Leninova, 51.divízie
slovenskej brigády a každá z nich ako poľnohospodári, sa niečím
zaoberajú. Juraj z ulice 14. vojvodinskej údernej brigády pestuje sóju,
Pavel z ulice Maršala Tita zase cirok a ďalší Pavel z Jánošíkovej sa
zaoberá pestovaním zeleniny, aj všetci ostatní Strehárskovci sú
poľnohospodári - vysvetľuje veterinárny lekár vo výslužbe. Prezradil mi
aj to, že jeho syn Jaroslav pracuje ako lekár v Bratislave a nevesta
Alžbeta ako vedúca lekárne tiež v Bratislave.
Ako účastník IV. Fóra pre ekologickú výrobu a III.
Na
festivale tradičných jedál a turistiky vidieka, konaného v Selenči, mal
som sa možnosť stretnúť aj s ďalšími z rodu Strehárskych, medzi nimi aj s
Annou Strehárskou, ktorá na svojom festivalovom stole ponúkala svoje
kulinárske špeciality, medzi nimi aj rezance s kapustou a opekance s
makom. Medzi desiatkami rôznych selenčských priezvisk môžeme sa stretnúť
aj s ďalšími novohradskými slovenskými pomiestnymi priezviskami z oboch
strán Ipľa: Agársky, Častvan, Prácky (Praha-Prága), Sklabinský,
Strehársky, Súdi (Sudice), Šuľan ... Prezrádzajú to na niektorých
domoch aj mená ich vlastníkov. Na jednom z nich som objavil aj nápis
Tomáš Strehársky 1968. Ako mi prezradil jeho 70 ročný majiteľ, ten nie
je obývaný preto, lebo jeho vlastník pracoval takmer tridsať rokov v
Nemecku a za zarobené peniaze postavil sebe a synovi nové domy.
70 ročný Tomáš Strehársky
Bádanie po stopách slovenských rodov je jedna z mojich záľub. Som rád,
že som sa aj v Selenči mal možnosť stretnúť s viacerými, ktorých pôvod
je v mojom rodnom kraji.
You have no rights to post comments
Komentárov