Archív

K 10. výročiu úmrtia a k nedožitým osemdesiatinám Jána Siráckeho

K 10. výročiu úmrtia a k nedožitým osemdesiatinám Jána Siráckeho
(29. 5. 1929 Petrovec, Srbsko – 28. 10. 1998 Bratislava)
 
siracky
 
Spomienku na historika slovenského vysťahovalectva preberáme z portálu Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny. Uvádzame z nich jednu časť.
S Jánom Siráckym som sa pravidelne stretával na Slovensku i v Maďarsku. Ako redaktor našich slovenských novín som bol častým hosťom akcií organizovaných Ústavom MS a J. Sirácky zasa často cestoval do Maďarska na rôzne podujatia našich Slovákov. Trávili sme spolu nielen hodiny, ale často celé dni. Spriatelili sme sa a zasvätili sme jeden druhého aj do takých osobných záležitostí, ktoré pred sebou odkrývajú iba priatelia. Nikdy netajil predo mnou napríklad svoju precitlivenosť a vrúcny vzťah k svojmu rodisku, k Báčskemu Petrovcu, kde sa r. 1929 narodil a ktorý musel tak skoro opustiť. Po okupácii Báčky horthyovským vojskom r. 1941, keď zatvorili petrovské slovenské gymnázium, pokračoval v štúdiu v Šuranoch a zmaturoval r. 1944 v Košiciach. Ešte v lete toho roku sa zapojil do protifašistického hnutia a stal sa príslušníkom slovenskej 14. vojvodinskej brigády. Až do skončenia vojny slúžil pri divíznom štábe. Túžiac po vyššom vzdelaní na jeseň r. 1946 opustil Petrovec, prišiel študovať na Filozofickú fakultu UK do Bratislavy, kde sa natrvalo usadil. Štúdium zakončil r. 1950 doktorátom filozofie. Málokto však o ňom vedel, že až do roku 1955 bol vo väzení, lebo ho neprávom odsúdili v stalinistickom protititovskom procese na 20 rokov. Rehabilitovali ho až roku 1964. Po návrate z väzenia bol takmer rok nezamestnaný. Potom sa dostal do Ústavu dejín KSS ako redaktor a neskôr sa stal redaktorom a vedeckým tajomníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tu – ako sme už spomenuli – obhájil svoju kandidátsku dizertačnú prácu. Od tohto času jedno za druhým písal náročné vedecké diela, ktoré vychádzali knižne. Vydal viac ako desať titulov. Popri svojom prvom veľkom diele Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí bol spoluautorom zbierky štúdií Slováci vo svete I. (1981), autorom knihy Dlhé hľadanie domova (1985) a viac ako 100 štúdií a statí publikovaných na Slovensku i v zahraničí, najmä v Juhoslávii a Maďarsku. Spomedzi jeho publikačnej činnosti nesmieme vynechať ani jeho preklady zo srbskej a chorvátskej krásnej literatúry i preklady vedeckých textov. Na žiadosť autora týchto riadkov preložil z maďarčiny do slovenčiny hrubú, 44-hárkovú monografiu obce Répašská Huta.
O vedeckom pracovníkovi, historikovi slovenského vysťahovalectva a dejín Slovákov v zahraničí J. Siráckom s veľkým uznaním písal v doslove knihy Dlhé hľadanie domova národný umelec, spisovateľ Vladimír Mináč: „Ján Sirácky robil dobrú a nie malú prácu. Stojí na začiatku a zatiaľ aj trochu osamotene na dôležitom úseku slovenskej historiografie... Autor nie je prvým kronikárom veľkého južného presunu Slovákov, ale je prvým profesionálom, ktorý sa upísal tejto téme – a čo je najdôležitejšie – je prvý, ktorý túto tému pochopil...”
Prínos Jána Siráckeho vo výskume sťahovania Slovákov a ich života v Maďarsku a iných okolitých krajinách hádam najvýstižnejšie determinoval historik Ján Kukučka z Rumunska, ktorý vo svojich spomienkach na J. Siráckeho napísal: „Táto práca (J. Siráckeho) sa nedá zamlčať, ani obísť: každý, kto bude pracovať v tejto oblasti, bude musieť vychádzať z jeho výskumu, ale aj z jeho základných analýz a zovšeobecnení.”
J. Sirácky osem rokov zastával vedúcu funkciu v Ústave (neskôr odbore) zahraničných Slovákov MS. Od r. 1976 sa venoval výlučne vedeckovýskumnej činnosti. To však vôbec neoslabilo jeho styky so Slovákmi v Maďarsku. Práve tak usilovne prichádzal na sympóziá či vedecké konferencie do Budapešti, Békešskej Čaby, Sarvaša, ako na príležitostné akcie do našich miest a obcí. A kde len bolo treba, tam všade a vždy pomohol. Nikdy k nám neprišiel s prázdnymi rukami, o čom svedčia naše vedecké zborníky, Náš kalendár alebo Ľudové noviny, v ktorých pravidelne publikoval. Naďalej sme sa často stretávali – buď na Slovensku, alebo v Maďarsku. Tak tomu bolo až do jeho ochorenia v r. 1998. Vtedy sme už len my mohli ísť za ním – poďakovať sa mu za jeho neoceniteľnú pomoc, ktorú preukázal svojim krajanom v Maďarsku a odniesť mu vyznamenanie, čestný diplom Zväzu Slovákov v Maďarsku. O niekoľko mesiacov neskôr, začiatkom novembra 1998, sme ho aj my vyprevadili na jeho poslednej ceste.
Týmito spomienkami vzdávame hold historikovi, nášmu dolnozemskému i hornozemskému baťkovi, jednému z najlepších priateľov Slovákov v Maďarsku Jánovi Siráckemu. Týmito spomienkami si zároveň pripomíname 10. výročie jeho úmrtia a jeho nedožité osemdesiatiny.
 
Zoltán Bárkányi
www.luno.hu

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články