- Podrobnosti
-
Uverejnené 11. 01. 2009
Vo veku 80 rokov, jeden mesiac a jeden deň zomrel dnes krátko pred 7. hodinou ráno básnik
Milan Rúfus
...pre čisté výšavy
i pre dná priepastí,
z lások i nelások,
z viery i sklamaní,
prišli sme do chvíle
a chvíľa uletí,...
Milan Rúfus, básnik – filozof a humanista, majster metafor a neobyčajne pôsobivých čistých obrazov; jeho poézia predstavuje osobitý, originálny svet myšlienok, ktorý je trpko pravdivý a pritom posilňujúci. Rúfusovo dielo sa radí k vrcholom slovenskej poézie 20. storočia. Každá jeho báseň je otesaná na samú podstatu. Nijaké zbytočné slovíčko. Čistá esencia, ktorá dáva krídla fantázii.
A je to pravda
I bolo návštev za jeden život.
Bolo:
bol hlad a sučka smrť
a za ohradou bieda
prestupovala, čakávala v skrýši,
kedy sa kto zas pomýli
a vypije si o pohárik viacej
z tragédie,
a v noci pod podlahou
hryzkala starosť ticho ako myši.
Však pýtaj sa ich:
Kto k vám chodieval?
Tu v čase, keď im dych už odtrháva z vety,
prikryjúc všetko zlé,
tak povedia:
Chodievala k nám zem a nosila nám kvety.
A je to pravda.
S veľkým
záujmom sa očakáva jeho zbierka Ako stopy v snehu, ktorou sa zavŕši
básnikova výpoveď z predchádzajúcich dvoch zbierok a vznikne básnický
triptych (Báseň a čas, Vernosť, Ako stopy v snehu). Kniha vyjde vo
februári 2009 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Milan Rúfus: Môj príbeh
Môj príbeh rozprávam.
A je to, ľudia, o vás.
A slová, ktoré viem,
sú vaše vlastné slová.
Vami sú stvorené,
nie moja – vaša pýcha.
Ja ich len po mene
vyvolávam z hĺbok ticha.
Nádoby spojené
a vzácne ako eben.
Života sladký úľ,
pre všetkých iba jeden.
Všetci sa stretajú
na plôške jeho česna.
A báseň s nimi tiež,
ak je tá báseň presná.
Aj človek, nielen zvon,
nie veru z vlastnej viny,
srdcom sa udiera,
aby znel pre tých iných.
Nádoby spojené,
tak bolo a tak bude.
Sú nás už miliardy,
no iba jeden údel.
A kvôli nemu vám
späť vraciam vaše slová.
Môj príbeh rozprávam.
A je to stále o vás.
You have no rights to post comments
Komentárov
Básnik sa modlí za deti
Nevedia prečo,
no veľmi im to treba. A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.
Mám ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
Odpusť, tak odpusť. Skončené.
Stud ostrú čepeľ do mňa tasí.
Vo chvíli toľko tušenej
že kríž môj vidieť musela si.
A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie: zabudni,
je pravdivejší od nádeje.
Deň, ktorý tepe do zmyslov,
jak rozvíril, tak stíši boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.
Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba na včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.
Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.