Archív

Herci prezrádzajú

Herci prezrádzajú
 
jano
 
Na slovíčko s Jánom Jambrichom z Kysáča
 
Osobný preukaz:
Meno a priezvisko: Ján Jambrich
Dátum narodenia: 21.12. 1976
Bydlisko: Kysáč
Životná láska: divadlo
Roly v predstaveniach: Červený medvedík, Malý krvný kolobeh, Záložák alebo Rezervista bez rezervnej kože, V plameni vášní, Ruzzante na ceste – Muška a Bilora, Posedenie s Ch. Bukovským, Sklenený zverinec, Nebojsa, Rad, Snilec snil o dverách a iné.
.....................................................................
Kedy sa zrodila láska k divadlu?
Začalo sa to tak, že ma môj sused zavolal do divadla, aby som sa pozrel na tú prácu. Bolo to niekedy v roku 1986, v zime a mal som takých 10 rokov. Hneď ma aj zapojili do práce, dostali sme texty a mne sa hneď všetko veľmi páčilo. A tak som zostal v divadle, i keď som túto činnosť niekoľkokrát neskoršie prerušil.
Takže, bolo to moje prvé predstavenie – Červený medvedík. Hral som Miša, takého fagana. Bol to môj začiatok, ale aj prvý koniec.
 
Aký bol potom druhý začiatok?
Ďalšiu úlohu som dostal až v 1993. roku. Bolo to predstavenie Malý krvný kolobeh v réžii Michala Ďurovku. Hral som motýľa, takého s malým bicyklom, oblečeného v bielom a mal som veľké krásne krídla. Bolo to fajn a bol som hrdý, lebo ma všetci chceli, azda preto, že som bol motýľom. No už roku 1996 som odišiel na vojenčinu a tak to bolo aj druhým koncom.
 
A prišli sme aj po ten tretí nový začiatok?
Tretí, šťastný a osudový. Písal sa rok 1998. Hral som v predstavení Záložák alebo Rezervista bez rezervnej kože. Mali sme tu režiséra zo Slovenska, Vladimíra Sadileka a tu som sa naozaj veľa toho naučil. Bola to celkom vážna práca. No, a po tomto začiatku sa všetko pomaly začalo rozbiehať.
 
Teraz už bez nových začiatkov?
Áno, od roku 2000 som angažovaný stále, najmä v ochotníckom divadle a neskoršie aj v profesionálnom. Hral som každoročne aspoň v jednom predstavení. Potom sme priprávali aj skeče. Od roku 2004 hrávam aj v Slovenskom vojvodinskom divadle. Hral som v predstavení pre deti (starší pre deti). Bol som trólom. Bol to krásny zážitok, deti sú najlepším a najúprimnejším obecenstvom. O rok neskoršie som sa zapísal do takej hereckej štvorsemestrálnej školy – dvojročné Štúdio hereckej tvorby. Úspešne som ho absolvoval. Mali sme tiež dve školské úspešné predstavenia, Ruzzante na ceste (Muška a Bilora) a posedenie s Ch. Bukovským.
 
Ako sa ti darí v súčasnosti?
Mám za sebou predstavenie SVD Sklenený zverinec, potom Nebojsa. Boli to predstavenia v ktorých som hral po skončení Štúdia hereckej tvorby. Po zakončení tejto školy, jedna časť frekventantov, taká malá skupinka, vrátane mňa, založili sme si divadelnú skupinu Štúdio. Máme 13-sť členov, z toho sme 5-ti herci. Začali sme spolupracovať s ochotníckym kultúrno - umeleckým spolkom Sone Marinkovićivej v Novom Sade. Urobili sme predstavenie pod názvom Rad. Potom sme sa presťahovali do Art kliniky (2008) a tam sme zdolali predstavenie Snilec snil o dverách. Teraz pracujeme na novom projekte, už robíme aj skúšky, bude to predstavenie pod názvom Metamorfózy.
 
Profesionalizmus alebo ochotníctvo?
Samozrejme, že si volím profesionalizmus. Normálne, všetci by sme sa mali zdokonaľovať, aj ochotníci aj profesionáli.
 
Čo ťa donútilo zostať v divadle?
Neviem ani sám. Zo začiatku mi to bolo zaujímavé, dobre som sa bavil. Neskoršie som sa však zistil, že mi nejde iba o zábavu. A nejde ani o úlohy, ktoré dostanem. Hral by som hocičo, len aby som hral. To už znamenalo, že som sa navždy zaplietol do tejto hereckej sieti. Prelomovým momentom bola predovšetkým práca s profesionálmi. Hneď po prvom predstavení, keď som pracoval s profesionálnym režisérom (Záložák), zistil som, že je herectvo pre mňa viac než pobavením, že bez divadla nemôžem a nesmiem byť, že je to moja životná púť. Proste, celkom ma to unáša, vypĺňa. Nadšenie zo stvárnenej hereckej roly je ako droga, ktorú potrebuješ znova a znova. Možno je to rozprávka aj o tom pachu z garderóby (smiech) ...
 
Kto je Ján Jambrich, keď nie na doskách, ktoré život znamenajú?
Verili alebo nie, zaoberám sa poľnohospodárstvom. Teda, sú tu traktory, prívesné stroje, chodím do poľa a tak... Ako každý poľnohospodár. Rozdiel je iba v tom, že som už dávno svoj voľný čas venoval divadlu a v súčasnosti divadlo má prednosť vždy. Dokonca, aj pred poľnohospodárskymi prácami.
 
Ako sa priprávaš na hereckú rolu?
Najprv je tu text, ktorý prečítam a analyzujem. Nasleduje analýza postavy, ktorú mám hrať ale aj tých iných a zisťovanie ich vzájomných pomerov. Niekedy je potrebné pozrieť si aj inú literatúru, ktorá môže pomôcť a rozšíriť vlastné videnie o danom predstavení. Potom sú tu spoločné čítačky a samozrejme aj konzultácie s kolegami a s režisérom. Dobre je urobiť si biografiu postavy, ktorá zahrnie všetko, od narodenia, charakteristiky, ľudí vôkol tej postavy, ich vplyv na postavu a podobne. Iba potom si herec zastane na dosky a len potom začínajú praktické skúšky.
 
Prečo sa zaoberať herectvom?
Ak má niekto afinitu k herectvu, mal by aspoň skúsiť hrať. Len tak človek zistí, či je to tá správna cesta alebo sa mu iba tak zdalo. Pritom, nemusí sa stať z každej osoby profesionál. Ak vám je herectvo záľubou, proste sa zapojte do niektorého z našich ochotníckych divadiel, veď nič nestratíte. Môžem povedať iba toľko, že s každou novou stvárnenou postavou človek lepšie spoznáva seba samého ale aj iných, mnohým javom, situáciám a veciam lepšie rozumie. Vie to v živote pomôcť.
 
Herectvo – drina alebo zábava?
Aj jedno, aj druhé. Ale tá drina, povedal by som, že skôr ide o pozitívny dril, z ktorého nie ste vycivený. Práve naopak. Vyplní vás šťastím, pozitívnou energiou a uvoľní.
Kto sú podľa teba tí najkvalitnejší dolnozemský herci? - Nedovolím si nikoho menovať, to sa proste nedá. Povedzme že dobré predstavenia majú napríklad Kulpínčania, Staropazovčania, no sú dobrými hercami aj ľudia z iných prostredí.
 
Získal si už nejaké ceny?
Áno, dostal som cenu za epizódnu úlohu stvárnenú v predstavení ochotníckeho divadla pod názvom V plameni vášní.
 
Čo je pre herca najväčším úspechom?
Sto percentne stvárnená postava.
 
Ako vieš, kedy sa ti podarilo 100 percentne stvárniť postavu?
Herec to cíti. A potom je tu feed back aj zo strany obecenstva a kolegov na javisku.
 
Sú herci egoisti?
Áno, sú. Problém je však v tom, že treba ten egoizmus vedieť ovládať. Ak on začne vládnuť vami – už vám nik nepomôže.
 
jano   jano
 
Andrea Speváková

Komentárov  

+1 #1 r 2009-03-03 18:44
Janko je super. Aj Danka. Najlepší sa.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články