- Podrobnosti
-
Uverejnené 20. 03. 2009
Otvorený list ECAV Matici slovenskej na Slovensku
Vydavateľstvo Matice slovenskej vydalo knihu, ktorá vyvolala početné kritické ohlasy zo strany členov našej cirkvi. Predsedníctvo ECAV na Slovensko sa preto rozhodlo reagovať otvoreným listom adresovaným predstaviteľom Matice slovenskej.
Otvorený list Matici slovenskej
Vážení
predstavitelia Matice slovenskej,
medzi evanjelikmi na Slovensku sa zdvihla silná vlna pobúrenia vyvolaná
rozhlasovou a televíznou reklamou o „krvilačných evanjelikoch“, ktorá
na slovenských evanjelikov nezaslúžene vrhla veľmi negatívne svetlo.
Rada pre reklamu priznala opodstatnenosť sťažnosti zo strany
Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku na túto reklamu.
Problém
však nie je len v uvedenej reklame, i keď ňou bol evidentne porušený
etický kódex. Problém tkvie v knihe, ktorú nedávno vydalo vydavateľstvo
Matice slovenskej v spolupráci so Slovenským historickým ústavom Matice
slovenskej v Bratislave. Kniha V amerických zaisťovacích táboroch. Z denníkov Konštantína Čulena (6. jún 1945 – 30. apríl 1946), ktorú na vydanie pripravili a predhovormi opatrili František Vnuk a František Michalovič, vyšla v edícii Slovenský svet, ktorá si dala za cieľ „sprístupniť
čitateľskej verejnosti dlho tabuizovanú literárnu tvorbu slovenského
exilu, aby sa stala aktívnou zložkou nášho kultúrneho organizmu,“ a prezentovať „diela,
ktoré na Slovensku doteraz nevyšli, a autorov, ktorých tvorivý prínos
je po zohľadnení umeleckých a informačných hodnôt najvýznamnejší“.
Sem podľa Matice slovenskej zrejme patrí aj denník Konštantína Čulena,
o ktorom František Michalovič vo svojom predhovore uvádza: „Denník Konštantína Čulena je významným dobovým dokumentom – je osobný, historický i eticko-politický.“ (str. 22 – 23)
Autora
týchto „významných historických zápiskov“ Konštantína Čulena vyzdvihuje
František Vnuk ako nezvyčajne činorodú osobnosť: bol to redaktor,
novinár a spisovateľ, tlačový šéf pri predsedníctve vlády, poslanec
Slovenského snemu, istý čas dokonca vedúci Úradu propagandy Slovenskej
republiky. Pred oslobodzovacími vojskami emigroval do Rakúska, kde ho
americká protišpionážna služba internovala v zaisťovacom tábore. Tam
strávil deväť mesiacov a potom ho z neznámych príčin prepustili. Jeho
činorodosť sa ďalej rozvíjala v exilových kruhoch v Kanade a USA.
Podľa
súdnych čitateľov okrem negatívnych spomienok na americký zaisťovací
tábor je hlavnou ideou tohto „diela“ demagogické tvrdenie, že všetko
evanjelické bolo v dejinách slovenského národa (alebo prinajmenšom v
dejinách Slovenského štátu a krátko po jeho páde) to najhoršie a
najnežiaducejšie, čo mohlo náš národ postihnúť.
Považujeme
za nevhodné, že Matica slovenská vydala knihu, ktorá obsahuje početné
poznámky zamerané proti slovenským evanjelikom a vedie ku konfesionálny
rozporom v našej spoločnosti, a to v súčasnej dobe, ktorá sa usiluje o
ekumenickú spoluprácu medzi cirkvami.
Naozaj
chcela Matica slovenská „obohatiť“ slovenskú literatúru a slovenskú
históriu o autentické zápisky, ktoré zachytávajú dobu? My ju považujeme
za neetické a nehorázne očierňovanie evanjelikov. Čo iné možno povedať
o knihe, kde sa uvádza: „... za čo to majú byť katolíci povďační
slovenským evanjelikom? Za tie vraždy, národné súdy, krádeže, lúpenie a
znásilňovanie?“ (str. 199) „Zdá sa, že tak ako Slováci najväčších
nepriateľov majú v Čechoch, práve tak doma slovenskí katolíci majú
najväčších nepriateľov v slovenských evanjelikoch, ktorí sa v boji
proti nim a za ich osobné hmotné pozície spoja i s čertom. Udalosti
ukazujú, že nemožno hovoriť o katolícko-evanjelickom vyrovnaní.“ (str. 205 – 206)
Nie
každý čitateľ vie posúdiť, že Konštantín Čulen píše v duchu režimu
Slovenského štátu, teda demagogicky, ironicky a urážlivo: o
evanjelikoch, Čechoch, židoch..., o všetkých, ktorých autor a režim
nemali radi, o všetkom, čo zamútilo vodu pohlavárom Tisovej republiky.
Tak píše aj o Slovenskom národnom povstaní, ktorého deň vypuknutia si
pripomíname ako štátny sviatok Slovenskej republiky, lebo v ňom náš
národ (či jeho časť) prejavil nesúhlas s fašistickým režimom a pripojil
sa tak na stranu odporcov fašizmu – len vďaka tomu (nech malo SNP
akékoľvek nedostatky) sme po vojne nezostali na opačnej strane
barikády. Čulen však vyhlasuje, že „to
nebola národná revolúcia, ale len prevrat, puč prežratých a ožratých
karieristov s čiernymi železnými krížmi, ktorí, vidiac iný obrat vo
vojne, napochytro zmenili kabát a chceli to, čo im slovenský štát dal,
zachrániť. Bol to luteránsky puč“. Prská žlč na všetky strany, keď hovorí o evanjelikoch, Čechoch a odporcoch fašistického režimu. Veď „nikdy
sa Slováci nemali lepšie ako v ňom. Nikdy ... nemali toľko chleba,
toľko možnosti vyniknúť, uplatniť sa ako v Slovenskej republike.“ (str. 24) Ideologická a náboženská nenávisť priam srší takmer z každej stránky knihy, napr. „Tí
panskí partizáni, zaťkovci, karvašovci atď., tí boli šesť rokov
najtuhší nemeckí kolaboranti. Keby boli zvíťazili Nemci, boli by sa
pýšili Čiernymi orlami, boli by dokazovali, že slovenskí evanjelici
chodievali študovať do Nemecka. Keď to prehrali, nuž zdôrazňovali
panslavizmus.“ (str. 101)
O čo
išlo pri voľbe vydať z bohatého diela Konštantína Čulena práve tieto
osobné, evidentne zaujaté zápisky? Naozaj išlo iba o kritické zápisky z
amerických zaisťovacích táborov? Ani nie – Čulenovi (či vydavateľom?)
skôr šlo o to, aby v rámci nich mohlo byť napríklad konštatované, že „koncentračné
tábory sú výmyslom protestantských národov. Britov, ktorí to vymysleli.
Nemcov, ktorí to zdokonalili, a Američanov, ktorí tomu nasadili korunu.“
(str. 126) Každému súdnemu čitateľovi je jasné, že ide o demagógiu
najhrubšieho zrna hneď z niekoľkých dôvodov. Tu autor dokonca zasahuje
aj Nemcov – ale ten šľah nepatrí všetkým, ale len nemeckým
protestantom... Že by Hitler a Göbbels boli protestanti? Demagogické je
i Čulenovo bohorovné tvrdenie, že americké zaisťovacie tábory sú oveľa
horšie ako nacistické koncentráky... Pritom sám „nemal tú česť“ vedieť,
čo sa dialo v nemeckých koncentrákoch – alebo to nechcel vedieť.
Zverstvá páchané nemeckými fašistami ho nezaujímali, veď do v
koncentračných táborov jeho súkmeňovci posielali „na prevýchovu“ Židov,
Cigánov, luteránov a iných nepohodlných ľudí. Za ich likvidáciu
nemeckým priateľom ešte aj platili... Pritom Čulena Američania trápili
napr. tým, že z niektorých balíkov, ktoré do tábora dostával z domu, mu
vybrali listy... Ale noviny do tábora zrejme dostávali: „Na
východnom Slovensku zúri hlad, píšu noviny. Na tom Slovensku..., kde
každý mal všetko, čo potreboval, a kde bol najvyšší životný štandard v
Európe. Pekne to šrobárovci dogazdovali. Luteránsky režim.“ (str.
126) Pozoruhodné, že spomínané „dogazdovanie“ Čulen konštatuje už 13.
januára 1946, pár mesiacov po tom, ako sa skončilo „najkrajších, najúrodnejších šesť slovenských rokov“ (str. 76)... A ďalšie čerstvé a zaručene pravdivé správy od blízkych: „Zaujímavé
je zo všetkých správ, ktoré z domu prichádzajú, v ktorých sa hovorí o
špičkách úradov, že skoro všetko na Slovensku obsadili luteráni. Tí
ukázali, ako to treba robiť. Naši to tak nevedeli. Naši sa delili 1/2 :
1/2 a hospodárske pozície nechali luteránom.“ (str. 165)
Matica
slovenská – naša najstaršia celoslovenská, nadkofesionálna kultúrna a
spoločenská inštitúcia počínajúc rokom vzniku 1863 znamenala významný
krok v procese formovania svojbytného slovenského národa, ktorý sa v
čase maďarizácie dokázal zjednotiť, aby v rámci činnosti tejto
inštitúcie vyzdvihol na piedestál našu národnú kultúru, históriu a
osobnosti. Symbolicky vyjadrujúc medzikonfesionálnu spoluprácu, boli do
vedenia Matice zvolení predstavitelia slovenských katolíkov i
evanjelikov – katolícky biskup Štefan Moyses a evanjelický
superintendent Karol Kuzmány.
Na Maticu slovenskú sme roky boli hrdí v minulosti a chceli by sme byť na ňu hrdí aj v budúcnosti.
Evanjelici nikdy neboli zradcami, nikdy neboli vrahmi. Samozrejme, vo
vojne i v Povstaní zahynulo veľa ľudí – aj katolíkov, aj evanjelikov.
Po vojne sa mnohí – a často nespravodlivo – dostali do väzenia, ba
skončili dokonca i na popravisku – aj katolíci, aj evanjelici. Kniha
plná jednostranných, lživých, demagogicky poprekrúcaných faktov,
dehonestujúca a urážajúca časť občanov našej spoločnosti skutočne nemá
mať miesto na knižných pultoch!
Na záver pripájame slová evanjelického farára Samuela Mišiaka (Slovenské národné noviny, marec 2009):„Matica
slovenská má i v novodobých dejinách nezastupiteľnú úlohu. Matica stála
pri Slovákoch v najťažších chvíľach, keď národu išlo o jeho zachovanie,
doslova o život, osobitne v časoch násilnej maďarizácie. Myslím si, že
ona je tá mať, ktorá vie svoje často rozhašterené dietky spájať,
privinúť aj pokarhať, ak to treba. Verím, že tieto úlohy bude Matica
slovenská plniť aj v budúcnosti.“
V Bratislave 19. marca 2009
Predsedníctvo Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku: Miloš Klátik, v. r.
generálny biskup a Pavel Delinga, v. r.
generálny dozorca
You have no rights to post comments
Komentárov
20. mart 2009.
NOVI SAD - Koalicija nevladinih organizacija (NVO) Građanska Vojvodina kritikovala je danas pokrajinsku sekretarku za informacije Anu Tomanovu Makanovu, jer se u Zrenjaninu sastala sa glavnim urednikom lista "Zrenjanin" Daliborom Bubnjevićem, koji je zadužen i za marketing knjige "Slučaj Nacionalni stroj".
U saopštenju za javnost Građanska Vojvodina je upozorila pokrajinski sekretarijat za informacije da treba pažljivije da vodi računa o tome s kim zakazuje sastanke i kakve poruke upućuje javnosti.
"U protivnom sve priče o javnom interesu, poštovanju Ustava, građenju demokratskog, građanskog društva i razvijanju multikulturalizma i interkulturalizma deluju neuverljivo", navodi se u saopštenju za javnost.
Podseća se da je Okružni sud u Zrenjaninu u svom pravosnažnom rešenju konstatovao da se u knjizi "Slučaj Nacionalni stroj" nalazi i program neonacističke organizacije Nacionalni stroj, iz kojeg nesumnjivo proizlazi da je reč o rasističkom programu, koji je suprotan Ustavu Srbije.
Dalibor Bubnjević je 28. februara ove godine presudom Opštinskog suda u Zrenjaninu proglašen krivim za uvredu preko štampe profesora beogradskog Fakulteta političkih nauka Vladimira Ilića, koji je Bubnjevića nazvao "stalnim saradnikom Ivana Danikova, pomagača naciste Gorana Davidovića Firera".
Goran Davidović pravosnažno je presudom Vrhovnog suda Srbije objavljenom 4. marta 2009. osuđen na godinu dana zatvora zbog izazivanja i raspirivanja rasne, nacionalne i verske mržnje i netrpeljivosti.
On se nalazi u bekstvu u inostranstvu i izjavio je da se neće odazvati pozivu za izdržavanje zatvorske kazne koji je uručen njegovoj porodici.
Građanska Vojvodina pozdravila je najavu pokrajinske sekretarke Tomanove Makanove da će za sufinansiranje programskih sadržaja u medijima, nezavisno od njihove vlasničke strukture, pokrajinska vlada izdvojiti 100 miliona dinara, s ciljem očuvanja vojvođanskih specifičnosti.
Ova koalicija nevladinih organizacija, međutim, ocenila je da jučerašnji sastanak sa Bubnjevićem odudara od namere pokrajinskih vlasti da podrže vojvođansku multietničnost, multikonfesionalnost i multikulturalnost.