Archív

Podstata je v interakcii - s Andrejom Vereským

Podstata je v interakcii
- s Andrejom Vereským
 
veresky
 
Osobný preukaz:
Meno a priezvisko: Andrej Vereský
Rok narodenia: 1982
Bydlisko: Kovačica, Nový Sad, Petrovaradín
Roly v predstaveniach: Hráči, Murlyn Murlo, Stroskotanci, Ruzzante na ceste – Muška a Bilora, Posedenie s Ch. Bukovským, Vij.
Autorská hudba: pre predstavenie Stroskotanci
 
Kto je Andrej Vereský?
Všetci vedia kto som, už či podľa mena alebo priezviska.
 
Podľa čoho ťa poznajú viac?
Asi podľa priezviska, no predovšetkým ma poznajú ako herca.
 
Kto je Andrej Vereský, keď nie je hercom?
Vtedy zarábam peniaze, ako aj všetci. Zaoberám sa novými technologickými výdobytkami súčasnej doby, počítače, internet... Som veľkým hedonistom, ešte vždy si užívam život naplno a je mi pekne. Zatiaľ som free lanserom, to mi zodpovedá. Už v mladšom veku som hovoril, že radšej budem bezdomovcom, ako čo by som mal niekde pracovať, robiť každodenne to isté, na tom istom mieste, v tom istom čase . Len horko-ťažko zotrvám na jednom mieste dlhší čas. Je to spôsob života. Mám šťastie, nateraz sa mi to darí. Ešte vždy robím to, čo mám rád a zarobím toľko, aby som mohol prežiť.
 
Koníčky?
Trochu bicykel, potom frizby, všetko čo sa nájde vôkol mňa a dá sa modifikovať, spracovať a vytvoriť niečo nové, tvoriť a konštruovať, svetlá, obrazy, priestor... Často premýšľam nad možnosťami využitia solárnej energie.
 
Aké boli tvoje herecké začiatky?
Stalo sa to v Kovačici a tie opravdivé začiatky pokračovali v Pančeve. Potom prišlo na rad aj Štúdio hereckej tvorby v Kulpíne a za ním Slovenské vojvodinské divadlo v Báčskom Petrovci.
 
Prečo herectvo?
Celkom náhodou. Zapojil som sa do kovačického ochotníckeho divadla, hral som v predstavení Hráči (Gogoľ), ktoré v tom čase v Kovačici režíroval Ján Čáni.
 
Čo ťa motivovalo zotrvať?
Prelomovým bolo predstavenie Murlyn Murlo, ktoré som robil s Jasminou Večanski v Pančeve. To už bola seriózna práca a tu som zistil, že čo znamená byť hercom. Dalo mi to odvahu a vôľu, motivovalo ma pracovať ďalej. Preto som sa neskoršie zapojil aj do Štúdia hereckej tvorby.
 
Najlepšie stvárnená herecká postava?
Každú rolu som sa snažil spracovať čo najlepšie. Nemôžem povedať, že niektorá bola lepšia, než ostatné. Pri každej úlohe som sa čoraz viac toho naučil. Musím však poznamenať, že nevidím seba ako úplne vyvinutého herca. Ešte vždy sa vidím ako človeka, ktorý skúma a skúša seba a vlastné herecké možnosti. Snažím sa zachytiť všetky nitky, analyzovať, spoznať aby som tak niečo zo seba urobil a dopracoval sa k niečomu, čo bude naozaj hodnotné.
 
Okolo ktorej roly si sa najviac natrápil?
Vyjmúc tie školské úlohy v Štúdiu hereckej tvorby, bola to tá prvá vážnejšia úloha v predstavení Murlyn Murlo v Pančeve. Hral som Michaela, takého tvrdého, surového chlapíka... Michael bol vlastne opakom všetkého toho, čo som ja v privátnom živote.
 
Používaš tebou stvárnené herecké postavy v privátnom živote?
Pravdepodobne. Každú rolu aspoň z časti herec používa, lebo to je vlastne on sám.
 
Posledné predstavenie?
Posledne som hral v predstavení Vij /Gogoľ/. Prednedávnom bola premiéra v Slovenskom vojvodinskom divadle. Na rade je tretia repríza v Kysáči.
 
Ako sa priprávaš na herecké úlohy?
Špeciálne. A počas celého života, dokonca aj v tomto momente. Rozmýšľam o nich. Všímam si čo sa deje vôkol mňa, reakcie ľudí, podstatu vzťahov a rôznych situácií, ako a prečo sa niečo deje... Podstata je však v interakcii.
 
Môžu sa herecky spracované situácie použiť v praktickom živote?
Nie. Vlastne sa to vôbec nedá použiť. Herec môže použiť to čo zažil v živote alebo využiť vlastné skúsenosti pri budovaní svojej hereckej postavy ale opačne to nejde.
 
Sú herci samoľúby?
Musia byť.
 
Prečo?
Aby sa sami seba nenaľakali. Vždy hovoríme o tom, ako publikum reagovalo na hercov, na predstavenie...
 
Ako herci reagujú na obecenstvo?
Usmievajú sa /smiech/. Neviem ako ostatní reagujú, môžem hovoriť iba o sebe. Ja nereagujem ale cítim. Cítim, keď si jednotlivec z obecenstva položí ruku na ústa a vysiela tú energiu „ Nemôžem veriť, veriť sa mi nedá, čo sa to tu deje...“. Vtedy to cítim. A ten potlesk po predstavení, to je všeobecná eufória tak hercov ako aj obecenstva, vládne celou sieňou. Keď pocítim, že aspoň jeden divák sa stotožnil s tým čo videl, že sa ho to dotklo, je to fakt zvláštny pocit a vtedy pribudne aj tej vôle do práce.
 
Kedy má podpora obecenstva najväčší vplyv a význam? Na začiatku, v strede, či na konci predstavenia?
Počas celého predstavenia.
 
Ako vieš, že ju máš?
Ak ju herec nemá, to znamená, že herec „vypadol“ z roly. Niekedy sa stane aj taká vec. Je to o tom, že vtedy herec zvyčajne robí „technicky“, nedáva svoj maximum a nehrá dušou. V takom prípade sa robí tak, ako sa môže. Často však vie aj táto situácia dopadnúť oveľa lepšie od toho, ako ju herec vidí.
 
Podľa čoho môžeš usúdiť, že si nejakú rolu spracoval stopercentne?
To nikdy neurobí ani jeden herec. Aspoň ja mám takú mienku. Ja viem, že to nikdy neurobím, ani by som nechcel. Ak raz zvládnem rolu stopercentne, tak nevidím dôvod na ďalšiu hereckú prácu.
 
Profesionalizmus alebo ochotníctvo?
Definitívne profesionalizmus.
 
Prečo?
Preto, že sa tu naozaj pracuje. Lebo profesionáli vedia, čo robia. Pri ochotníctve ide o entuziazmus. Druhým dôležitým dôvodom je to, že ochotnícke divadlo viac nežije. Aspoň nie tak, ako žilo skorej. Nieto viac nadostač nadšencov, ktorí by ochotne, ľahko a s elánom pracovali v ochotníckom divadle, venovali mu vlastný čas. I keď sa pri ochotníckych divadlách stretáme so značným počtom talentovaných hercov a herečiek.
 
A sú tu aj peniaze, nie? Profesionál si dá za svoju prácu zaplatiť, kým ochotník to robí z vlastnej vôle?
Ďaleko je to od peňazí. Všetko, čo som ja niekedy dostal ako honorár, stačilo akurát na prežitie počas trvania prípravy predstavenia. Teda, na jedlo, na tie najzákladnejšie potreby. A to je všetko a s predstavením sa končí. Potom už zostáva iba tá práca, ktorú si urobil.
 
Hudba je tvojou druhou láskou?
Presne tak. Jedným z mojich početných koníčkov je hudba, predovšetkým bicie nástroje. Keď sa mi ukázala príležitosť stvárniť hudbu pre predstavenie Stroskotanci, bol som nadšený. Samozrejme, nerobil som ju sám, boli tu ešte dvaja moji kamaráti z Kovačice. Tak vznikol sound track, čiže hudobné úzadie v predstavení Stroskotanci, kde som mal aj takú, epizódnu postavu. Hral som akéhosi smiešneho poštára, ktorý doplával z mora /z hľadiska/ na plť... Veľmi dobre to dopadlo, bola to taká akustická, klavírna hudba, akoby jazz alebo, čo by povedal môj kamarát – cigánsky jazz. Ak niekto zažil nezvyčajné príhody so zvieratami, tak ty si ich zažil niekoľko.
 
Je tu príbeh Kotný vrabec a napríklad Korytnačka a Andrejov nos?
No, ide o tú interakciu. Jedného dňa sme sa s kamarátom posadili na lavičku v parku a pili sme pivo. Keď tu, priletí vrabec a zletí rovno na moju ruku. Pozeral sa na nás a začal čvirikať. Vyzeral nejako zduto, myslel som si, že je chorý. Kotný, starý, divý vrabec... Snažili sme sa ho ignorovať, ale on nám čvirikal, akoby sa nám prihováral. Raz, druhý raz, tretí raz... My nič. Nuž, počkal ešte trochu, ani čo by konštatoval : Tak čo, nechcete sa so mnou rozprávať? No, dobre! – a potom odletel, a to celkom zdravý...
 
Takže, to bolo o tom Kotnom vrabcovi. A korytnačka?
Stalo sa to, keď som sa podľa všetkého nedohodol dobre s mojou korytnačkou. Asi sa chcela o ničom dôležitom so mnou porozprávať, medzi štyrmi očami, teda celkom nablízko. No, a niečo sa je znepáčilo. Dala mi to na vedomie tak, že mi zahryzla do nosa. A to poriadne, až mi vytrhla kúsok kože. No, neviem čo by som mal na to povedať...
 
Máš nejaký odkaz alebo radu do života pre mladých ľudí, pre našich návštevníkov?
Mali by sa viacej zaoberať umením. Musia zistiť, čo chcú v svojom živote urobiť a potom ísť za svojim cieľom. Menej pozerať TV, menej Facebook-u...Vyjdite von, pozrite sa vôkol seba, zoznámte sa s novými ľuďmi – a to priamo, nie prostredníctvom Internetu.
 
veresky
veresky
Andrea Speváková

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články