Dnes prebiehali oslavy Dňa Selenče. Obyvatelia tejto našej báčskej dediny si bohatým kultúrno-umeleckým programom pripomenuli 258 rokov založenia osady a pri tej príležitosti do Etno múzea priložili ďalší skvost - ďalšiu výstavu, ktorú tradične pripravuje Etno sekcia. Tentoraz jej členky, v čele s vedúcou Vierou Strehárskou, ktorá túto sekciu vedie vyše 30 rokov, nainštalovali expozíciu pod názvom Ručník - najkrajšia ozdoba ženy a šikovné ruky. V ďalšom kútiku etno priestoru v Domu kultúry si pripomenuli i život a dielo Jána Čajaka ml. (18. 7. 1897 – 3. 7. 1982), ktorý sa narodil v Selenči a tiež aj jubileum15 rokov Etno múzea v Selenči.
U nás v našej dedine jedna izba jestvuje.
V samom strede osady, do nej každý rád chodí.
Je tam hore, na poschodí, schodami sa časom brodí.
Každým schodom do hora zo storočí ubúda.
Keď sa k cieľu dostanete tam sa zrazu ocitnete
v dávnej našej dedine kde rozprávku začneme...
Pani učiteľka stále chtivá, Etno izbu založila.
Pri tej práci, dlhé roky sprevádza jej všetky kroky
manžel, ktorý v etno boji zastavil čas a ten stojí
v tejto izbe v plnom kvete aký sotvaže nájdete.
S nimi spejú k svojmu cieľu členky, ktoré pomáhajú,
aby minulosť žila a všetkým ľuďom slúžila.
Selenča je stále hrdá na tú izbu čo je živá
Nech nám stále šťastne žije,
každého nech rada príjme
a v náručí objíma naša milá dedina.
Autor: PaedDr. Juraj Súdi
Po otvorení etno výstavy nasledoval bohatý kultúrno-umelecký program, o ktorý sa postaral KUS Jána Kollára.
Záver dnešného dňa bol vyhradený pre ľudovú veselica so skupinou Maks. Organizátori osláv boli Miestne spoločenstvo Selenča, Etno sekcia a KUS Jána Kollára.
Katarína Pucovská
Foto Martin Pucovský
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)