Archív

Karol Kuzmány

Ešte v nás doznievajú tohtoročné Slovenské národné slávnosti. Nejednému v spomienke zostali aj tie pred desiatimi rokmi, zvlášť nedeľa 6. augusta 2006, keď v rámci predpoludňajších slávnostných bohoslužieb v petrovskom evanjelickom kostole odhalili bustu superintendenta Karola Kuzmányho. Rok 2006 Matica slovenská na Slovensku bola totiž vyhlásila za Rok Karola Kuzmányho a pripomínala si v ňom dvojsté výročie narodenia a 140. výročie smrti tohto velikána našich duchovných a národných dejín. Pri tej príležitosti petrovskému cirkevnému zboru venovala jeho bustu. V tomto roku si tiež pripomíname významné jubileá – 210 rokov od narodenia a 150 rokov od jeho úmrtia. Karol Kuzmány sa narodil 16. novembra 1806 v Brezne a umrel pred 150 rokmi 14. augusta 1866.

 

Foto Nenad Glišić

 

Foto Nenad Glišić

 

Karol Kuzmány bol spisovateľom, farárom, profesorom evanjelického lýcea, čestným doktorom teológie, superintendentom evanjelickej a.v. cirkvi, prvým podpredsedom Matice slovenskej, priekopníkom slovenskej prekladovej literatúry a významnou osobnosťou našich duchovných a národných dejín. Je autorom početných básní ako aj hymnických piesní z ktorých je najznámejšia Kto za pravdu horí. Zaoberal sa aj náboženskou spisbou a v prvej polovici 19. storočia vydal modlitby, Evanjelický funebrál, Spevník, Katechyzmus a iné.

 

Kto za pravdu horí.

Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva právo život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,
komu nad statočnosť venca v nebi niet,
koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pán Boh šľachetnosti nebo vystavil,
večné on pre podlosť peklo podpálil;
kto ctí pravdy božskej Božské zákony:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články