Osem návrhov zákona

Pod týmto názvom uviedli Národné noviny v roku 1872 poslanecké návrhy zákonov Viliama Pauliny-Tótha. Hoci neboli uhorským snemom v plnom znení prijaté, zrejme poslúžili ako predloha neskorším spracovateľom definitívneho riešenia rozvoja uhorských železníc. Tie v tom čase viditeľne zaostávali za stavom v ostatnej Európe, najmä západnej. Svoje návrhy rozvoja orientoval nielen z pohľadu Slovenska ale aj Slovákov v iných častiach Uhorska. Navrhoval napojenie železničných sietí na Košisko-bohumínsku trať vedenú z Pešti cez Lučenec a Banskú Bystricu do Sučian a druhý smer cez Zvolen a Kremnicu do Vrútok. Na Dolnej zemi zasa smeroval trate, okrem iného, cez Kulpín i Petrovec. Veď bol za tento okres volený.

 

Takto, v mape z roku 1917, bola nakreslená projektovaná železničná trať vedúca cez Petrovec a ako už vieme, nikdy nebola zrealizovaná (zdroj https://www.davidrumsey.com)

 

Takto, v mape z roku 1917, bola nakreslená projektovaná železničná trať vedúca cez Petrovec a ako už vieme, nikdy nebola zrealizovaná (zdroj https://www.davidrumsey.com)

 

Vo svojom rozbore hospodárstva, prevozu tovaru i zásobovania firiem surovinami veľmi detailne rozoberal vzájomné súvislosti a pôsobenia jednotlivých zložiek napojených na chod priemyslu. Zamýšľal sa nad dopravou uhlia, soli, ale i ďalších artiklov. Pripomínal, že zavedením navrhovaných ôsmych zákonov sa zvýši „prirodzená poľnohospodárska, priemyselná a obchodná sila krajín koruny Uhorskej". Predpokladal, že vybudovaním železníc spájajúcich Žilinu cez Trenčín, Nitru, Komárno a Veľkú Kanižu dôjde k prepojeniu baltických krajín a adriatickými. Touto veľdráhou by sa spojila veľká časť Nemecka, Švédska a Poľska so stredomorím a ďalej suezským prieplavom s ostatným svetom. Železnica vedená Považím by spájala veľa miest, v ktorých by sa mohol rozvinúť priemysel a zasa v južnejšej časti by tiež spojovala sídla, v ktorých sa dorába mnoho hospodárskych plodín.

V inej časti rozboru o výhodnosti smerovania trás uvažuje aj o uhorsko-carihradsko-solúnskej veľdráhe, ktorá by bola vedená z Hodonína cez Brezovú, Nitru, Levice, Šahy, Bodoň, Pešť, Zombor, Kulpín a Zemlín (Zemun) a spájala by poľnohospodárske kraje ustavične zelené, kde už rastie južné ovocie a zo severu by sa dopravovali rudy a priemyselné výrobky, čím by bola zaručená obojsmerná doprava nákladu.

 

Viliam_Pauliny-Tóth W.jpg a výrez venovania (zdroj: https://sr.wikipedia.org/wiki/Вилијам_Паулини-Тот)

 

Viliam_Pauliny-Tóth W.jpg a výrez venovania (zdroj: https://sr.wikipedia.org/wiki/Вилијам_Паулини-Тот)

 

Viliam_Pauliny-Tóth W.jpg a výrez venovania (zdroj: https://sr.wikipedia.org/wiki/Вилијам_Паулини-Тот)

 

Tu sa na chvíľu zastavme a pripomeňme, ako to bolo s výstavbou železníc cez Petrovec. K tomu sa vyjadril Jozef Maliak v časopise Domácnosť a škola, číslo 8-9 z roku 1914 slovami – „Starí Petrovčania dopustili sa po dva razy neodpustiteľnej a nenapraviteľnej chyby. Prvý raz, keď mala byť vystavená hlavná železničná čiara Budapešť-Zemún, spoločnosť ponúkala Petrovčanom stanicu blízko obce za istú subvenciu, ktorú tehdajšie zastupiteľstvo obce zdráhalo sa dať, údajne, aby im železničná trať nepresekávala pozemky. Nesmierna výhoda tejto čiary dostala sa za podiel Kysáčanom. Druhý raz, keď mala byť vystavená druhá čiara krížnej železnice Palánka, Gajdobra, Bulkes, Petrovec, Futok, Nový Sad, i táto spoločnosť žiadala od obce podporu pod podmienkou, že im vystaví stanicu v najbližšej blízkosti obce. I tento návrh nerozumné zastupiteľstvo odvrhlo. A tak spoločnosť urobila trať štyri km ďaleko od obce, a v tejto vzdialenosti vystavila stanicu, ktorá sa menuje petrovsko-hložanskou; vskutku nemá ani jedna ani druhá obec veľkého potešenia z nej, lebo od Hložian vzdialená je šesť km".

Nuž, pripomeňme si, čo museli v tom čase platiť Petrovčania za odvoz z „ich" stanice. „Draho platí petrovské obecenstvo premávku na tejto štyrkilometrovej ceste v pomere k železničným cenám tretej triedy. Z Palánky do Petrovca platí osoba, cestujúca treťou triedou 80 hal, a tá istá osoba platí od stanice do obce 60 hal. za jedno miesto v koči. Nebol by som mal pochopu o tom, ako živá a dôležitá je táto premávka v posledných časoch na tejto štyrkilometrovej ceste, keby ma o tom nebol poučil môj vozka, ktorý ma 14. júla b. r. vozil z Petrovca na stanicu. Rozprával mi, kým stihnul vlak, že on so svojim ortákom vlani zarobil na dvoch jednospražných kočoch 3840 kor. Ondriš Ďurovka a Ján Turčan zovú sa títo kresťanskí vozkovia, ktorí si vytkli za cieľ, prostriedkovať osobnú premávku na tejto ceste. Môj zpravodaj hneď doložil, že toľko isto, ak nie viac, zarobil i žid Kohn, ktorý udržuje tiež dva koče k tomu istému cieľu. Keď vezmeme do povahy ten ohromný vývoz obilia a chmeľu a ten nie menší dovoz priemyselného náradia, menovite železného materiálu z Čiech a Budapešti, tak musíme rátať tovarnú premávku aspoň tri razy toľkú. Ročná premávka tedy stojí Petrovec asi 20.000 korún".

Takto to Petrovčania riešili v minulosti, ale uveďme ako to bolo v roku 1914, ako sa rozhodli už noví obyvatelia Petrovca, keď dostali vlastne už tretiu ponuku na výstavbu železnice. „Dnes naskytuje sa Petrovcu zase nová príležitosť, zadovážiť si v bezprostrednej blízkosti mesta železničnú stanicu. Utvorila sa totiž v Báčke nová spoločnosť, ktorá si vytkla za cieľ, vystaviť novú železničnú čiaru, ktorej východišťom by bol Gomboš a ktorá by išla ďalej na Palánku, Čeb, Hložany, Petrovec, Kulpin, Sovu, Kucuru do Vrbasu. Táto spoločnosť navrhla obecnému výboru, aby obec zakúpila za 300.000 korún účastín s tou podmienkou, že obec dostane pri terajšom chudobinci, alebo na inom príhodnom mieste, novú železničnú stanicu. V zasadnutí výboru, v ktorom pojednávaný bol tento návrh, vynesené bolo väčšinou štyroch hlasou uzavretie: odkúpiť za 100.000 korún účastín v tom predpokladaní, že spomenutá spoločnosť pristane na to; ak nie, osvedčila sa táto väčšina byť náklonnou investovať i väčší obnos do tohoto podniku, len aby si zabezpečila stanicu v bezprostrednej blízkosti obce.

I pri tejto dôležitej otázke vyšiel na javo ten veľký rozdiel v ponímaní dnešnieho stavu veci medzi predstaviteľmi starého a mladého Petrovca: teraz sa po prvý raz stalo, že názor predstaviteľov mladého pokolenia zvíťazil nad dosavádnou pochybovačnosťou starcov, ktorí sa ustavične klátili pred tou otázkou: ‚Či to dobre bude?' Pre budúce pokolenia nech tu stoja na pamiatku mená tých zastupiteľov obce, ktorí hlasovali za železnicu a i tých, ktorí hlasovali proti; mená prvších sú: 1. Ján Vyži, 2. Ján Šírka, 3. Ďuro Dorča, 4. Ondriš Selešťanský, 5. Mišo Chorvát, 6. Mišo Kiš, 7. Paľo Turčan, 8. Pavel Kukučka, 9. Mišo Dudáš, 10. Samo Spevák, 11. Ján Spevák, 12. Mišo Lipták, 13. Ján Cerovský, 14. Pavel Dudáš, rychtár, 15. Ján Tordaji, 16. Štefan Eichardt, 17. Kalman Steiner, 18. Leopold Vagač, 19. Šimon Benjač. Proti návrhu hlasovali: 1. Ján Kováč, 2. Tomáš Kováč, prísažný, 3. Ján Čáni, 4. Ján Kaňa, 5. Ján Turák, 6. Ďuro Ťatljak, 7. Ján Vyži, 8. Pavel Varga, 9. Mišo Škrob, 10. Palo Meleg, 11. Martin Lehotský, 12. Ondriš Kolár, 13. Ján Sabó, 14. Pavel Bovdiš, 15. Pavel Topolský, 16. Ondrej Dennovský, 17. Ondriš Kaňa.

Tento výsledok hlasovania je veľmi poučný pre predstaviteľov mladých pokolení, a sám ten fakt, že ich návrh prešiel len väčšinou štyroch hlasov, nakladá im veľkú bedlivosť a opatrnosť. Zaslúži vyzdvihnúť, že teraz i samo obecné predstavenstvo išlo ruka v ruke s predstaviteľmi pokroku, kdežto predtým práve rychtár s notárom pracovali hlavne na tom, aby už v klíčku zadusili pokrok svojej obce".

Lenže nakoniec ani toto nevyšlo a dodnes zostala pôvodná stanica Petrovca vzdialená od obce. V bežnom živote sa občas vyskytne rozhodnutie – trikrát a dosť – a tak to je aj v prípade Petrovca, viac ponúk už nebolo a zdá sa, že ani nebude, lebo v súčasnosti železnice akoby strácali „na dychu".

Vráťme sa však k návrhom V. Paulini-Tótha, ako sa o nich píše na stránke https://www.rail.sk/skhist/stavba/plan.htm. Tam sa nachádza skrátená verzia zákonov, my však z nej vyberáme len záverečné zhodnotenie – „Podaný návrh výstavby železníc bol pre územie Slovenska dobre premyslený, čo vidno aj z toho, že navrhované smery železničných tratí boli v prevažnej miere postupom rokov uskutočnené. Aký bol osud predložených návrhov? Po podaní návrhov zákonov predseda snemu oznámil, že ich dá vytlačiť a potom prídu na denný poriadok. Prerokovanie sa však už neuskutočnilo, pretože snem predčasne rozpustili, a tak návrhy skončili v archíve, nepovšimnuté ani v sneme ani v maďarskej verejnosti. Veď nepochádzali od zástupcu vládnucich tried krajiny, ale od predstaviteľa utláčanej národnosti".

Osem návrhov zákona, ktoré uhorskej snemovni dňa 23. novembra 1871 predložil Viliam Pauliny-Tóth dostupné na linku:

https://kramerius5.nkp.cz/view/uuid:1862fdc0-9ba6-11dd-b60a-000bdb925259?page=uuid:bd5af7a0-b604-11e8-b888-5ef3fc9bb22f

 

Ján Sabo z Prievidze

 

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

urad

Letmo

ANDREJ SLÁDKOVIČ
(1820 – 1872)
200 rokov od narodenia

Marína

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

 

Posledné komentáre

Posledné články