- Podrobnosti
-
Uverejnené 21. 06. 2009
Kulpínska mozaika
- pre kulpin.net píše Natália Maliariková rodená Harmincová
Slová na úvod
Veľmi som sa potešila, keď ma náhoda spojila s Kulpínčanom, bez ohľadu na to, či bývajú vo svojom rodisku, alebo inde v šírom svete. Svoje poznatky na dávny Kulpín budem zverejňovať po častiach a z toho vznikol aj názov mojich textov. Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc, narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí. Pretože sa mi veľmi páčilo, ako sa tam kedysi žilo, vo svojich spomienkach, či už ústne, či písomne, veľmi rada používam výrazy z tamojšieho nárečia a keďže ich v mojich článkoch bude dosť, rozhodla som sa nedávať ich do úvodzoviek, lebo ich považujem za organickú súčasť jazyka Slovákov v Báčke.
Takže, hajde, nak už začnem!
Foto archív M. Hasík
Kulpínska mozaika I.
1941-1944
Jestvuje
starý vtip o babičke, ktorá žila v mnohých štátoch - v Rakúsko-Uhorsku,
potom v Československu, neskôr v Maďarsku a zase v Československu a to
všetko bez toho, aby opustila chotár svojej rodnej obce. Približne
takto sa to stalo aj s mojím otcom. Keď sa v roku 1941 zmenili hranice,
my sme žili v Budapešti, zrazu sme sa ocitli v spoločnom štáte s Báčkou
a tak sme išli navštíviť početných príbuzných, ktorých otec nevidel asi
dvadsať rokov a ja, osemročná, ešte nikdy.
Samotné
cestovanie bolo pre mňa hlbokým zážitkom, rýchlikom do Nového Sadu,
ďalej osobným vlakom na petrovskú stanicu a odtiaľ sedliackym vozom do
Petrovca - na takom som sa viezla prvýkrát a aj som utŕžila posmech,
lebo som sa veľmi bála, že vypadnem z koča a zúfalo som sa držala
ľovča.
Môj otec
pochádzal z ôsmych detí, takže bolo koho navštevovať a to ešte nerátam
všetkých bratrancov a sesternice v Kulpíne. Ale prvá návšteva bola u
brata v Petrovci. Báči Gusti bol vyučeným krajčírom, ale trochu aj
sedliačil, no a veľmi rád trguvav. Tu sme pobudli krátko a nasledoval
Kulpín, kde sme mali veľmi bohaté zážitky, lebo príbuzní sa pretekali s
pozvaniami pre môjho otca, báčiho Miša z Pešti. Ubytovali sme sa -
otec, matka a ja - u najmladšieho z otcových súrodencov - báči Vlada a
tety Zuzky. Tu už boli dve moje sesterničky - Olinka a Jarmilka. Ďalší
blízki boli báči Samo Harminc, ňanička Kuštrová a Plachtinská, ale bola
tu aj celá plejáda bratrancov, sesterníc - rodiny Vida, Lačok, Širka,
Chalupka - všade nás s radosťou vítali. Bolo to niečo také, čomu sa
dnes hovorí turné. Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu
sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými
rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.
Veľakrát,
keď sme niekde zavítali, v pitvore sme museli opatrne klásť nohy, lebo
na kamennej alebo zemnej dlážke už boli rozložené ťapše s horúcim
rejtešom. Obed sa podával v prednej chyži, kde sa celá spoločnosť, aj
bohatý stôl, odrážala v šikmo zavesenom zrkadle medzi oknami a gazdiná
neustále merala cestu cez dvor do chyžky, kde bola letná kuchyňa.
V Kulpíne som bola ešte veľa krát, takže mám aj iné spomienky než gastronomické.
Kulpínska mozaika II.
V rokoch
1941 - 44 sme často boli v Kulpíne a mňa tam nechávali aj na prázdniny
u strýka - báči Vlada Harmincu. Ako dieťa z Pešti som sa dostala do
úplne nového, neznámeho a veľmi zaujímavého prostredia. Mnohému som sa
divila a mnoho som si zapamätala. Prekvapilo ma, že bránku ani dvere na
noc nezamykali, ako aj hlboké ticho po zotmení. Prvé letá som trávila v
starom dome Širkovcov, ktorý bol v uličke smerom od kostola dole. Stará
mama Širková bola vlastne Vladovou svokrou - veľmi milá, dobrá, vrtká,
obetavá žena. So sesternicou Olinkou sme sa najradšej hrávali u nej na
chladnom paláši, kde sme obyčajne viedli súboj v hádzaní obilia, čo sa
tam sušilo. Na dvore sme zase behali slalom v postavených konopných
snopoch - čiže čo sa dalo, sme rozsypali alebo pováľali. Ale stará mama
nás nikdy nekarhala.
Zaujímavý bol aj jej
dom, čo sa líšil od iných tým, že bol ďaleko vo dvore a za došteným
plotom. Pôdorasom sa tiež líšil od sedliackych domov, údajne preto, že
tam kedysi bola fara.
Báči
Vlado pracoval na obecnom dome. Neskôr si postavil pekný domček na
hlavnej ulici, blízo Rumanovej krčmy. Dom nezabral pozemok v celej
šírke a tak okoloidúci cez drôtený plot obdivovali krásne jahody, ktoré
boli v tom čase ešte zvláštnosťou, lebo hlavná činnosť našincov bola na
poliach a hlavnými plodinami bolo obilie, kukurica, repa, ďatelina,
konope.
Elektrina
v domoch bola zriedkavá, aj u Vlada sme svietili petrolejkou. Jej teplé
svetlo nás sústredilo večer na malej verande, kde sme pravidelne
večerali šunkových „husárov“ - dnes sa to volá jednohubky a zapíjali
sme ich ešte teplým, čerstvo podojeným mliekom, čo sme nosili z dnešnej
Kanálskej ulice.
Tu som
bola svedkom, ako na druhej strane ulice za deň postavili dom. Prišli
móbári, spravili šalovanie, nabíjali múry malého domčeka, čo mal
pitvor, preniu aj zaniu chyžu a do večera múry stáli. Tesár zatiaľ
zbíjal krov, ešte ho na dom nedali, ale oldomáš po zotmení bol veselý a
ja som mohla konečne zavrieť ústa, ktoré som od údivu nad nevídanou
činnosťou, mala celý deň otvorené. Darmo - v Pešti takô nebolo!
Kulpínska mozaika III.
Šverceri
Začala
sa II. svetová vojna, prišli Maďari, zaviedol sa lístkový systém.
Nebolo to bohviečo - akurát na prežitie. Nuž ale ľudia boli zvyknutí na
lepšie - trochu viac vajec, múky na koláče, mäsko do hrnca - lenže kde
to vziať? A keďže Báčka bola vždy úrodná, bohatá, jej ľud pracovitý a
podnikavý, začal sa rozvíjať nezákonný, taký obchod, čomu sa hovorilo
čierny, čiže švercuvanie a tí, čo to vykonávali boli šverceri. A tak sa
do miest - aj do Pešti - dostali dobrôtky z vidieka. Ňaničke s cégrami
pravidelne prichádzali a tovar buď priamo predávali, alebo sa spojili s
priekupníkmi. Vlaky z Báčky prichádzali na východnú železničnú stanicu
- Keleti - a tam sa hneď aj trguvalo. Lenže aj polícia sa spamätala,
agenti v civile veru často prekontrolovali cégre, batohy a mala ňaňa
šťastie, ak ju nezavreli, nepokutovali, len zabrali tovar. Lenže
vynaliezavý ľud náš sa nedal - nevystupovalo sa na konečnej v Pešti,
ale jedna, dve zastávky prv na predmestí a tam sa tovar speňažil. Aj
sestra môjho otca, ňanička Kuštrová takto chodila, aby uživila svojich
sedem detí, ale po trguvaní vždy našla cestu aj k nám a voľačo nám
doniesla. Pamätám sa na vysoký peceň bieleho chleba, aký som dovtedy
nevidela, nejedla, lebo na lístky bol len tmavý. Jej darček - harasom
vytkávaný vankúšik - mám doteraz.
You have no rights to post comments