Kulpínska mozaika

Kulpínska mozaika
- pre kulpin.net píše Natália Maliariková rodená Harmincová
 
Slová na úvod
 
Veľmi som sa potešila, keď ma náhoda spojila s Kulpínčanom, bez ohľadu na to, či bývajú vo svojom rodisku, alebo inde v šírom svete. Svoje poznatky na dávny Kulpín budem zverejňovať po častiach a z toho vznikol aj názov mojich textov. Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc, narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí. Pretože sa mi veľmi páčilo, ako sa tam kedysi žilo, vo svojich spomienkach, či už ústne, či písomne, veľmi rada používam výrazy z tamojšieho nárečia a keďže ich v mojich článkoch bude dosť, rozhodla som sa nedávať ich do úvodzoviek, lebo ich považujem za organickú súčasť jazyka Slovákov v Báčke.
 
Takže, hajde, nak už začnem!
 
kulpin
 
Foto archív M. Hasík
 
Kulpínska mozaika I.
1941-1944
 
Jestvuje starý vtip o babičke, ktorá žila v mnohých štátoch - v Rakúsko-Uhorsku, potom v Československu, neskôr v Maďarsku a zase v Československu a to všetko bez toho, aby opustila chotár svojej rodnej obce. Približne takto sa to stalo aj s mojím otcom. Keď sa v roku 1941 zmenili hranice, my sme žili v Budapešti, zrazu sme sa ocitli v spoločnom štáte s Báčkou a tak sme išli navštíviť početných príbuzných, ktorých otec nevidel asi dvadsať rokov a ja, osemročná, ešte nikdy.
 
Samotné cestovanie bolo pre mňa hlbokým zážitkom, rýchlikom do Nového Sadu, ďalej osobným vlakom na petrovskú stanicu a odtiaľ sedliackym vozom do Petrovca - na takom som sa viezla prvýkrát a aj som utŕžila posmech, lebo som sa veľmi bála, že vypadnem z koča a zúfalo som sa držala ľovča.
 
Môj otec pochádzal z ôsmych detí, takže bolo koho navštevovať a to ešte nerátam všetkých bratrancov a sesternice v Kulpíne. Ale prvá návšteva bola u brata v Petrovci. Báči Gusti bol vyučeným krajčírom, ale trochu aj sedliačil, no a veľmi rád trguvav. Tu sme pobudli krátko a nasledoval Kulpín, kde sme mali veľmi bohaté zážitky, lebo príbuzní sa pretekali s pozvaniami pre môjho otca, báčiho Miša z Pešti. Ubytovali sme sa - otec, matka a ja - u najmladšieho z otcových súrodencov - báči Vlada a tety Zuzky. Tu už boli dve moje sesterničky - Olinka a Jarmilka. Ďalší blízki boli báči Samo Harminc, ňanička Kuštrová a Plachtinská, ale bola tu aj celá plejáda bratrancov, sesterníc - rodiny Vida, Lačok, Širka, Chalupka - všade nás s radosťou vítali. Bolo to niečo také, čomu sa dnes hovorí turné. Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.
 
Veľakrát, keď sme niekde zavítali, v pitvore sme museli opatrne klásť nohy, lebo na kamennej alebo zemnej dlážke už boli rozložené ťapše s horúcim rejtešom. Obed sa podával v prednej chyži, kde sa celá spoločnosť, aj bohatý stôl, odrážala v šikmo zavesenom zrkadle medzi oknami a gazdiná neustále merala cestu cez dvor do chyžky, kde bola letná kuchyňa.
 
V Kulpíne som bola ešte veľa krát, takže mám aj iné spomienky než gastronomické.
 
Kulpínska mozaika II.
 
V rokoch 1941 - 44 sme často boli v Kulpíne a mňa tam nechávali aj na prázdniny u strýka - báči Vlada Harmincu. Ako dieťa z Pešti som sa dostala do úplne nového, neznámeho a veľmi zaujímavého prostredia. Mnohému som sa divila a mnoho som si zapamätala. Prekvapilo ma, že bránku ani dvere na noc nezamykali, ako aj hlboké ticho po zotmení. Prvé letá som trávila v starom dome Širkovcov, ktorý bol v uličke smerom od kostola dole. Stará mama Širková bola vlastne Vladovou svokrou - veľmi milá, dobrá, vrtká, obetavá žena. So sesternicou Olinkou sme sa najradšej hrávali u nej na chladnom paláši, kde sme obyčajne viedli súboj v hádzaní obilia, čo sa tam sušilo. Na dvore sme zase behali slalom v postavených konopných snopoch - čiže čo sa dalo, sme rozsypali alebo pováľali. Ale stará mama nás nikdy nekarhala.
Zaujímavý bol aj jej dom, čo sa líšil od iných tým, že bol ďaleko vo dvore a za došteným plotom. Pôdorasom sa tiež líšil od sedliackych domov, údajne preto, že tam kedysi bola fara.
 
Báči Vlado pracoval na obecnom dome. Neskôr si postavil pekný domček na hlavnej ulici, blízo Rumanovej krčmy. Dom nezabral pozemok v celej šírke a tak okoloidúci cez drôtený plot obdivovali krásne jahody, ktoré boli v tom čase ešte zvláštnosťou, lebo hlavná činnosť našincov bola na poliach a hlavnými plodinami bolo obilie, kukurica, repa, ďatelina, konope.
 
Elektrina v domoch bola zriedkavá, aj u Vlada sme svietili petrolejkou. Jej teplé svetlo nás sústredilo večer na malej verande, kde sme pravidelne večerali šunkových „husárov“ - dnes sa to volá jednohubky a zapíjali sme ich ešte teplým, čerstvo podojeným mliekom, čo sme nosili z dnešnej Kanálskej ulice.
 
Tu som bola svedkom, ako na druhej strane ulice za deň postavili dom. Prišli móbári, spravili šalovanie, nabíjali múry malého domčeka, čo mal pitvor, preniu aj zaniu chyžu a do večera múry stáli. Tesár zatiaľ zbíjal krov, ešte ho na dom nedali, ale oldomáš po zotmení bol veselý a ja som mohla konečne zavrieť ústa, ktoré som od údivu nad nevídanou činnosťou, mala celý deň otvorené. Darmo - v Pešti takô nebolo!
 
Kulpínska mozaika III. 
Šverceri
 
Začala sa II. svetová vojna, prišli Maďari, zaviedol sa lístkový systém. Nebolo to bohviečo - akurát na prežitie. Nuž ale ľudia boli zvyknutí na lepšie - trochu viac vajec, múky na koláče, mäsko do hrnca - lenže kde to vziať? A keďže Báčka bola vždy úrodná, bohatá, jej ľud pracovitý a podnikavý, začal sa rozvíjať nezákonný, taký obchod, čomu sa hovorilo čierny, čiže švercuvanie a tí, čo to vykonávali boli šverceri. A tak sa do miest - aj do Pešti - dostali dobrôtky z vidieka. Ňaničke s cégrami pravidelne prichádzali a tovar buď priamo predávali, alebo sa spojili s priekupníkmi. Vlaky z Báčky prichádzali na východnú železničnú stanicu - Keleti - a tam sa hneď aj trguvalo. Lenže aj polícia sa spamätala, agenti v civile veru často prekontrolovali cégre, batohy a mala ňaňa šťastie, ak ju nezavreli, nepokutovali, len zabrali tovar. Lenže vynaliezavý ľud náš sa nedal - nevystupovalo sa na konečnej v Pešti, ale jedna, dve zastávky prv na predmestí a tam sa tovar speňažil. Aj sestra môjho otca, ňanička Kuštrová takto chodila, aby uživila svojich sedem detí, ale po trguvaní vždy našla cestu aj k nám a voľačo nám doniesla. Pamätám sa na vysoký peceň bieleho chleba, aký som dovtedy nevidela, nejedla, lebo na lístky bol len tmavý. Jej darček - harasom vytkávaný vankúšik - mám doteraz.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články