- Podrobnosti
-
Uverejnené 14. 07. 2009
Kulpínska mozaika
- píše Natália Maliariková rodená Harmincová
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
(Predchádzajúce časti Kulpínskej mozaiky si možno prečítať v „Pamätníčku“, ktorý sa nachádza ako osobitná príloha v pravom hornom rohu.)
Kulpínska mozaika IV.
Pohľadnica
Kulpína z roku 1906. Adresátom je Ľudmila Lačoková z Petrovca – Lacsok
Ludmilla Petröc a fotografom Josef Singer, Ujvidek
(foto archív Michala Hasika)
„Do školy, do školy, to je mi po vôli ...“
Básnička
je jedna vec a pocity detí, ktoré po letnom leňošení idú v septembri do
školy, sú zase niečo iné. A v rokoch vojny bolo to pre deti Kulpína
ešte ťažšie aj o to, že sa mali priučiť aj vtedajšej úradnej reči –
maďarčine. Zhodou okolností aj moja sesternička, Olinka Harmincová,
práve vtedy začala chodiť do prvej triedy a jej školská výbava, akú
mali vtedy v Kulpíne všetky deti, tiež vzbudila moju pozornosť. Bola to
tabuľka v drevenom rámiku, na jednej strane s linajkami. K nej bola na
motúze pripevnená malá špongia a písalo sa griflíkom. Možno starší
žiaci mali zošity, ale tých som nepoznala. Takže život žiačika bol
veľmi jednoduchý – čo napísal a pani učiteľka už skontrolovala – mohol
jednoducho zotrieť. Dnes, keď sa pred ôsmou hodinou pozriem na dvor, či
blízku ulicu, vidím, že aj najmenší žiačik – prváčik – má na chrbte
plecniak veľkosti vankúša, čo voľakedy zdobil preniu chyžu na vysokej
posteli. Lenže k tomu niekedy patria aj rôzne bočné taštičky, hlboké
vrecká na kolenách nohavíc, takže takéto dieťa mi pripomína vojakov
NATO, vystupujúcich z obrých lietadiel. Tak od takejto výbavy boli
tieto dávne deti uchránené, nie však od výuky maďarčiny. Kto tento
jazyk pozná, vie, že ak sa ho chce človek naučiť, najlepšie je, keď sa
narodí ako Maďar, alebo aspoň maďarskej matke, ako ja.
Neviem,
kto tie deti maďarčine učil, ale pamätám si veselé riekanky, čo si
vymysleli na zľahčenie svojej situácie – budem písať tak, ako sa tie
slová vyslovujú.
- Lastovička je fečke a koza je kečke.
- Alásolgája, lekvároš a gaťája – Som váš služobník, gate máte od lekváru.
- Jónapot, le a kalapot – Dobrý deň, klobúk dole!
Najlepšie
si naše slovenské deti zapamätali slová iškola, tábla, ceruza, néni,
báči, žemle, kifli, cukor, zokni, kalap, soknya, ablak – čo nebolo
ťažko. V skutočnosti – na šťastie – viac ani nepotrebovali.
Je
zaujímavé, že po maďarsky „maďarázni“ znamená – vysvetľovať. A tak
našinci, keď sa nevedeli dohodnúť s niektorou úradnou osobou – lebo v
každej obci taká bola – hovorili si takto: naveky len maďarázuje a
maďarázuje.
Pohľadnica Kulpína z hornej časti článku po odstránení písaného textu a pridaní farieb