Kulpínska mozaika V

Kulpínska mozaika V
 
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...

Na doline
 
foto
 
Michal Hasík
 
Veľmi ľahko by som vedela načrtnúť plán dávneho Kulpína, len si vôbec nepamätám názvy ulíc. V spomienkach sa orientujem len podľa niektorého bodu, alebo krčmy – hoci som nechodila do nich, len vedľa nich.
 
Začnem hát od tej strany do Petrovca a v mysli kráčam po pravej strane hlavnej ulice. Hneď vpravo je cintorín, kde dodnes stojí pomník pána farára Kolényiho, ktorého podpis je na rodnom liste môjho otca a ktorého vnuk bol po rokoch mojim profesorom na gymnáziu v Modre na Slovensku.
 
Ďalej kráčam po roh, kde bola krčma – vari Lačokova a už je blízo dom báči Vlada. Za ním Rumanova krčma. Ich dcéra bola mojou spolužiačkou na gymnáziu v Petrovci.
 
V ďalšej uličke by malo byť kino, ale bývali v nej príbuzní Lačokovci – kušnieri a chovatelia včiel. Nejeden medový plát sme u nich vycmúľali. Ďalšia ulička by mala byť zarovno kostola.
 
Vrátim sa na začiatok a putujem po ľavej strane. Tu bol pekný nový dom Cesnakovcov, kde teta bola rodená Širková, sestra manželky Vlada Harminca. Na rohu bol obchod s rozličným tovarom – tiež príbuzní.
 
Idem ďalej – dnešná Kanálska. Aj vtedy, aj teraz býva tam môj bratranec Janko Harminc. V tých dávnych časoch, ako chlapec, bol chovateľom priadky morušovej, ktorú po zakuklení predával do továrne. Jej húsenice mali veľmi dobrý apetít – vo dne v noci bolo počuť chrum – chrum a Janko im len nosil a nosil listy z moruše, ktorá sa v Báčke jahoda volá.
 
Žeby som už mala byť pri Obecnom dome a pri kostole? Ak áno, tak za rohom je škola a pred ňou, na mierne klesajúcej ploche stromy, kríky, vari aj studňa, či kríž, alebo udupané miesto na tancovačku v nedeľu po obede. Hovorilo sa tomu „na doline“.
 
Neďaleko vpravo mali dom šľachtici Stratimírovići. Pamätám si urasteného, tmavovlasého pána, čo v snehobielej košeli a s cigaretou v ruke tam stával celé hodiny. Ej, keby som bola vtedy vedela, to čo teraz, že sa v tej kúrii skoro pred sto rokmi zdržiaval sám Janko Kráľ, bola by som ju podrobila dôkladnejšej prehliadke, lebo i keď som chodila do maďarských škôl, môj otec ma zasväcoval aj do slovenských dejín a literatúry. Žeby ani on nebol o tom vedel?
 
Na druhej strane doliny stál aj stojí kaštieľ rodiny Djundjerski. My, deti, sme tam často pomedzi mreže nakúkali, lebo na terase, ktorá aj dnes jestvuje, sa schádzala veselá spoločnosť. Dámy v kvetovaných šatách z látky „emprimé“, so širokými slamenými klobúkmi, s pohárom v ruke, s hlasitým smiechom koketovali s pozvanými hosťami, medzi ktorými vždy boli aj maďarskí dôstojníci z kasární v Novom Sade. Vychádzková uniforma, biele rukavice, lesklé gombíky, blyšťavé šable – páčili sa nielen dámam, ale aj nám, deťom. Zaujímavé, že nás nikdy neprišli odohnať. Asi nás, učupené pri múrikoch, ani nezbadali.
 
Medzi návštevníkmi boli aj letci a jeden z nich sa tuho zahľadel do očí domácej slečny, alebo pani matky a svoj obdiv prejavoval tak, že na malom prieskumnom lietadle krúžil nad kaštieľom a zhadzoval, priam sypal, červené ruže, čomu sme sa my možno ešte viac tešili, než spomenuté dámy. Keď sme počuli zvuky lietadla – už aj v nohy! – ku kaštieľu!
 
Teda aj v našom niekdajšom, malom Kulpíne sa stávali veci nevídané, neslýchané, priam vzrušujúce.
 
Natália Maliariková rodená Harmincová

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články