- Podrobnosti
-
Uverejnené 23. 08. 2009
Kulpínska mozaika VI
...Veľmi milujem kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc narodil ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a spoznala veľa dobrých ľudí...
Munkáši
Ktože sa v časoch vojny skrýval za týmto pomenovaním?
Začnem,
ako sa hovorí „od Adama“, v tomto prípade vlastne od úradného jazyka
počas vojny, teda od maďarčiny. V tomto jazyku „munka“ znamená práca,
„munkáš“ je robotník a „munkatábor“ je pracovný tábor a práve do takého
boli zadelení nemaďarskí muži v Báčke. Dokonca boli považovaní aj za
akúsi nižšiu kastu, ktorá nie je hodna nosiť uniformu maďarskej –
dokonca s prímením „kráľovskej“ armády. Táto si pomenovanie ponechala
napriek tomu, že posledný kráľ Karol Habsburgský zomrel krátko po
1.svetovej vojne, aj to v exile.
Takže
naši išli za munkášov, kde miesto uniformy dostali len pásku na rukáv a
niekedy aj akúsi polovojenskú čiapku. Väčšina z nich bola sústredená na
území Maďarska, kde pracovali na cestách, na železničných tratiach, v
továrňach, v mestách odstraňovali ruiny po bombardovaní. Boli však aj
takí, ktorí boli priamo na fronte, kopali zákopy, pracovali v poľných
nemocniciach. Životné podmienky mali veľmi biedne a tak mnohí hynuli
nielen od striel, ale aj od podchradenia, zlej stravy a chorôb, medzi
ktorými prevládal zápal pľúc a týfus. Takto zahynul aj náš milý, mladý,
vzdelaný a vždy veselý príbuzný z Pivnice – Ivan Činčurák.
Koleso
dejín sa obrátilo, tí, čo doteraz postupovali, museli utekať späť,
lenže až do poslednej chvíle sa fanaticky držali svojich predstáv a na
ústup pred sovietmi nútili aj k nim pridelených munkášov. Boli aj takí
šťastlivci, ktorým sa podarilo utiecť a z nich nie jeden sa objavil v
našom byte v Pešti, zohrial sa, najedol, oddýchol a hajde domov! Ale
ako?! V lete roku 1944 už naozaj mali naši munkáši namále, lebo front
sa blížil zo všetkých strán – okrem západu – a hrozilo, že sa postaví
medzi nich a rodnú Báčku.
Medzi
tými, ktorí u nás trochu pookriali, bol aj pán učiteľ Kyseľa a práve on
v jednom staršom kalendári opísal svoje strastiplné putovanie, spomenúc
aj Miša Harminca, môjho otca.. Neskôr, keď mi ako sirote bol triednym
profesorom, úspešne ma priviedol k malej matúre, neraz sa mi otcovsky
prihovoril a pohladkal moju vrkočatú hlavu. Dodnes na neho s láskou
spomínam.
Ako sa
nakoniec naši munkáši dostali do Báčky, k svojim? Nie ľahko, ale
predsa. Tí z Pešti v noci išli, ani nie cestou-necestou, ale iba tou
„necestou“, čiže poľami, lesíkmi, kukuričnými a slnečnicovými tablami.
Cez deň si našli úkryt v odľahlých húštinách, v kope slamy, ale niekedy
aj v sedliackych rodinách, ktoré si predtým pozorovaním vytypovali s
nádejou, že ich neudajú. Išli oni takto niekoľko dní a nocí, kým
šťastne dorazili domov. Inak pochodil môj milý príbuzný, náš švagor
Samuel Benda z Petrovca, neskoršie môj opatrovateľ a živiteľ, ktorého
som pre dobrotu jeho srdca vždy len švagorkom volala. Nuž, jeho
ustupujúci Nemci zobrali v posledných dňoch ako pohoniča a ak sa dobre
pamätám, tak aj s vlastným kočom a koňom. Ťahali sa Nemci na západ, až
do Talianska, kde sa vzdali Američanom a to spolu aj s munkášmi,
ktorých samozrejme zadelili do iných, znesiteľnejších táborov.
Vojna sa
skončila, ľudia sa snažili začať žiť normálnym životom, bolo treba
kosiť, orať, statok opatrovať – mužské ruky veľmi chýbali. Sem tam sa
aj niekto vrátil z toho amerického tábora, doniesol správu o živých a o
pomeroch v lágri. Lenže Američania tiež neboli veľkými ľudomilmi, aj
oni potrebovali pracovné sily a tých munkášov sa snažili zadržať čo
najdlhšie. Ale aj to postupné prepúšťanie bolo dobré, lebo príchodzí
odovzdávali odkazy a hlavne potvrdili, že ten očakávaný otec, syn, brat
žije, čakajte! Nuž, aj Bendovci sa dočkali, prišiel švagor na jeseň. Po
večeroch sa schádzali susedia a počúvali rozprávania príchodzích. Žiaľ,
čo ma aj dodnes hnevá, vôbec si nepamätám, ako tí chlapi v tom vojnovom
čase prekonali cestu z Talianska až do Báčky – určite som pri tom
večernom rozprávaní driov hody* zaspala, ale hlavné je, že sa mnohí
munkáši vrátili k svojim rodinám a ku svojej krásnej, úrodnej Báčke.
Natália Maliariková rodená Harmincová
Predchádzajúce texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).