- Podrobnosti
-
Uverejnené 17. 03. 2010
List Dr. Bajaníka
K DVOJSTÉMU VÝROČIU KOVAČICKÉHO ZVONA
Bratislava 17.marec 2010
Vážený pán Ján Puškár predseda Zhromaždenia obce Kovačica
Vážený pán predseda, pozdravujem Vás. Zasielam Vám niekoľko viet, ako pozdrav Krajanského múze Matice slovenskej k oslavám 200-tého výročia Zvonu v Kovačici a prosím, ak je to možné, aby bol tento text tlmočený účastníkom slávnostného stretnutia 19.marca 2010 k 200. výr. oslavám zvona.
Vysoké
štátne, samosprávne i duchovné autority, Slovenky, Slováci, ctení
občania Kovačice a ich hostia.
Pozdravujme
Vás v mene Krajanského múzea Matice slovenskej z Bratislavy a tešíme sa
ďalšej významnej kovačickej iniciatíve, pričom blahoželáme a ďakujeme
všetkým, ktorí sa o ňu pričinili.
Fenomén
zvona mal, má a bude mať naveky mystické poslanie. Pripomínať jeho
posolstvo a všetky okamihy jeho zvukov a zvykov by bolo dúchaním do
známych skutočností, jedno je však isté: Zvonice a zvony predstavujú
ten dar, že pri ich zvukoch sa odvekov človek pozastaví. Ako aj vy v
Kovačici i v celom slovenskom svete už niekoľko storočí.
V
kolíske našich spoločných predkov na Slovensku boli nedávno v Bojnej pri
Topoľčanoch objavené najstaršie zvony na Slovensku z 9. storočia, keď
sa tu rodilo kresťanstvo, naša národná identita a náš priestor v Európe i
vo svete.
Za
hlaholu zvonov opúšťali Vaši predkovia rodný kraj a urobili všetko
preto, aby sa im tento hlahol vrátil, kdekoľvek sa usadili na svete,
teda aj vo Vašej a našej Kovačici.
Skutočnosť,
že jeden zvon pukol v čase, keď odprevádzal na „ druhý
svet“ v blahej pamäti kňaza Jána Čaploviča, ktorému sme mohli spoločne
vzdať ojedinelú úctu a česť, pokladám za zázrak, ako to, že Váš zvon
patrí medzi najstaršie v slovenskom svete.
Keď odchádzali prví Slováci – slovenskí drotári do sveta v 17. storočí
a modlili sa rozlúčkový Otče náš, zvykli si zazvoniť na dedinskej
zvonici vo viere a v nádeji, aby sa opätovne mohli vrátiť domov.
Domov
ste sa za hlaholu zvonov vracali aj Vy. A nielen domov.
Keď
nositeľ Nobelovej ceny za literatúru spisovateľ Ernest Hemingway, písal
slávne dielo „Komu zvonia do hrobu“, na úvod použil niekoľko viet
jedného anglického autora, ktorého možno parafrazovať: „Keď oceán
odplaví časť našej pevniny ako našu súčasť, časť našej zeme sa naveky
stráca. Keď niekto od nás odíde, ako naša neodlučiteľná dennodenná
súčasť, pomaly sa strácame aj my. Preto sa nepýtajme, komu zvonia do
hrobu, zvonia aj nám...
Váš zvon a vaše zvony Vám však zvonili, zvonia a budú zvoniť najmä na
Váš duchovný, národný život uprostred Vás. Nech Hospodin naďalej žehná
všetkých, ktorí to s Kovačicou a slovenským národom, ich susedmi i
priateľmi a príslušníkmi akejkoľvek národnosti myslia a konajú dobre a
užitočne.
Starí Rimania zvykli končiť pozdravy a listy tohto typy známou alebo
menej známou latinskou zásadou Sapienti sat!... po slovensky: „Múdremu
stačí!...
S úctou k všetkým pred Vami i Vám
Stanislav
Bajaník, v.r.
riaditeľ
Krajanského múzea
Matice slovenskej