- Podrobnosti
-
Uverejnené 7. 04. 2010
Slováci v Rijeke
Vydané dňa 23. 10. 2009
Na svete je veľa riek, ale Rijeka je len jedna, vyjadril sa v príhovore Stanislav Bajaník z MS a Krajanského múzea v Bratislave na ukončení Dní slovenskej kultúry v prístavnom meste na pobreží Jadranu, odkiaľ do sveta odchádzali lodnou dopravou Slováci už v minulých storočiach. Prístav Rijeka bol poslednou „štáciou“ – zástavkou na ceste za prácou, blahobytom, novým životom, snom o šťastí...
Tu sa
poslednýkrát podívali na európsky kontinent a s motlitbou na perách a
slzou pod viečkom sa lúčili, veď človek nikdy nevie, kam ho to zaveje a
či sa vráti... A preto na pamiatku všetkých slovenských vysťahovalcov,
ktorí odišli do sveta sa v prvý podvečer Dní slovenskej kultúry
spomínalo aj pri mori. Na móle Gate Karoline Riječke sa ozývali
slovenské piesne FSS Slovenka, slová o veľkej rodine Slovákov, ktorá má
svojich rodákov a ich potomkov aj ďaleko za hranicami a nie je ich málo.
Vhodením symbolického venca do vôd prístavu sa vytvorila nová tradícia –
spomienka na tých, ktorí sa odsťahovali zo Slovenska a žili, či žijú
verní svojmu rodu.
V
priestoroch Matice slovenskej v Rijeke na Korze, za prítomnosti
veľvyslanca SR v Chorvátsku Romana Supeka, bola otvorená tematicky veľmi
výstižná výstava Drotárstvo bez hraníc z Považského múzea a Secesné
sentencie Ladislava Fapša, ktorý svoje neľahké remeslo a zároveň umenie
predviedol aj naživo. Spestril prezentáciu slovenskej gastronómie,
piesní a tancov, výstavy kníh a suvenírov na pešej zóne Trg 111.brigady
Chorvátska (HV).
Pred očami domácich aj cudzincov z celého sveta vznikali košíky, misky,
podložky pod hrnce. Tie secesné – vytvorené jeho šikovnými rukami
odrôtovaním dobových tanierov, ktoré majú viac ako sto rokov, sú
jedinečné nielen neopakovateľnými a neopakujúcimi sa vzormi, ale sú
akýmisi netypickými mandalami, ktorých vznik si vyžiadal trpezlivú prácu
s drôtom, niekedy trvajúcu aj 40 hodín, fantáziu a zmysel pre harmóniu.
Veď vytvoriť z taniera, ktorý má svoju vlastnú dušu farieb, novým
tvarom s kovom tak, aby vznikla symbióza nie je jednoduché.
Počas
dvoch dní sa septembrovou Rijekou za dažďa i za vetra niesli piesne
hostí z Markovca Našického. Ženská spevácka zložka a mladí tanečníci
folklórnej skupiny (FS) Franjo Strapač vystupovali na pešej zóne i v
galaprograme vo veľkej sieni budovy Filodrammatica.
V
exteriéri pešej zóny i na javisku sa predstavila s programom FS Erdevík –
mužská, ženská spevácka zložka a tanečníci. Slovom, piesňami, tancom,
zvykmi i vtipnými prekáračkami sprostredkovali minulosť slovenskej
menšiny v Erdevíku vo Vojvodine. Nebola to náhoda, pretože v Rijeke sa k
svojim koreňom hlási štvrtá generácia potomkov z Erdevíku. Ale v meste
už roky žijú aj súčasníci, ktorí sa sem prisťahovali z Vojvodiny a
stretávajú sa v komunite, ktorú spája vzťah k slovenským predkom,
tradičné zvyky, jedlá, piesne i slovenská reč.
Slovenská
komunita v Rijeke je charakteristická nielen príslušnosťou k potomkom,
ktorí sa tu usadili v minulosti, ale i generačne mladou skupinou, ktorá
sa do Rijeky prisťahovala v minulom storočí. Miestny odbor Matice
slovenskej tu založili pred 15 rokmi.
Plynutie
času je vidieť najmä na mladých, ktorí v čase jeho vzniku boli ešte v
plienkach a dnes majú sedemnásť. Na stole je slávnostne prestretý obrus,
ktorý dostali do výbavy z Liptova. Je nielen pamiatkou na domov, ale
pamätá i nočné služby v lazarete, počas ktorých mamička v čase vojny
vyšívala, strážiac spánok ranených.
Najlepší
spôsob, ako sa dá ľahko vrátiť domov, je pieseň. A slovenské pesničky
Sloveniek – teraz už Riječaniek, zneli nielen na javisku v galaprograme,
ale aj počas práce v kuchyni, pri príprave halušiek, aj po večeri – na
pieseň z domova je tu vždy vôľa. A aj dobrý hlas Gitky a Marienky. Domáci
Slováci – prvá generácia, potomkovia Slovákov i priaznivci, sa v
galaprograme, odetí do krojov, ktoré do Rijeky prišli zo slovenských
končín, aby predstavili rôzne regióny, zaujali nielen sekvenciou zo
života drotárov. V kostýmoch mestskej smotánky v druhej časti večera –
majstri remeselníci a ich paničky predstavili typický mestský spôsob
zábavy - tanec šimi i noblesu 20.storočia pred vojnou.
Dni
kultúry by bez hostí zo Slovenska neboli úplné. Na doskách
Filodrammatiky predstavili hru Richtárka od Ferka Urbánka ochotníci z
divadla Jána Chalúpku z Brezna. Vynikajúce výkony hercov i réžia
priblížili minulosť, svet dediny, príbeh, v ktorom do sveta odchádzali
drotári i mladí za štúdiom. Príbeh, v ktorom našťastie všetko skončilo
„happyendom“. V príbehu na javisku áno. Ale koľko neznámych slovenských
osudov sa skrýva pod náhrobnými kameňmi na cintorínoch tohto prístavného
mesta?
Minulosť
je možné čiastočne poodhaliť výskumom. O súčasnosť a prezentáciu
slovenskej menšiny, a tým zároveň i prezentáciu slovenskej kultúry na
brehu Jadranu, je potrebné sa postarať. Organizačne, finančne i priamou
účasťou. Skončil jeden ročník a začal ďalší rok príprav na nasledujúce
Dni slovenskej kultúry v Rijeke. Ani dažďu a vetru sa nepodarilo
zastaviť to, čo môže človek odovzdať – podať ďalej slovom, spevom a
tancom. Kultúrou, tradíciou a umením.
Autorka textu: Erika Fajnorová
You have no rights to post comments