Nedám sa voliť...

Otvorený list čitateľom Hlas ľudu (ktorý v Hlase ľudu neuverejnili – red. poznámka)
 
Nedám sa voliť...
 
Keď toto píšem ešte je trochu nedeľa 2. mája, jedným okom a jedným uchom v TV sledujem Olju Bećkovićovú a jej múdrych hostí v jej relácii Utisak nedelje (hádam – Dojem týždňa) na B92. Tentoraz bolo témou Morálka v politike, respektíve Kríza morálky. Strašne, toľko múdrosti u troch prítomných hostí na danú tému, až začínam mať strach aj zo seba aj za moje a naše deti.
 
Prítomná Bilja Srbljanovićová, všimol som si, s právom bojovala o svoje svedomie a svedomie zdravej časti národa. Začínam ju ľutovať, radšej by písala dobré drámy o našej morálke a zostala navždy krásnou ženou. Olja sa stále múdro tvárila a len občas múdrymi podotázkami štipla vyvolených hostí. Niekto tu z prítomných spomenul aj Sartra, potom i Boha, ale hlavne sa nedopovedalo nič o tom, kde sme dnes a čo to vlastne robíme.
 
V tej chvíli som si spomenul na knihu Ladislava Mňačka Ako chutí moc, ktorú som dlho mal a čítal ako svojráznu literárno-politickú Bibliu, ale, žiaľ, už ju viac v knižnici nemám. Raz som ju niekomu vypožičal a ten mi ju dodnes nevracia. Bodaj by ju bol dokonca dočítal a upevnil si učivo života – ako netreba robiť.
 
Súčasný obraz srbskej politickej scény, podľa najnovších výskumov – najmä v posledných dvadsať rokov – vôbec nie je skvelý(?!). A chceme do Európy. Európa je v nás, odnaveky aj bola, aj my v nej, lenže nie všetci a ešte menej nie vždy. Asi bola najmenej v tých, čo o nej aj dnes najviac hovoria, trúsia. Až mi je z toho vážne zle. Už nechodím ani do Európy, a čoraz menej aj do krčmy, kde sa o dobrej politike vždy dobre hovorilo. A dobre hádalo.
 
Najnovšie mi je zle, úprimne sa Vám priznám, a pritom nemám ani najmenšiu potrebu vyhrávať svedomie svojej národnosti, pred nadchádzajúcimi voľbami do Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Na rade sú listiny a naše móresy. Veď žijeme v Srbsku a za viac ako 250 rokov súžitia na týchto priestoroch sme sa na výbornú naučili ako to treba robiť, a najnovšie aj skvelej demokracii.
 
Posledná lehota na prihlásenie volebných listín je 21. mája, no dodnes hádam ani jeden z potenciálnych voličov nevie koľko listín budeme mať. O čo ide?! Tak, samozrejme, ide o naše kocúrkovo. Alebo súčasným slovníkom povedané – boj o moc! Málo kto z nás vie ako chutí moc, ale tí, čo to dobre vedie, len tak ľahko si ju neopustia a nedajú. Presne tak ako samí bohovia – myslia si, že to bez nich nejde, že sa to proste musí uskutočniť, ten náš krajší zajtrajšok bez nich by bol menej krajší, atď, atp.
 
A všetko v mene národa, či národnostnej menšiny...
 
Vravia, že podľa Zákona o národnostných radách budúca NRSNM bude fungovať ako parlament, ktorý bude mať aj deväťčlenný výkonný orgán... Teda, nič bez orgánov ani v 21. storočí. Ej, poznal som aj takých, čo im dobre chutil parlament...
 
Pôvodne sa hovorilo o spoločnej, či jedinečnej listine, ale podľa najnovších neoficiálnych, či zákulisných a kuloárových správ, pravdepodobne budeme mať viac listín, viac ako napríklad Rumunská národnostná rada. Dávnejšie sme si mali prečítať aj román Janka Jesenského Demokrati, a v každom prípade sa informovať o tom, ako voľakedy dopadli kulpínske voľby...
 
Teda nič nám iné nezostáva len hlasovať. Karty sú rozdelené, síce nie celkom otvorene a nie na stole, ale voľby budú. Aj prejdú. Zostane len dilema, či tam, v tej našej novej parlamentnej NRSNM budeme mať tých najsprávnejších našich predstaviteľov, ktorí nebudú predstavovať len seba, ale aj niektorého z nás.
 
V tejto chvíli som si spomenul na istú hádanku (ani nie náhodou):
Keď sa rozdvojíme, nič my nespravíme, a keď sa spojíme, všetko rozdvojíme. Čo je to?
Odpoveď je hádam dobre známa každému tomu, kto zakončil základnú školu a už v tretej triede dostal pätorku z tohto predmetu, či hádanky. Pre tých, čo na tej hodine neboli dovolím si odpoveď zopakovať: je to nástroj na strihanie pozostávajúci z dvoch ostrí.
 
V tomto priam metaforickom kontexte si malou digresiou dovolím spomenúť na krásnu chvíľu, keď 4. apríla 2003 v Starej Pazove bolo Ustanovujúce zhromaždenie NRSNM a keď sa predsedníčkou stala Anna Makanová – Tomanová, vďaka ktorej NAŠA RADA v uplynulých sedem rokov vyorala nejednu dobrú brázdu, - slovami básnika Paľa Bohuša. Ako sa tiež v análoch uvádza, schôdzu svojou prítomnosťou poctili i vysokí hostia zo Slovenska, medzi nimi i vtedajší veľvyslanec SR v Belehrade pán Miroslav Lajčák. Odvtedy veľa vody pretieklo Dunajom, pán Lajčák je dnes ministrom zahraničných vecí SR, Claude Baláž, vtedajší riaditeľ Domu zahraničných Slovákov v Bratislave, už na zaslúženom dôchodku, a ostatných z povestnej fotky ani nepoznám. Dobre to bolo. Aj ja som veril, vtedy, že budeme mať NÁŠ SNEM, že sa do neho postupne dostane výkvet nášho národa, či už národnostnej menšiny... Čo sa s nami medzičasom porobilo, naozaj neviem... Asi sme narástli, len či správne a správni do správnych parlamentných kresiel...?!
 
Ako to redaktor J. Bartoš na piatej strane nášho týždenníka Hlas ľudu v čísle 17 (z dňa 24.04.2010) na záver napísal: Deň D sa blíži: teplota sa zvyšuje...
 
Len aby sa nezmenila na národnostnú pandémiu...
 
nedeľa 02. mája 2010
 
Martin Prebudila,
spisovateľ