BEGEJOVEC NA DEREŠI

Text prečítaný v piatok v matičnom ústredí v Petrovci na premiére knihy Samuela Miklovica
 
BEGEJOVEC NA DEREŠI
 
Kocúrkovčiny z veľkej dediny
 
Autor v knihe „vystiera na dereš“ rozličné spoločensko-politické deviácie a mravné i charakterové poklesy tých, čo stelesňujú „ľudovú moc“. Ich spoločenský status pravda nie je výsledkom ich odbornosti ani činov, ale ich „mravno-politickej spôsobilosti“, vlastne odmenou za ich príslušnosť, vernosť a pokornosť strane. Fiktívne, či literárne meno Begejovec je jednoznačnou alúziou na Petrovec, ktorého stredom je vykopaný jarok, či kanál, ktorý Petrovčania pomenovali Begej.
 
Samuel Miklovic počas celého svojho pracovného veku bol novinárom, prekladateľom, redaktorom časopisov Hlasu ľudu, Rozhľady a Naši pionieri, zostavovateľom Ľudových kalendárov i antológií a výberov z diel iných autorov. Popri svojej základnej publicistickej činnosti vydal knihu publicistických textov Pero na návetrí (1977), knihy Petrovské pohľadnice (spolu s V. Benkovou, 1995) a Petrovské pohľadnice II (2000). Zostavil a je autorom viac desiatok titulov prekladov literárnych diel pre dospelých i deti, ale i odborných textov. Do slovenčiny prekladal z češtiny, chorvátčiny, slovinčiny a srbčiny, avšak širšej verejnosti je predovšetkým známy ako autor niekoľko stovák kozérií, humoresiek, skečov, humorných scénok a pod., ktoré poväčšine publikoval v časopise Hlas ľudu (ale i v iných časopisoch, alebo boli vysielané v rádiu a v televízii) a publikuje ich aj v súčasnosti v pokročilom veku, ako 87 ročný dôchodca.
 
Kniha Begejovec na dereši (kocúrkovčiny z veľkej dediny) je výberom z jeho humoresiek i satiricky ladených textov, ktoré sú rozdelené do šestich kapitol (Mimochodom, fiktívne, či literárne meno Begejovec je jednoznačnou alúziou na Petrovec, ktorého stredom je vykopaný jarok, či kanál, ktorý Petrovčania pomenovali Begej).
 
Do prvej kapitoly (Keď aj motiky strieľali) sú zaradené humorno-satirické texty, ktoré sa vzťahujú na obdobie po oslobodení od fašizmu, keď sa začínala budovať „ľudová moc“, sľubovalo všetko možné a nemožné a najmä krajšia budúcnosť, ale i na viacdesaťročné obdobie budovania socializmu a samosprávneho socializmu. Autor v nich „vystiera na dereš“ rozličné spoločensko-politické deviácie a mravné i charakterové poklesy tých, čo tú „ľudovú moc“ stelesňujú. Ich spoločenský status pravda nie je výsledkom ich odbornosti ani činov, ale ich „mravno-politickej spôsobilosti“, vlastne odmenou za ich príslušnosť, vernosť a pokornosť strane (pravda komunistickej).
 
V druhej stati (Kabátová móda) v prvom pláne sú tí istí „súdruhovia“ ako i v prvej, avšak po páde komunizmu „prezliekajú kabáty“ a dokazujú, že neboli tým, čo boli a nerobili to, čo robili a ak aj, tak iba preto, že to robiť museli.
 
Tí „nositelia pokroku“ sú vlastne prítomní vo všetkých kapitolách teda i v nasledujúcej - tretej „Made in Begejovec“, avšak v tejto časti sa do popredia a „na dereš“ dostávajú konkrétne danosti ako i príznačné spoločenské neduhy a charakterové poklesky – begejovské „produkty“ – od klobás a „krumplí na ťapši“ po „produkty“ v hospodárstve, v rámci medziľudských vzťahov, vzťahu k životnému prostrediu a k vlastnej tradícii.
 
Leitmotívom štvrtej state Európa spieva je šmelinárčenie, ktoré v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia bolo pre Begejovčanov, ale najmä Begejovčanky, príznačné. Totižto nešmelinárčili iba jednotliví „profesionáli“, ktorí v „šverci“ našli výdatný zdroj bohatnutia, ale potroche priam všetci Begejovčania, ktorí odchádzali na Slovensko a do iných východoeurópskych krajín za iným účelom.
 
V predposlednej stati knihy pod názvom Eisteinoví nástupcovia autor satirické žihadlá upriamuje na školskú a výchovnú problematiku, predovšetkým na ideologizáciu výučby i výchovy a encyklopedizmus učebných osnov, ktorým sú žiaci zaťažení od základnej školy.
 
V poslednej stati pod názvom Münchhausen – alebo divy autor dáva dokopy münchausenovské zveličovania povestného dedinského klamára-figliara s predvolebnými sľubmi begejovských poslancov, ktoré mu výrazne pripomínajú povojnových rečníkov - agitátorov sľubujúcich „širokým ľudovým masám“ krajšiu budúcnosť. Týmto spôsobom sa kruh uzaviera. Opakuje sa to isté, čo sa už udialo v minulom storočí, ibaže v inej spoločensko-politickej rovine a za inej európskej i svetovej konštelácie.
 
V humoreskách zaradených do tejto knihy ide často o, vo svojich východiskách, nenáročné a zábavné humorné situácie, avšak autor v nich zosmiešňuje i vážnejšie spoločenské, charakterové, mravné poklesy a neduhy, s vedomím, že sa aj jednotlivci i spoločnosť najskôr zriekajú tých svojich nedostatkov, ktoré sa vo verejnosti stanú smiešnymi. Tieto a takéto náznakové satirické žihadlá sú poznačené lokálnym koloritom aj to konkrétnym – petrovským, avšak občas presahujú lokálne rámce a nadobúdajú univerzálnejšie rozmery i dokumentárnu dimenziu – sú zrkadlom doby, i keď krivým, teda zosmiešňujúcim. Humornú zložku týchto textov poväčšine charakterizuje príchuť jemnejšej persifláže, a iba občas príchuť drsnejšej irónie, či sarkazmu a humoristické zámery autora sa pohybujú od žartu kvôli žartu po žart, ktorým sa poukazuje na závažné nedostatky spoločnosti.
 
Hodnoty týchto textov nachádzame i v autorovej priam hovorovej narácii poprepletanej duchaplnými írečito ladenými postrehmi a prirovnaniami, v slovnej a situačnej komike, ale najmä v autorovej schopnosti minuciózne vypozorovať veľavravné detaily ako i v náznakovosti s hlbším podtextom.
 
Vzhľadom na uvedené, záverom teda možno konštatovať, že by bolo škoda, ak by tieto humoresky zostali roztrúsené po časopisoch. Zviditeľnené v knihe získavajú aj inšiu významovú a hodnotovú dimenziu, ako keby boli publikované osve. Okrem toho možno s právom očakávať, že kniha bude čitateľsky vítaná a svojím spôsobom vyplní i časť prázdnych miest na literárnej mape vojvodinských Slovákov.
 
Samuel Boldocký

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články