Priekopník vedeckej kartografie v Uhorsku

Priekopník vedeckej kartografie v Uhorsku

Píše Ján Jančovic
 
Novohradský rodák Samuel Mikovíni, nazývaný aj ako slovenský Leonardo da Vinci, bol prvým Slovákom s titulom inžiniera. Narodil sa v rodine evanjelického farára pravdepodobne v roku 1700. Univerzitné štúdia ukončil roku 1723 na univerzite v Jene, kde dostal diplom matematika (inžiniera – geodeta). Jeho činnosť bola rozsiahla a rozmanitá, čím sa zaradil medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej i uhorskej vedy a techniky v 18. storočí. Samuel Mikovíni, v niektorých záznamoch uvádzaný aj ako Makovinyi (Makovník), zmapoval celú krajinu. Využíval k tomu aj svoje astronomické metódy pozorovania.
 
Novohrad dal Uhorsku vynikajúcu osobnosť svojej doby. Bol ním Samuel Mikovíni, polyhistor, architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm, vodohospodár, staviteľ, pedagóg, umelec – medirytec. Výsledky jeho všestrannej činnosti sú nenahraditeľné a využívajú sa dodnes.
 
foto
 
Tento novohradský rodák, nazývaný aj ako slovenský Leonardo da Vinci, bol prvým Slovákom s titulom inžiniera. Je isté, že sa narodil v severnom Novohrade – Ábelovej alebo Turičkách, kde jeho otec bol v obidvoch obciach evanjelickým farárom.
 
Kým v začiatkoch uverejňovania jeho biografických profilov sa uvádzalo, že sa narodil v roku 1700 v Ábelovej, o čom svedčí aj tabuľa na starej rúcajúcej sa ábelovskej fare, ale v ostatných desaťročiach sa začalo v encyklopédiách a slovníkoch objavovať miesto narodenia v obci Turičky s rokom jeho narodenia 1686, ktorá je teraz súčasťou Cinobane. Nikde sa nedá dočítať, kto a ako sa k tomuto údaju dopracoval. Je všeobecne známe, že cirkevné evanjelické matriky sa aj v Novohrade začali viesť na začiatku 18. storočia. Kusé správy a údaje z pôsobenia evanjelických farárov v tomto období a tým aj otca Samuela Mikoviniho, inde uvádzaného aj ako Makovinyiho (Makovníka), čo je v Novohrade rozšírené priezvisko, nachádzame v evanjelických monografiách novohradského seniorátu, ktoré vyšli na Slovensku a v Maďarsku. Jednou z najnovších monografií o histórii novohradského seniorátu od Józsefa Okolicsányiho (Budapesť, 2009) v časti o Turičkách uvádza, že po Petrovi Mrázovi, ktorý tu pôsobil od roku 1669 nastúpil sem za farára roku 1688 Samuel Makovinyi alebo Mikovinyi (1658-1730). Pri jeho mene píše, že začínal ako učiteľ v Uhorskom, za farára bol vysvätený v Turičkách, skadiaľ bez udania roku odišiel do Ružomberka. Po jeho odchode bol tu ďalším farárom od roku 1693 Daniel Hulter alebo Haller. V tejto monografii Okolicsányim uvádzaných dejinách evanjelického cirkevného zboru Ábelová pri zozname pôsobenia farárov, ôsmym farárom, ktorý tu od roku 1697 pôsobil po farárovi Jánovi Schluchoviniusovi bol Samuel Makovinyi alebo Mikovinyi a že prišiel zo vzdialeného Ružomberka. Uvádza tiež, že bol otcom slávneho syna a tiež vyslancom novohradských duchovných. Ďalším v poradí ábelovským farárom po ňom bol v rokoch 1704-1713 Ján Agner. Ak zoberieme do úvahy tieto v novohradskom bratstve, neskôr senioráte dejinné fakty, za najpravdepodobnejšie miesto a rok narodenia Samuela Mikovíniho, rozdielne uvádzaný v slovníkoch a encyklopédiách pripadá rok 1700 a miesto Ábelová. Uvádzanie roku 1686 za rodisko Turičky podľa uvedených historických údajov by nebolo možné, lebo v tom čase otec Samuela Mikovíniho mal pôsobiť v Ružomberku.
 
Je predpoklad, že Samuel Mikovíni, podľa vtedajšieho zvyku výchovy detí v rodinách evanjelických farárov, základné vzdelanie dostal od svojho otca - učiteľa a farára. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. V roku 1719 odišiel do Norimbergu, čo aj jeho vtedajší vek, najdôveryhodnejšie zodpovedá roku narodenia v Ábelovej. V Norimbergu sa učil umenie medirytectva u medirytca J.G.Puschera, ktorý bol aj astronómom. V rokoch 1721-1722 študoval na univerzite v Altdorfe a roku 1723 v Jene matematické vedy a následne kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Počas svojho nemeckého pobytu bol krátko dvorným kartografom Jenského kniežatstva. Už v Norimbergu sa prejavil ako dobrý rytec a nadaný umelec a vypracoval tam aj niekoľko rytín, ktoré vyšli aj tlačou. Bola to séria pohľadov na Norimberg a Altdorf. Univerzitné štúdia ukončil roku 1723 na univerzite v Jene, kde dostal diplom matematika (inžiniera – geodeta). Prekypoval mimoriadnym talentom a schopnosťami, čo si všimli významní nemeckí učenci a odporučili ho za člena vedeckej akadémie v Berlíne. Po návrate domov stal sa roku 1725 stoličným matematikom – inžinierom Bratislavskej stolice. Roku 1727 pracoval na úprave vodných režimov panstva Esterháziovcov pri Tate a roku 1728 na základe menovania cisárom Karolom VI. bol hlavným cisársko-kráľovským meračom stredoslovenských banských miest. Vtedy odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol súčasne poverený založením prvej baníckej školy na území Uhorska, kde sa stal jej prvým riaditeľom a profesorom matematiky, mechaniky, hydrauliky, metódy merania a praktickej metódy zememeračstva. Zaslúžil sa aj o založenie prvej Baníckej a lesníckej akadémie, prvej vysokej školy svojho druhu vo svete. Tá však vznikla až po jeho smrti. Významnou mierou sa zaslúžil o začiatok banskoštiavnického baníctva. Ešte predtým v roku 1731 ho ten istý panovník na odporučenie Mateja Bela poveril vypracovaním máp stolíc pre Belovo dielo Notície. Na základe svojej koncepcie a tvorby zmapoval celú krajinu. Využíval k tomu aj svoje astronomické metódy pozorovania. Väčšina máp stolíc vyšla tlačou. Toto spoločné dielo malo v Európe priekopnícky charakter. Obohatil ho aj o ilustrácie miest a hradov. Vo vodohospodárskej oblasti projektoval a realizoval ochranné hrádze na brehoch Dunaja, viedol regulačné práce na Dunaji a Váhu a pri odvodňovaní močiarov pri Tate a Komárne, kde sa venoval aj archeológii. Popísal a zmapoval pozostatky tamojšej rímskej pevnosti. Viedol opravy, rozširovanie starých a budovanie nových jazier – tajchov v okolí Banskej Štiavnice. Ako tvorca sústavy tzv. tajchov – umelých vodných nádrží slúžiacich ako zdroj vody a energie pre bane, vybudované v súlade s krajinotvorbou, bol takto aj tvorcom krajiny a zdravého životného prostredia. Sústavy približne 60 priehrad budoval s konštruktérmi banských strojov Matejom Kornelom Hellom a jeho synom. Banský vodohospodársky systém vytvorený Samuelom Mikovínim je v svojej podstate zachovaný dodnes. Slúži nielen ako zdroj pitnej a úžitkovej vody, ale aj ako miesto oddychu a rekreácie. Jeho činnosť bola rozsiahla a rozmanitá, čím sa zaradil medzi najvýznamnejšie postavy slovenskej i uhorskej vedy a techniky v 18. storočí. Poslednou jeho prácou boli protipovodňové regulačné práce na Váhu. Tieto už nestačil ukončiť, lebo na ceste z Trenčína do Banskej Štiavnice, kde prežil najplodnejšie roky svojho života, v sychravom počasí ochorel a na neznámom mieste pri Trenčíne 23. marca 1750 umrel.
 
foto
 
Pri príležitosti 250. výročia jeho smrti vydala Národná banka Slovenska pamätnú striebornú mincu v nominálnej hodnote 500 Sk.
 
foto
 
V Bratislave a v Tate stojí jeho umelecky zhotovený pamätník a v Banskej Štiavnici budova prvej banskej školy s pamätnou tabuľou na jeho počesť. V tom istom meste je po ňom pomenovaná banícka stredná škola. Jeho menom sú pomenované ulice viacerých slovenských miest.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články