Pavol Jozef Šafárik

150. výročie smrti
 
Pavol Jozef Šafárik
 
Prvý riaditeľ srbského gymnázia a prvý autor dejín srbskej literatúry
 
Píše Ján Jančovic
 
Pavla Jozefa Šafárika do Nového Sadu uviedli priatelia, kde prišiel v roku 1819 ako 24-ročný. Srbský metropolita a patronát gymnázia ho zvolil za svojho prvého riaditeľa novosadského srbského pravoslávneho gymnázia. Na gymnáziu, ktoré malo v tom čase približne dvesto žiakov, Šafárik bol medzi profesormi jediným Nesrbom a jediným evanjelikom. Svoje účinkovanie vo funkcii riaditeľa začínal s veľkým nadšením a humanistickým programom, ktorý sa v srbskej literatúre uvádza ako „Šafárikov výchovno-vzdelávací program pre Srbov“.
 
foto
 
V slovanskom a európskom svete si medzi slovenskými osvietencami a obrodencami popredné postavenie získal básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor Pavol Jozef Š a f á r i k . Narodil sa 13.5.1795 v gemerskom Kobeliarove, kde jeho otec bol učiteľom a farárom. Mal štyroch vlastných a dvoch nevlastných súrodencov. Základné školské vzdelanie získal do otca, keď už ako osemročný vedel tak písať a čítať, že dovtedy dvakrát prečítal celú Bibliu. Pred odchodom do rožňavského gymnázia ho vyučoval slovenský učiteľ Ján Droschel. V Rožňave študoval v rokoch 1805-1808, kde sa dokonale naučil po maďarsky a čiastočne po nemecky. Popri jazyku sa v Rožňave učil gramatiku a syntax. V jeseni roku 1908 odišiel na ďalšie štúdium do Dobšinej, kde popri rétoriky a poetiky si v tomto nemecky hovoriacom meste dokonale osvojil nemčinu a predovšetkým latinčinu.V auguste 1810 odišiel z Dobšinej s vysvedčením najvýbornejšieho žiaka a nastúpil na evanjelické lýceum v Kežmarku, kde sa spriatelil aj so študentmi pochádzajúcimi zo Srbska, Poľska, Ukrajiny, čo ovplyvnilo jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Nielen na Spiši, ale počas suplikantských ciest po východnom Slovensku ho všade očarila krása slovenských piesní a jazyka. Začal zbierať ľudové piesne a čítať Tablicove a Palkovičové básne, ... (R.Brtáň). Keď v roku 1814 dokončil štúdia, mal už hotovú vlastnú zbierku básní. Vydal ju ešte počas pobytu v Kežmarku, kde bol celý rok vychovávateľom v rodine D.Goldbergera. Tento jeho debut s názvom „Tatranská muza s lírou slovanskou“ dal vytlačiť v roku 1814 v Levoči a venoval ju patrónovi lýcea G.Berzewiczimu a druhú báseň „Ode festiva“ ďalšiemu patrónovi barónovi O.Mariášimu. Z Kežmarku odišiel v lete 1815 na univerzitu v Jene, kde sa venoval poznávaniu klasických jazykov, histórii, jazykovede, filozofii, pedagogike a prírodným vedám. Stadiaľ ako uznávaný básnik posielal do viedenských Hromádkových Prvotín svoje básne a ľudové piesne. Z Jeny sa vracal domov v máji 1817 cez Prahu, kde počas mesačného pobytu sa stretával s Dobrovským a Jungmannom. Pokračoval v ceste cez Viedeň a Bratislavu, kde sa mu podarilo získať miesto vychovávateľa v rodine G.Kubíniho, pri čom sa tam stretol nielen s Františkom Palackým, ale aj so Srbmi – Vidakovičom a Lukičom. Tu spoločne s F.Palackým a za pomoci svojho jenského spolužiaka Jána Benediktiho vydal teoretické dielo „Počátkové českého básnictví, obzvlášte prozodie“ (1818).
 
foto
 
Odchod na Dolnú zem
 
Pavol Jozef Šafárik už pred odchodom do Jeny roku 1815 navštívil v Malom Kereši (Kiskőrös) svojho brata Jána, sestru Máriu, ktorá tam žila s manželom Pavlom Šarkáňom i švagra Samuela Šarkáňa, ktorý bol farárom v blízkej, tiež Slovákmi osídlenej Eďháze (Dunaegyháza). Tam na počesť jeho menín napísal báseň „Oběť šetrnosti a lásky“, ktorá sa tam hneď zapáčila malokerešskému farárovi a spisovateľovi, jazykovedcovi Štefanovi Leškovi, ktorý túto báseň poslal na uverejnenie do Palkovičovho Týdenníka. V januári 1818 umrel v Malom Kereši farár Štefan Leška, ponúkli mu miesto po ňom, ale keď Šafárik videl, že sa tam pomaďarčuje aj jeho pokrvná rodina, túto ponuku neprijal. V lete toho istého roku navštívil srbského metropolitu a Nový Sad, kde okrem iného sa bol poďakovať metropolitovi za slovanskú podporu v štúdiách. V neďalekom na náprotivnej pravej strane Dunaja ležiacom Sriemskom Karlovci, sa už skôr na tunajšom pravoslávnom gymnáziu dobre osvedčili riaditelia zo Slovenska Ján Gross (1759 Pezinok – 1839 Bratislava), Andrej Volný (1759 B.Štiavnica – 1827 Mužijevo, Ukrajina), Karol Rumy (1780 Sp.Nová Ves – 1847, Ostrihom), Pavol Magda (1770 Rožňava – 1841 Blatný Potok, Maďarsko). Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo Šafárik dostal ponuku stať sa riaditeľom pravoslávneho gymnázia v Novom Sade. Ten po iných profesorských, úradníckych, ponukách, ktoré dostal z viacerých uhorských miest sa rozhodol pre toto mesto na Dunaji. Do Nového Sadu ho uviedli priatelia Vidakovič a Lukič, kde prišiel ako 24-ročný 14.septembra 1819. Srbský metropolita a patronát gymnázia ho zvolil za svojho prvého riaditeľa novosadského srbského pravoslávneho gymnázia. Na gymnáziu, ktoré malo v tom čase približne dvesto žiakov, Šafárik bol medzi profesormi jediným Nesrbom a jediným evanjelikom. Svoje účinkovanie vo funkcii riaditeľa začínal s veľkým nadšením a humanistickým programom, ktorý sa v srbskej literatúre uvádza ako „Šafárikov výchovno-vzdelávací program pre Srbov“. Do vyučovacieho procesu zaviedol výtvarnú výchovu (nepovinné kreslenie), zriadil slovanský zameranú knižnicu. V roku 1822 sa oženil so Slovenkou Júliou Ambrózyovou a v Novom Sade sa mu narodilo päť detí. Pod jeho vedením a s jeho podporou v Novom Sade vyštudoval jeho synovec Janko Šafárik, ktorý sa stal popredným kultúrno-politickým činiteľom v Srbsku. P.J. Šafárik sa pomerne rýchlo začlenil do novosadskej spoločnosti a spriatelil sa s mnohými básnikmi. Mimo Nového Sadu si vytvoril najbližší vzťah s Vukom Karadžičom. Pri jeho tvorbe mu pomáhala i cirkevná hierarchia a navyše zblížil sa i so synom patriarchu, statkárom v Kulpíne T. Stratimirovičom (M.Krajčovič). Dobré vzťahy s pravoslávnou cirkvou mu pomohli objaviť a skúmať v starobylých srbských monastieroch s bohatými archívmi v pohorí Frušká Hora dokumenty, ktoré použil k rozvíjaniu slavistických disciplín. Našiel v ich mnohé literárne a historické pramene, výpisy a opisy z významných archiválií. Výsledkom je aj jeho vlastná zbierka 36 dosial neznámych cirkevnoslovanských rukopisov srbského stredobalkánskeho pôvodu, siahajúceho až do 13.storočia. V Novom Sade udržiaval styky aj s vojvodinskými Slovákmi a dolnozemskými činovníkmi, predovšetkým so Štefanom Leškom, Michalom Godrom a Jurajom Rohoňom. Patril medzi zakladateľov Slovenskej učenej spoločnosti (Societas slavica) v Hložanoch. Nie je známe, prečo sa petrovský farár a senior Ján Stehlo k jeho knižným ponukám a iniciatívam obracal chrbtom. Šafárik udržiaval písomný styk s Jánom Kollárom, Františkom Palackým a Jánom Benediktim. V Novom Sade podporoval založenie Matice srbskej a po jej založení spolupracoval s Letopisom Matice srbskej. Za štrnásť rokov pôsobenia na gymnáziu vyučoval mnoho srbských žiakov, mal k nim dobrý vzťah a viacerých odporúčal do Pešti Jánovi Kollárovi a T.Pavlovičovi a do Viedne Kopitarovi. V roku 1825 po vydaní protirakúskej publikácie protestantského riaditeľa v Karlovci Pavla Magdu zakázala viedenská vrchnosť protestantom vykonávať funkcie riaditeľa v pravoslávnych gymnáziách a to postihlo aj P.J.Šafárika. Z funkcie i napriek podpore metropolitu a patronátu musel odstúpiť. Zostal však profesorom s platom riaditeľa, čím mu takto zostalo viac času na vedeckú a publikačnú činnosť. Počas pôsobenia v Novom Sade vydal spolu s Jánom Kollárom dvojzväzkovú zbierku ľudových piesní pod názvom „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“ (1823, 1827), najznámejšie dielo „Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí“, po nemecky v Pešti roku 1826. Po vydaní týchto dejín získava medzinárodné renomé slavistu. O význame Šafárika pre srbskú filológiu, ale aj kultúru vôbec, najlepší syntetický posudok podal Petar Milosavljević, ktorý v knihe „Sistem srbske književnosti“ v kapitole Budúci vzťah ku Šafárikovi hovorí: „Šafárik sa vo filológii zjavuje trochu neskoršie ako Vuk. Aj keď nebol Srb, aj keď nikdy nepísal ani neuverejňoval v srbčine, predsa urobil veľa práve pre srbskú filológiu. Jeho prínos na tom poli sa môže porovnať s prínosom Vukovým. Vuk zapísal a vydal najlepšie výtvory srbskej ústnej literatúry a čiastočne sa zaoberal aj písanými pamiatkami. Šafárik sa čiastočne zaoberal ústnou literatúrou, ale popísal srbské písané pamiatky a niektoré z nich aj vydal. Žiadny iný filológ, ani Srb, ani človek inej národnosti, sa z tohto aspektu nemôže s ním porovnať. Jeho dielo je komplementárne s dielom Vukovým. Až oni dvaja položili základy srbskej filológie v prvej polovici 19. storočia. Vuk Karadžić a Šafárik mali v podstate rovnaké náhľady na srbský jazyk a korpus srbskej literatúry. Šafárikovo meno má zostať trvalo zapamätané ako meno prvého autora dejín srbskej literatúry, ako autora prvých dejín srbského jazyka a ako jedného z najdôležitejších srbských bibliografov všetkých čias. To inými slovami znamená, že je jeho dielo vbudované do samotných základov srbskej filológie“. Významný srbský filológ Djura Daničić „pod bezprostredným dojmom zo smrti Šafárikovej“ písal: „Utratili sme človeka najznamenitejšieho medzi Slovanmi ... Zosnulý vedel o Slovanoch všetko, čo sa v jeho čase vedieť mohlo. ... I povedal svetu to, čo vedel ... Či nemáme byť hrdí, že taký človek, jeden z prvých ľudí svojej doby v Európe, bol učiteľom v prvej významnejšej škole srbskej – v novosadskom gymnáziu ?“
 
foto
 
Pamätník P.J.Šafárika pred srbským gymnáziom v Novom Sade
 
Dolnozemské vlhké prostredie sa prejavilo na Šafárikovom zdraví a rovnako aj vtedajšie pomery na Balkáne mu nedávali záruku, že svojho geniálneho ducha bude môcť v doterajších pomeroch plne uplatňovať a tak rozmýšľal, ktorým smerom sa vydá ďalej. R.Brtáň píše: - Neprijal miesto v Kežmarku (1829), Stanislaidesa (1829) a Žigmundyho (1833), ani ponuky vied z Berlína a Ruska, ale napokon sľúbil Palackému, že prejde do Prahy .... už 6.apríla 1833 opustil Šafárik Nový Sad, cez Malý Kereš (kde mu žil brat a sestra medzi slovenským ľudom), prešiel do Pešti, kde ho vítali synovec Janko Šafárik, Ján Kollár a Michal Godra (17.apríla) a cez Bratislavu a Viedeň, kde sa stretol s Kopitarom a Gajom, došiel do Prahy 4.mája 1933. Mal už len 2 deti (tri mu umreli), neskôr mu v Prahe pribudlo ešte šesť, ale nažive ostali len dve“. –
 
Prijal pozvanie do Prahy, kde českí vzdelanci zabezpečili potrebnú sumu na zabezpečenie existencie jeho rodiny. V poslednom roku svojho novosadského pobytu za pomoci Hamuljaka v Pešti vydal ešte jedno zo svojich najlepších diel dolnozemského obdobia „Srbská čítanka“, ktoré napísal v krátkom čase za cholery roku 1822. Považuje sa za jeho najlepšie filologické dielo (R.Krajčovič). V Prahe dostával súkromnú finančnú pomoc, ktorá nestačila na jeho živobytie a navyše sa z takýchto milodarov cítil ponížený. Z toho dôvodu za skromný honorár bol redaktorom časopisu České museum, tlmočníkom a kustódom univerzitnej knižnice. V rokoch 1848-49 bol vymenovaný za profesora slovanskej filológie a mal významný podiel na organizovaní Slovanského zjazdu v Prahe. V Prahe napísal vedecké diela: „Slovanské starožitnosti“ (1837), „Slovanský národopis“ (1842), „Pamiatky starého písomníctva Juhoslovanov“ (1851), písal o Konštantinovi Filozofovi, vydal „Zákonník cára Dušana“ ...
 
Na sklonku života trpel na bolesti hlavy v dôsledku úrazu v mladosti, malárie a prepracovanosti, čo bolo príčinou, že sa v psychickom rozpoložení pokúsil skokom do Vltavy (1860) skoncovať so svojim životom. Jeho úmysel zbadali prítomní Pražania a zachránili ho. Umrel 26.júna 1861 v Prahe. Pochovali ho na Olšanskom cintoríne a k nemu priviezli z Viedne aj Jána Kollára. Jeho bohatá knižnica obsahujúca zbierku rukopisov, starých tlačív a vzácnych vydaní k dejinám slovanských literatúr je uložená v Knižnici národného múzea v Prahe.
 
Reprofoto Ján Jančovic a Pavel Ďuriš
 
Literatúra:
BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. SPN Bratislava, 1971.
KRAJČOVIČ, M.: P.J.Šafárik v Novom Sade. Príloha Hlasu ľudu OBZORY. Nový Sad 28.2.1987.
KUZMANOVIČ, N.: Stretávanie kultúr. Srbskoslovenské literárne styky Rista Kovijanića.
Matica slovenská, Báčska Palanka 2006.
Minulosť dneška. Miroslav Krivák, diel prvý. In Zborník prác SKUS Pavel Jozef Šafárik, Nový Sad, 2000.

Komentárov  

0 #1 Guest 2012-03-16 07:23
:evil: B) :cheer: :confused: :o :sad: :sad: :shock: :-x :side: :evil: :kiss: :idea: :arrow:
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články