Tristo rokov slovenských evanjelikov v Alberti

Tristo rokov slovenských evanjelikov v Alberti
píše Ján Jančovic
 
Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach Uhorska a naproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre usadenie slovenských poddaných, najčastejšie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem. Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských evanjelikov do osady Alberti, čo chcú Albertania v septembri dôstojne osláviť. Smutné konštatovanie je, že tamojších Slovákov predčasne zasiahla úplná jazyková asimilácia.
 
foto
 
Pre poddaní ľud na Slovensku bolo 17. storočie charakteristické zemepanským útlakom, obmedzením slobody sťahovania a ku koncu tohto storočia aj násilnou rekatolizáciou. Severné, čiže slovenské stolice Uhorska mali popri vysokej ľudnatosti nedostatok úrodnej pôdy a pritom robotné povinnosti poddaných sa sústavne zvyšovali. Život a obživa obyvateľstva v týchto častiach krajiny dosiahli kritickú úroveň. Poddaní sa snažili hľadať miesta s lepšími životnými podmienkami a náboženskou slobodou. Z toho dôvodu sťahovaním a útekom od svojich zemepánov si hľadali svoj lepší domov. Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach a naproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre usadenie slovenských poddaných, najčastejšie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem.
 
Prví putujúci poddaní sa už na konci 17. storočia a samom začiatku 18. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú a postupne sa posúvajú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Osmanov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol zo svojou rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov uskutočňovalo sa dvomi spôsobmi, Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhý sa konal v rámci zemepanských akcií formou organizovanej kolonizácie. Napríklad podľa celostoličného súpisu zbehov z roku 1720 Novohradskú stolicu do uvedeného roku útekom od zemepánov opustilo viac ako päť tisíc členov poddaných rodín. Na druhej strane organizované osídľovanie sa uskutočňovalo tak, že so skupinami nových prisťahovalcov sa uzatvárali osadnícke zmluvy. Prúd nových kolonistov pokračoval jedno a pol storočie a za ten čas vytvoril súvislé slovenské osídlenie z najsevernejších stolíc, cez rozhodujúcu Novohradskú stolicu, Peštiansku stolicu až po Veľkú uhorskú nížinu a Panónsku nížinu. Smer putujúcich na trase do Békešskej Čaby naberal kurz od severu do Novohradskej stolice a pokračoval po trase Balašské Ďarmoty, Pešť – Asód - Pilíš - Alberti – Békešská stolica. Podľa A. Petrova sa slovenské osídlenie vyskytovalo v 63 osadách Peštianskej stolice, čo zo 181 osád uvedených v Lexikóne z roku 1773 je až 35 % obcí. Po osídlení Peštianskej stolice vznikli dva slovenské ostrovy, ktoré obopínali mesto Pešť, vo forme venca Slovákmi osídlených osád. Menší na pravom brehu Dunaja, zahrňujúci obce pilíšskeho pohoria, Ostrihomskej stolice a veľký, nazývaný Kerepešský, tiahnuci sa od Cinkoty až po Albertiršu s osemnástimi osadami. Do týchto osád sa na začiatku osádzania dostali aj jednotliví zbehovia, ale po prijatí väčšej skupiny prisťahovalcov, každá z nich bola ošetrená osadníckou zmluvou.
 
Z a č i a t o k  o s a d y  A l b e r t i
 
Tak to bolo aj v Alberti, kde už v prvých rokoch 18. storočia podľa súpisu z roku 1720 utečených poddaných z Novohradskej stolice, sa objavili na týchto zemepanských majetkoch prví utečenci, u ktorých poznáme aj ich rodné mená. V súpise z roku 1720 utečených zbehov, ktorí ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, Chrtian Ondreja Križana, z Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára, Senného Martina Križana a Mateja Straku, Tomášoviec Mateja Motošku, Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa.
 
Úteky poddaných postihli celú krajinu a ich počty boli vysoké. Zbehovia menili miesta a kým sa natrvalo neusadili, vymenili aj dvoch – troch zemepánov. Zo súpisov z rokov 1715 a 1720 vyplýva aj to, že v niektorých dedinách sa aj trikrát vymenilo obyvateľstvo. Častým posledným cieľom ich usadenia bola Dolná zem, najmä Békešská stolica. Aj z Alberti už v prvých rokoch ich osádzania prišli do Békešskej Čaby podľa Ľudovít Haana rodiny s menami Aradský, Gallo, Havran, Hric, Hudák, Hulík, Kolarovský, Šesták, Uňatinský. V ďalších rokoch putovali albertskí Slováci aj do Báčky a Banátu. Napríklad v roku 1785 sa do Banátu – Kovačice vysťahovali rodiny Michala, Jána, Tomáša a Juraja Brtku, Jána Stvoreca, Jozefa Vereského, Jána Gajana a L.Válovca. Rovnaký odchod nižšie na Dolnú zem bol zaznamenaný aj zo susedných Slovákmi osídlených obcí Irše a Pilíša. Svedčia o tom aj pomiestne priezviská v Báčke a v Banáte Iršaj, Pilíšsky. V kovačickom múzeu sa nachádza vzácna pamiatka z Pilíša, ktorú si tam priniesol niektorý prisťahovalec. Je to drevená mericová nádoba na ktorej je vrytý nápis Piliš 1801.
 
Podľa zachovaných prameňov evanjelického cirkevného zboru v Alberti, prvých prisťahovalcov – evanjelikov na svoje majetky ležiace na albertskej pustatine, pozval Ondrej Varačkai (Váracskay), ktorý v roku 1710 ako veliteľ kuruckej jednotky objavil väčšiu skupinu slovenských evanjelikov na puste Svätá Mária v Hevešskej stolici. Podľa cirkevných záznamov i A. Mačáriho (Mocsáry) prví medzi nimi v najväčšom počte boli slovenskí evanjelici z osady Slatinka (Kis Szalatnya), ktorá je miestnou častou obce Pôtor a v tom čase jej evanjelickí obyvatelia patrili do evanjelického cirkevného zboru v susedných Dolných Strhároch. Historik Ján Sirácky vo svojich prácach o novozaloženej osade Alberti, Slatinku spočiatku v niektorom prameni našiel omylom uvedenú, že cirkevne patrila do Dolnej Strehovej, neskôr sa na dostupných prameňoch presvedčil, že je to pôtorská Slatinka. V archíve evanjelického cirkevného zboru v Alberti sa nachádza slovakizovanou češtinou napísaná história albertského školstva do roku 1820. Jej autorom bol v tom istom roku učiteľ Juraj Jančovic (Georgius Jantsovitz), ktorý prišiel do Alberti roku 1809 z Cinkoty a bol rodákom z novohradského Siráku.
 
Od roku 1894 bol v Alberti evanjelickým farárom Július Dobroňovský, na základe viacerých cirkevných prameňov, z ktorých tri boli písané aj v slovenčine, napísal krátku históriu založenia obce a cirkevného zboru. Až na niektoré malé nezrovnalosti (napr. osadu Svätá Mária zaraďuje do Peštianskej stolice) v najdôležitejších faktoroch potvrdzuje skutočnosti uverejnené historikmi. Keď v roku 1710 Ondrej Varačkai objavil skupinu slovenských poddaných sústredených a bývajúcich v zemliankach vo Svätej Márii, medzi ktorými z Dolných Strhár – Slatinky boli s rodinami Ján Králik, Ján Demikát a Michal Ďurica a všetkých presviedčal na presťahovanie na jeho majetky v Alberti. Sľúbil im, že im v Alberti daruje všetky pustatiny a ešte aj časť vtedajšej osady Pilíš, ktorú tiež vlastnil a tiež Slovákmi roku 1715 osadil. Slováci dočasne usadení vo Svätej Márii súhlasili s presťahovaním do Alberti, ale medzičasom roku 1710 vypukol v okolí mor a presťahovanie sa odložilo. Keď nebezpečie šírenia epidémie skončilo, O.Varačkai vyslal za nimi kuriéra s listom, v ktorom ich vyzval k presťahovaniu. Skôr ako sa Slováci mali presťahovať, vyslali na pustatinu Alberti svojich dvoch spoľahlivých roľníkov, aby prezreli miesto a chotár, či vyhovuje ich predstavám natrvalo sa tam usadiť. Prehliadka vyslancov dopadla s úspechom a odporučením na presídlenie. Pamätným dňom sa stal 14. september 1711 (F. Pesty uvádza 14. február 1711), keď slovenskí poddaní pochádzajúci zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, sa premiestnili na 24 vozoch ( F.Pesty uvádza na 22 vozoch) na novozakladanú osadu Alberti. Ich vodcami boli Pavel Havran, pochádzajúci z Uhorského (Novohrad), ďalej Juraj Čáni a Michal Tkáč a ich prvý evanjelický farár Bedrich Claudíni. Ondrej Varačkai mal sídlo v Pánde a presídlenci na ceste za nim sa zastavili pri dedine v lese pod šírym nebom. Celý týždeň tam čakali kým nebola podpísaná zmluva a až potom osadili Albertskú pustatinu. Na Svätého Michala mal farár B. Claudíni prvú bohoslužbu.
 
O s a d n í c k a  z m l u v a
 
V prvých rokoch osadenia pozemkové vlastníctvo šľachty ešte nebolo právne ustálené. Majetky O. Varačkaia napadal u panovníka barón Martin Selecký (Szeleczky), ktorý dostal uvedené majetky donáciou panovníka. Varačkai a spoluvlastníci pozemkov keď videli, že Albertania sa viac prikláňajú k Seleckému, ktorý preukázal kráľovským listom oprávnenie k vlastníctvu pozemkov, pritiahli do kruhu svojich záujmov Grasalkoviča a Beleznayho. Vzniklo napätie, kvôli ktorému si vzniknutá napätá situácia vynútila vojenskú pomoc z Veľkého Kereša. Albertskí novoosídlenci tri dni boli nútení znášať výtržníctvo a utrpenie mali aj v jedle a pitnej vode. Navyše nevítaných hostí museli stravovať a zaplatiť 40 forintovú pokutu. Nakoniec boli uznané majetkové práve O. Varačkaia. Po viacerých prieťahoch sa spor dostal na kráľovský dvor, v dôsledku ktorého vznikla dohoda medzi Varačkaim a Seleckým s tým, že Varačkai odovzdal roku 1721 Alberti za 4 500 forintov Seleckému. S novým majiteľom osady Alberti Martinom Seleckým uzavreli slovenskí prisťahovalci 9.marca 1721 novú osadnícku zmluvu. Podľa nej každý hospodár s konským alebo volským poťahom platil zemepánovi ročne 2 rýnske forinty, hospodár bez poťahu s domom a dáva si orať a kosiť, platil jeden rýnsky forint. Želiar v prenajatom dome, bez záprahu, platil pol rýnskeho forintu. Každý hospodár a želiar z jesenného a jarného osevu odovzdal deviatok úrody, z oviec a včiel tiež deviatok výťažku. Každý z uvedených odovzdával od dvoch kráv ice masla (0,850 kg), od jednej kravy pol ice. Kto vlastnil len dom, ročne dával tri sliepky. V ďalšej časti zmluvy sa určuje povinnosť zomlieť pšenicu panskej čeľade a vydržiavať 12 chudobných žobrákov, pre ktorých dal zemepán postaviť chudobinec. Mäsiar mal povinnosť panstvu dávať ročne 15 funtov loja ( funt = 0,56 kg), farárovi z každého zabitého statku jazyk, kupovať panské ovce a iný statok. Peňažná renta sa platila v dvoch termínoch: prvá polovica na Juraja a druhá polovica na Michala. S dovolením zemepána mohol odísť inde len ten, ktorý si vyrovnal všetky podlžnosti voči zemepánovi. Každého, kto by utiekol bez povolenia chytia a iných, ktorých by bývali zemepáni chceli odviesť, budú chrániť richtári a celá obec. Svoju vieru mohli slobodne vyznávať.
 
Potom nastalo pokojné obdobie do roku 1725, kedy začali nepokoje medzi susedmi z Pilíša. Predmetom sporu sa stal farský pozemok, ktorý podľa Albertanov patril im a podľa Pilíšanov, podľa prehlásenia zemepána Beleznayho, zase im. Na deň Medarda, keď sa Albertania chystali do Pešti na jarmok, prišli Pilíšania na vozoch na sporný pozemok a zozbierané a zložené seno do petrencov si odviezli. Rozbroje tým vyvrcholili tak, že nastala bitka a Beleznayho na poli pred rozhnevanými Albertanmi zachránil iba Pavel Havran. Táto vec sa dostala na súd a nakoniec svedectvom Varačkaia pozemok bol prisúdený Pilíšanom. Od roku 1725 do roku 1750 všetci pracovali a žili v pokoji a ich zemepán Martin Selecký bol ich dobrým pánom. V dedine bol priadok, zemepán trval na nábožnosti svojich poddaných a školskej výchove detí. Na Veľký piatok roku 1750 tento zemepán ľuďmi uznávaný a ctený zomrel. Následníčkou zemepanských práv sa stala Judita Kiszely (Kyseľová ?), ktorá za krátky čas odovzdala Alberti a Boconád barónom Imrichovi a Samuelovi Seleckému. O rok neskôr Alberti rozdelili na dve časti. Od Marasti smerom na Pánd, časť pripadla Imrichovi a časť na Pilíšsku stranu Samuelovi. Ráno 28.júna 1763 o 6-tej hodine Albert postihlo zemetrasenie, ktoré poškodilo niekoľko domov a značne bol poškodený aj kostol, postavený zväčša z dreva a váľkov.
 
S t a v b a  n o v é h o  k o s to l a
 
Rok 1774 bol významnou udalosťou obce. Ešte pred prijatím tolerančného patentu od panovníčky Márie Terézie dostali povolenie na stavbu nového evanjelického kostola. Zemepán najskôr určil miesto stavby, ktoré sa Albertanom nepáčilo, nakoniec dostali miesto s názvom Na vŕšku, kde stojí aj terajší kostol. Zemepán im na tento účel daroval 30 tisíc tehál. Vďační poddaní mu za tento čin priniesli zo Solnoku dvesto sadeníc jedličiek. Stavba kostola bola dokončená 4. augusta 1778 za 4 518 rýnskych forintov. Organ za 260 rýnskych forintov zhotovil organár Michal Podkonický z Banskej Bystrice. Od roku 1711 do roku 1917 pôsobilo v Alberti 14 evanjelických farárov, ktorí mali kázne po slovensky. Medzi nimi tu v rokoch 1740 – 1744 pôsobil ako štvrtý farár v poradí Samuel Tešedík, otec reformátora uhorského poľnohospodárstva Samuela Tešedíka, tunajšieho rodáka (20.4.1742). Ako evanjelický učiteľ tu v rokoch 1809 – 1833 pôsobil Juraj Jančovic, ktorého syn tiež Štefan (1811 Alberti – 1893 Sarvaš) , farár, jazykovedec a osvetový pracovník. Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikami oboch jazykov.
 
H ľ a d a n i e  S l a t i n k y
 
foto
 
Albertskí presbyteri medzi cirkevníkmi v Pôtri
 
Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských evanjelikov a tým aj založenie evanjelického cirkevného zboru a vtedajšej osady Alberti. Túto udalosť chcú Albertania v septembri dôstojne osláviť. Keďže ich predkovia uviedli, že viacerí prišli zo Slatinky (Kis Szalatnya) a aj autori píšuci o sťahovaní Slovákov do Peštianskej stolice nemali ustálený názor, že o ktorú Slatinku zo Zvolenskej alebo Novohradskej stolice ide. Dokonca aj na oficiálnom webovom portáli terajšieho mesta Albertirša v rubrike o jeho histórii sa píše, že prví prišli zo Zvolenskej Slatiny. Evanjelický cirkevný zbor v Alberte mal vďaka uchovaným cirkevným dokumentom názor, že ide o Slatinku, ktorá je oddávna miestnou časťou novohradskej obce Pôtor vo Veľkokrtíšskom okrese a táto skutočnosť korešponduje aj s údajmi, ktoré sú uvedené na začiatku tohto článku. Za účelom overenia a potvrdenia tohto faktu ohlásili sa v polovici marca na Obecný úrad a evanjelický zbor v Pôtri dvaja presbyteri evanjelickej cirkvi z Alberti, aby sa priamo v obci presvedčili a potvrdili si svoje poznatky. V obci Pôtor ich prijal a po Slatinke sprevádzal starosta obce Branislav Laco. Na úradnom rokovaní s hosťami z Alberti bola prítomná aj zborová evanjelická farárka Jana Mária Štiasna. Bývalá dedina Slatinka, ležiaca v západnej časti chotára obce Pôtor, sa spomína už v roku 1271. V roku 1554 - 93 ju podobne ako celú obec okupovali Turci, za vojen v prvej polovici 17. storočia bola zničená a opustená do roku 1685, keď ju obnovili ako osadu, v ktorej sa v tom čase na majetku Pavla Balašu vo väčšom počte sústredili evanjelickí poddaní zo širšieho okolia Novohradu a Zvolena. Viacerí z nich odišli z Balašovho panstva najskôr do Hevešskej stolice a stadiaľ do Peštianskej stolice. V čase sťahovania obyvateľov Slatinky do Svätej Márie a Alberti, Slatinka patrila ako fília do evanjelickej cirkvi v susedných Dolných Strhároch, lebo pôtorský zbor bol veľký, mal fílie vo vzdialenejších štyroch obciach. Spustnutá osada Slatinka zostala potom iba majerom zemepána Balašu, ktorý ju neskôr predal rodine šľachtica Karola de Motte. V roku 1828 mala 6 domov a 64 obyvateľov. Po rozpade monarchie jedným z majiteľov poľností, kaštieľa, mlyna a hospodárskych budov bývalého slatinského panstva sa stal Pavel Maliarik, bývalý evanjelický farár a okresný náčelník V Modrom Kameni. Po druhej svetovej vojne až podnes sa Slatinka stala miestom viacerých priemyselných závodov a aj dnes tvorí priemyselnú zónu obce Pôtor.
 
Albertskí presbyteri Karol Kassik a Ladislav Revuczky si počas prieskumu v Pôtri prehliadli aj starobylý evanjelický kostol, v ktorom zhodou okolností sa nachádza organ zhotovený v roku 1764 banskobystrickým organárom Martinom Podkonickým a v Alberti zase organ zhotovený roku 1778 tiež banskobystrickým organárom Michalom Podkonickým. V Pôtri navštívili aj rodinné múzeum, zariadené ako dom a dvor roľníckej kultúry, pôtorského evanjelika z konca 19. storočia. Majiteľ tohto súkromného múzea venoval hosťom pre ich cirkevné múzeum niekoľko starožitných predmetov ako pamiatku z kraja ich predkov.
 
Existuje ešte jedna skutočnosť o tom, že ide o tú Slatinku, ktorú hľadajú albertskí evanjelici. Spomínaný autor evanjelickej histórie Alberti, 14. albertský farár Július Dobroňovský, udržiaval priateľské vzťahy s pôtorskou farárskou rodinou Freňovcov a keď sa v roku 1899 vydávala dcéra Júliusa Freňa – Aurélia za ábelovského evanjelického farára Bohuslava Slančíka, Július Dobroňovský bol pri sobáši ich svedkom.
 
Spomeniem ešte, že v obci Alberti bolo pri súpise v roku 1715 30 slovenských priezvisk (8 maďarských). Početné slovenské obyvateľstvo, pochádzajúce zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, malo v nej dlho viac ako 80 % prevahu. V roku 1880 vykázala úradná štatistika už iba 33,5 % Slovákov. Do susednej obce Irša sa Slováci prisťahovali roku 1716 a zemepán Ondrej Varačkai im už v prvých rokoch pozval aj farára Tomáša Koníčeka z Uhorského, ktorý roku 1718 odišiel za prvého farára do Békešskej Čaby.
 
V roku 1950 sa obec Alberti a obec Irša spojili a prijali názov Albertirša, ktorá je od roku 2003 mestom s viac ako 12 tisícmi obyvateľmi. Smutné konštatovanie je, že tunajších Slovákov predčasne zasiahla úplná jazyková asimilácia. Kým už aj u tých najstarších ťažko nájdeme niekoho s ktorým by sme sa plynule porozprávali v ich rodnej reči, zatiaľ ich rodičia sa prvýkrát stretli s maďarčinou, keď zasadli do školských lavíc. Potvrdili to aj pôtorskí hostia z jubilujúceho mesta. Slováci, ako pôvodní obyvatelia obidvoch obcí sa postupne asimilovali a pri trojstoročnici evanjelických osláv im ich slovenský pôvod bude pripomínať už len evanjelická viera a ich rodné mená. Ku cti im však patrí, že celkom nezabudli na svoj pôvod a s úctou a pokorou hľadajú korene svojich slovenských predkov.
 
foto
 
Presbyteri z Alberti Karol Kassik a Ladislav Revuczky pri zápise do návštevnej knihy autorovho múzea
 
Ján J a n č o v i c
Foto autor
 
Pramene a literatúra:
Dobronyovszky, Gy.: Az Alberti ágost.hitv.ev.egyház története.
Haan, Ľ.: Pametnosti B. Čabanské. Pešť, 1866.
Jančovic, J.: Z kolísky na Dolnú zem. MS Martin. 2004.
Mocsári, A. :Nógrád megye leirása I.319
Sirácky, J.: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem. MS Martin. 1971.
Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Békešská Čaba. Budapešť, 1993. s.87.
Pest és Nógrád megye állami levéltára. Budapest, Nógrádmegyei conscriptiók, Acta 1720. Sborník Fr.Pestyho, Helység nértára - Seznam osad v Uhrách z r.1864-65. Zostavil A.Petrov, s. 109.

Komentárov  

0 #4 Guest 2011-06-20 10:22
Vazena pani Helena !
Pozdravujem Vás do dalekej Australie a z Vasej otázky mi nie je jasne, ci viete, ze Albertirsa leziaca v Pestianskej zupe (predtym stolici), nie je totozna z Csanadalbertom leziacim na samej madarskej Dolnej zemi v Canadskej zupe (stolici). Po dalsie neuvadzate ake mali vasi predkovia v Alberte slovenske priezviska, urcite nie take ako je vase terajsie. ja mam na Slovensku styk s Canadalbertanmi, ktori sa presidlili na Slovensko v roku 1947 a ziju v Diakovciach a Tesedikove v okrese Sala.Slovaci sa z Canadalbertu vystahovali na Slovensko takmer na 90% a tak zo Slovakov v Alberte zije len hrstka, a po slovensky tam vedia uz iba ti najstarsi.Ak sa chcete podrobnejsie zaoberat vyskumom svojich predkov spojte sa v Madarsku s Vyskumnym ustavom Slovakov v Madarsku, ktory ma sidlo v Bekesskej Cabe.
Ich adresa je 5600 Békéscsaba,Szabó Dezso u. 42,
e-mail:
So zelanim uspechov v badaní
Jan Jancovic
Nahlásiť administrátorovi
0 #3 Hladam informacieHelena Jaksic 2011-06-14 08:02
Vas clanok je velmi informativny, rada by som zistila viac o obci Csanadalberti . Zostavujem si rodokmen, moji rodicia a ich predkovia (aspon 4 generacie) odtial pochadzaju. Ja zijem uz 40 rokov v Sydney a na taku dialku je tazko robit vyskum. Bola by som povdacna ak by Ste nadviazali styk a poradili mi vo vyskume. Dakujem
Nahlásiť administrátorovi
+1 #2 RE: Tristo rokov slovenských evanjelikov v AlbertiGuest 2011-05-30 07:15
Zaujimavo a odborne napisane............ .
Nahlásiť administrátorovi
+2 #1 RE: Tristo rokov slovenských evanjelikov v AlbertiJán Guba 2011-05-27 14:15
Blahoželám. Dám si to do archívu. Ján G.
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články