Naše duchovné väzby...

Naše duchovné väzby...
Píše Viera Benková
(postmoderný pohľad k životnému jubileu spisovateľa Daniela Pixiadesa)
 
Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine. Na 55. literárnom snemovaní (18. júna v Novom Sade) Viera Benková prečítala nasledujúci príspevok venovaný osemdesiatinám Daniela Pixiadesa:
 
foto
 
Daniel Pixiades s manželkou Smiljanou, ktorá ilustruje knihy svojho manžela
 
„Nebohý publicista Vladimír Dorča z ďalekej Kanady priniesol vo svojich reportážach, pravda okrem portrétov našich vysťahovalcov (Slovákov z takmer celej Vojvodiny) aj niečo čo sa mi stalo blízke lebo ma nechtiac prepojilo spätnou duchovnou väzbou s tohtoročným jubilantom a dobrým kamarátom, spisovateľom a učiteľom Danielom Pixiadesom. Vladimír Dorča ho vo svojej beletristickej knihe Rozmarné reportáže (Vydavateľstvo Kultúra, Báčsky Petrovec, 2001) priamo nespomína veď ho v ďalekých šíravách tejto nádhernej krajiny vtedy ani nestretol, ale jeho duchovnú prítomnosť som pocítila najmä dnes, ako pevnú väzbu s nami, s jeho rodiskom Kysáčom, súrodencami, priateľmi, známymi, čiernohorským prímorím, tunajšími autormi (najväčšmi s kamarátom a básnikom, učiteľom Michalom Babinkom!) a ako pevná literárna väzba je tu jeho prvá kniha básní Vlny, kotvy, vlny ( Báčsky Petrovec, Kultúra, 1973) a, pravda, aj iné, ktoré Daniel Pixiades vydal alebo plánuje vydať....
 
Vladimír Dorča v kontakte so životom našich ľudí v Kanade, ktorú v 70-tych rokoch minulého storočia navštívil s bratom Jánom, v dotyku rôznych kultúr so súčasnosťou a zašlou dobou, v jednej zo svojich reportáží o kanadských Slovákoch spomína aj Indiánov a ich modrú farbu; táto je zasa u nás na Dolnej zemi považovaná za výrazný a veľmi typický prejav našej slovenskosti v rôznofarebných národnostných hriadkach záhrady Panónie. A odrazu v tom ďalekom, neznámom a pre mnohých z nás i cudzom svete, v nedozernej šírke a diaľke, v úžasnom priestranstve, lepšie povedané našim človekom- vysťahovalcom: takmer na konci sveta, kde sa vzdialenosť od jedného miesta po iné nemeria kilometrami ale dňami a nocami, si obyčajný smrteľník túto ohromnú a nádhernú krajinu ani nemôže predstaviť, pravda, ak tam nebol alebo Kanadu nespoznal...Novinár Vladimír Dorča vo svojej reportáži o osude a zániku írečitých kanadských indiánskych plemien ako dozvuky duchovného prepojovania rôznych kultúr v súčasnom nepoetickom svete spomína, no čuduj sa svete!, ich záľubu v sýtych ostrých farbách a najmä v modrej, ktorá sa stala, ako to i veľký slovenský spisovateľ a náš kamarát Ladislav-Laco Ťažký po návšteve v Kanade raz u nás v Petrovci spomenul, že sa modrá farba u Indiánov v Kanade ujala preto ( čo potom veľmi dôvtipne preberá i Vladimír Dorča), lebo sa sem kedysi dostal Slovák-drevorubač a stal sa, keď sa k nim priženil, i ich náčelníkom...Vladimír Dorča s bratom Jánom, vďaka Petrovčanovi podnikateľovi Kopčokovi, do Kanady sa tiež dostali a obaja mali príležitosť písať o nej...Tvrdenie, že mnoho toho dostali kanadskí Indiáni od prvých bielych vysťahovalcov do svojho vienka, je celkom nepravdivé; iba ak podedili alkohol a z toho prehnitosť vlastnej spoločnosti; bieli ľudia prišli sem drancovať zem a z jej ňadier vylupovať zlato, v lesoch búrať lesných kolosov, dolovať diamanty čo Indiáni nechápali... ale keď slovenský publicista dôvtipne napíše, že v tom dávne sem šliapla i vynaliezavá slovenská drevorubačská noha, zmienka o postmodernom novinárstve čiže próze v našej súčasnej literatúre už stojí za zmienku a dostáva takto i na originalite...A odvtedy vraj tou typickou modrou farbou začali staroosadlíci Indiáni obkresľovať svoje vignamy i „domové priedomia“! A keďže sa táto modrá farba vyskytuje od Číny až po Kanadu, ako vo svojej knihe tvrdí spisovateľ Ladislav Ťažký a po ňom i Vladimír Dorča, záver si môže urobiť čitateľ sám...a potom sa, pravda, môže vďaka takýmto postmoderným tvrdeniam, dobre cítiť i v koži Slováka spisovateľa, hoci i na tom samom konci sveta, teda na Slovensku alebo u nás na Dolnej zemi, ak sa na tieto európske krajiny pozeráme kanadskými očami! Veru dôvtipné tvrdenie žartovníka a výmyselníka a k tomu slovenského autora!...A prečo nie, veď aj japonský spisovateľ Haruki Murakami v diele Južne od hranice, západne od slnka opisuje dnešný nepoetický svet, jeho strachy zo straty slobody a najmä straty snov ako chúlostivý chorobný stav súčasníkov, ktorý okráda prírodu a najmä človeka o poéziu, zmysel slobody a voľnosti; núti ho putovať za prázdnou víziou, ktorá mu uniká vždy keď sa k nej priblíži; a nie div, veď súčasník sa dnes neoddáva jej ale iba Pánovi hmotnosti a zisku!...
 
Aj slovenskí čitatelia si môžu v tomto kontexte prečítať niektoré prózy a state v našej súčasnej postmodernej próze, ktoré písali naši autori: Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák, Andrej Čipkár, Vladimír Dorča, Zoroslav Spevák- Jesenský (tento s fantazmagorickými zážitkami nad erdevíckym nebom svetového pútnika Bartolomeja Kolumbusa), ale i mnohí mladší napr. Smišek a Šipický a iní nespomenutí; veríme, že by sa z takéhoto postmoderného poetického tkaniva našlo čosi aj v najnovšej, ale zatiaľ pre nás ešte neznámej tvorbe jubilanta, spisovateľa a učiteľa Daniela Pixiadesa ( hoci v našom vydavateľstve SVC v Petrovci ale i jeho nákladom vyšli, okrem prvej knihy z roku 1973, i ďalšie knihy a priprávajú sa možno i ďalšie); ten to v ďalekých kanadských lesoch, keď mu život vo veľkom, chladnom a modernom meste Thunder Bay zunuje, s írečitou dolnozemskou vlastnosťou byť pokorným sluhom neskonalej ľudskej práce ako plnosti života, o čom vo svojich kázňach zdôrazňovali našim predkom – najmä ev. kňazi podľa vzoru Martina Luthera a vtedy Daniel možno (namiesto Biblie!) berie do rúk drevorubačskú sekeru, odchádza so svojou družkou Smiljanou do prastarého kanadského lesa, kde si vystaval drevenicu, uťahuje sa od dravých dozvukov civilizácie, ktorá samu seba ničí, požiera a nedokáže sa trvalo zhmotniť lebo je veľmi dočasná!...a tam v tichosti svojej drevenice, ako si ho predstavujem, a ktorá mu pripomína spoľahlivý kryt drevorubačov, poetov, dobrodruhov- hľadačov šťastia, snije svoje svet; svet chtivých nápaditých publicistov, novinárov a spisovateľov, akými bol napríklad i náš „Amerikán“ a novinár a spisovateľ Gustáv Maršal Petrovský, Ladislav Ťažký a mnohí iní.... Predstavujem si ho občas v pravej kanadskej lesnej tíšave, uchýleného pred živlami prírody v teple svojej drevenice, keď po vzdávaní holdu prírode a Tvorcovi a po rúbaní dreva, sedí s manželkou Smiljanou pri kozube, ktorý sála teplo, je odrazom i ich spoločných snov a života: jeho a Smiljaniných detí, vnúčeniec a pravnúčeniec, ktoré sa ako tá spomínaná slovenská modrá iskrí v modrastej clone tejto rodinnej pohody a vznáša sa nad ich hlavami, velebí dielo ľudského umu a rúk, s citovou návratnou väzbou, hoci iba v podobe spomienky na rodisko...“
 
Viera Benková
 
Po Modrej ríši (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum, 2009) Daniel Pixiades do tlače pripravil ďalšiu knihu pre deti Žiaročka. Na ukážku aj z nej trošku:
 
Morská žiara
 
V hlbočine, v piesku, na dne,
tam kde tichosť vždycky vládne,
dlhoperá vodná žiara
neustále chvostom viala.
     Cez deň dúha na nej sedí;
bruško sivé, chrbát z medi.
Viečka biele, smaragd oko,
hlávka hore, chvost hlboko.
     V noci tiene vôkol všade.
V priehlbine, v morskej brázde,
skrýva krásne pierka svoje-
nevidené morské kroje.
 
     Krásavica nespí, neje;
v očiach sa jej smútok chveje.
Vidí cesty, skrytú nádej;
či má navždy zostať v brázde?
     Takú rybku, z hlbín pannu,
živú, bájnu, maľovanú,
žiadne oko, žiadne stvora,
nevideli na dne mora!
     Okáň- ryba, tulák známy,
prestal hýbať plutvičkami. Pri paničke vodnej žiare, z desu stratil okuliare.
 
foto
 
Podobne ako Modrú ríšu i Žiaročku ilustrovala Smiljana Pixiades
 
Keďže bol Daniel Pixiades redaktorom juhoslovanských novín Naše novine, je pochopiteľné, že písal aj žurnalistickú prózu. Z pozoruhodného počtu týchto prác, výber padol na spomienku z učiteľskej praxe a text V ordinácii doktora Kulíka:
 
 
S tvorbou Daniela Pixiadesa sa možno oboznámiť aj tu:

Komentárov  

+1 #4 VdakaDaniel Piksiades 2011-07-12 08:26
Velmi som povdacny na blahopriani k mojim osemdesiatinam.Danie l Piksiades
Nahlásiť administrátorovi
0 #3 HvalaDaniel Piksiades 2011-07-12 08:22
Hvala za cestitku, Pavle!Zelimo ti sve najlepse iz Kanade,Daniel i Smiljana Piksiades :-) :-)
Nahlásiť administrátorovi
0 #2 Sretan rodjen danPavle 2011-07-12 01:32
Sretan rodjen dan Cika Danko, jos mnogo slavio i sretan bio.
Pozdrav Pavle
Nahlásiť administrátorovi
+1 #1 Pozdravmdk 2011-07-10 15:17
Vážený pán Pixiades, gratulujem Vám k narodeninám a významnému životnému jubileu!Živeli, a ešte veľa rokov zdravia, šťastia a radosti! :-)
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články