Tichá radosť z čítania Pamätnice – 200 rokov školy v Kulpíne

Tichá radosť
z čítania Pamätnice – 200 rokov školy v Kulpíne
 
Pred mojimi priateľmi a príbuznými som sa len raz posťažovala, že mám veľa písomností o Báčskom Petrovci, ale ani jednu o Kulpíne, čo sa hneď zmenilo, lebo som bola obdarovaná knihou, ktorá ma tak potešila, zaujala, priam podmanila, že som ju opakovane nielen že prečítala, ale priam preštudovala a preto, že sa stala môjmu srdcu takou blízkou, som ju – možno trochu kacírsky – pomenovala mojou Bibliou. Tróni na dosah ruky, lebo klenoty, ktoré obsahuje, nemožno si osvojiť len jedným prečítaním. To chce priam štúdiu!
 
foto
 
Foto archív Michala Hasíka
 
 
Pri čítaní sa mi v hlave premietlo to 200 – ročné obdobie začiatku a rozvoja školstva v Kulpíne. Spoznala som veľkorysosť rodu Stratomirovićovcov, ktorých dávni predkovia podporovali snahy prisťahovalcov – Slovákov – o vytvorenie vlastného školstva. Poskytli im pôdu pod budovu školy a bytu pre učiteľa, ale aj pole pre neho, aby sa mu s rodinou ľahšie žilo. Dozvedela som sa koľkí učenci, národovci, významní politickí dejatelia Kulpín navštívili, k ľudu prehovorili, pochvalou ich činnosti im odvahu a silu k ďalším snaženiam dodali. Uznanie mravčej práce učiteľov i kňazov zanechalo hlbokú stopu v školskom systéme Kulpína.
 
Čo je to za národ, ktorý pri toľkých starostiach v dávnych začiatkoch nového osídlenia vedel v mieri žiť so starousadlíkmi a to aj s tými, čo boli neslovanského pôvodu? Aj v najhorších časoch maďarizácie – či už v období Rakúsko-Uhorska, alebo II. svetovej vojny – si vedel udržať to, čo v školstve vybudovali, zaviedli jeho predkovia.
 
Veľmi sa pýšim – hoci trochu cudzím perím – keď mojich blízkych oboznamujem s obsahom tej knihy, z ktorej sa mi podarilo prečítať aj to, čo je v nej cyrilikou napísané. Veď nie je veľa miest, kde žil Janko Kráľ! Ani takí stavitelia, akým je uznávaný môj prastrýko Michal Milan Harminc, sa nerodia v každej obci.
 
Kniha mi je blízka aj preto, lebo som v nej uvidela aj obrázok starého širkovského domu, v ktorom sa narodila moja teta, Zuzka Širkov, vydatá za brata môjho otca, Vlada Harminca. V tom dome som strávila so sesternicami veľa pekných chvíľ pod láskavou ochranou ich starej mamy. Ale našla som aj ďalšiu blízku dušu – učiteľku Marku Bendovú – Sabovú, môjho triedneho profesora Michala Kyseľu, spolužiaka Miroslava Pucovského, uprostred strany 146 moju sesterničku Olinku Harmincovú a na strane 139 veľakrát oplakaného brata mojej spolužiačky Anky Širkovej.
 
Meno Kolényi mi je tiež blízke, lebo je podpísané na rodnom liste môjho otca z roku 1894, ale aj na mojom maturitnom vysvedčení z roku 1951, ktoré mi podpísal jeho vnuk, profesor na gymnáziu v Modre.
 
Tak je to – ľudia s ľuďmi sa stretávajú a ak sa to nedá osobne, tak aspoň za pomoci tých malých značiek, čo sa písmenká volajú a to bez ohľadu na to, či je to cyrilika, alebo latinka. Tak som po nich veselo kráčala aj ja, ale nie len veselo, priam pyšne, lebo mi potvrdzujú to, čo už dávno hlásim - niet nad Slovákov na „Dolnej zemi!“
 
A ak ste vy, niektorí Kulpínčania, túto knihu, tento skvost ešte nečítali, berte nohy na ramená a hľadajte v škole, u starších učiteľov, v obecnej knižnici, či v archíve obce, lebo tí dávni, i menej dávni robotníci na poli národa, ako i tvorcovia knihy, si zaslúžia váš záujem a úctu.
 
Natália Maliariková, rod. Harmincová
Prievidza, október 2011
 
Natália Maliariková, dcéra Kulpínčana Michala Harminca a praneter svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom taktiež Kulpínčana, sa narodila roku 1933 v Michalovciach. Základnú školu zakončila v Budapešti a malú matúru v Petrovci, kde žila v rokoch 1944/48. Roku 1948 emigrovala na Slovensko, tam zakončila učiteľskú školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na Bojnickom zámku.
 
Jej spomienky na Báčku, Kulpín a Petrovec si možno prečítať v osobitnom okienku z pravej strany Pamätníček.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články