- Podrobnosti
-
Uverejnené 15. 12. 2011
Symbolické vzkriesenie básnika
V tomto roku si pripomíname 135. výročie úmrtia Janka Kráľa, 165 rokov od jeho pobytu v Kulpíne a o pár mesiacov, v apríli roku 2012 bude 190 rokov narodenia Divného Janka. „Ja letím, letím, kým ma nezabijú...“ a tak v lete roku 1846 priletel do Kulpína, kde pol roka pobudol v kaštieli, voľakedajšom panskom sídle srbskej statkárskej rodiny Stratimirovićovcov. Tej zemianskej rodiny, ktorej dcéry prišiel podúčať tento romantický búrlivák. O symbolickom vzkriesení básnika píše Anna Sabová z Prievidze, manželka Jána Sabu pôvodom Kulpínčana.
Busta Janka Kráľa v Kulpíne
V Zlatých Moravciach
pochovávali 25. mája 1876 za zvuku maďarskej modlitby pansláva a
chudobného fiškála Janka Kráľa. Pochovali ho na kraji cintorína, na
mieste vyhradenom pre evanjelikov. O jeho smrti sa rozprávali rôzne
verzie - zomrel na črevný týfus a preto ho vraj pochovali na kraji
cintorína aj so slamníkom a jeho hrob zasypali vápnom. Iná hovorí o tom,
že bol v čase epidémie týfu pochovaný v spoločnom hrobe.
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši v mäsiarskej
rodine Jána Kráľa a Ţofie Šľachtovej. Mal šiestich súrodencov a bol
silne citovo pripútaný na matku. Základné vzdelanie dostal v rodisku,
študoval na gymnáziu v Gemeri a ako pätnásťročný na evanjelickom lýceu v
Levoči. Spolužiakom mu bol Janko Kalinčiak a tu sa rozvinulo aj jeho
národné povedomie. Už ako levočský študent zbieral ľudové piesne,
zapisoval ľudové rozprávky alebo povesti. Neskôr študoval v Kežmarku a v
Bratislave. Odtiaľ odišiel v roku 1844 do Liptovského Mikuláša z
protestu proti vylúčeniu Ľ. Štúra z lyceálnej katedry. V Pešti študoval
právo a pôsobil tam aj v roku 1846.
Dvojročné zmiznutie Janka
Kráľa sa snáď dá vysvetliť jeho pôsobením v Srbsku, kde krátko pracoval
aj v obci Kulpín ako vychovávateľ v srbskej statkárskej rodine
Stratimirovićovcov a údajne sa dostal aj do Turecka. Po smrti matky v
roku 1847 žil opäť v Pešti, kde ho v marci 1848 zastihli revolučné
udalosti. Vrátil sa na Slovensko a zapojil sa do povstania. Keď v Honte
búril ľud, v apríli 1848 ho zajali a uväznili v Šahách, deportovali do
Pešti a odsúdili bez procesu na trest smrti. Prepustili ho v januári
1849 po zákroku chorvátskeho bána Josipa Jelačića. O dva mesiace sa stal
vodcom dobrovoľníkov v Liptovskom Mikuláši, za čo ho znova uväznili a
po prepustení sa stal kapitánom dobrovoľníkov v Krupine.
Po skončení vojenskej
služby pôsobil na rôznych miestach na Slovensku ako stoličný pisár v
advokátskych kanceláriách, neskôr bol pomocným úradníkom na slúžnovskom
úrade, súdnym adjunktom i prísediacim súdu.
V roku 1851 sa ako 29 - ročný oženil so 17 - ročnou Máriou Polexínou
Modrániovou z Uhrovca. Bola sestrou Karola Alexandra Modrániho, básnika a
prozaika, ktorý žil a aj zomrel v Prievidzi. Jedným z pôsobísk Janka
Kráľa bola aj Čadca, kam prišiel s manželkou a dvomi synmi Vladimírom a
Mladenom na jar v roku 1854. Tam sa im v roku 1857 narodila dcéra
Anastázia. V Čadci pôsobil až do roku 1858, potom sa rodina presťahovala
do Martina. Od roku 1860 sa stal pomocným slúžnym v Kláštore pod
Znievom. Najmladšie dieťa, syn Janko sa narodil v roku 1861. Podľa
fotografií jeho troch synov bola vytvorená podobizeň Janka Kráľa.
Božena Němcová napísala o Jankovi Kráľovi takúto charakteristiku: Je to
bystrá hlava, len sa rád háda, je to večná opozícia, má o jednu krásu v
tvári navyše a síce boľavé oči, je to hrozný čudák. Len jednu ženu
miloval nadovšetko… Mne sa zdá ,že ten človek umrie! Aj vrchnosť v ňom
videla hašterivého človeka, čo vyplývalo z jeho nekompromisného
slovenského stanoviska, z nespokojnosti a nespravodlivosti vtedajšej
spoločnosti.
Janko Kráľ začal písať
básne ešte počas štúdií. Neskôr mu ich uverejňovali v almanachu Nitra, v
časopisoch Orol tatranský, Sokol a inde. Prvá kniha básní mu vyšla v
roku 1893. Okrem tvorby vlastných básní venoval sa aj prekladom z
ruštiny a publicistike. V tvorbe ho inšpirovali slovenské balady a
piesne, ale aj revolučné roky. Z jeho básní sú najznámejšie: Zakliata
panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Zabitý, Duma bratislavská,
Pieseň slobodného sedliaka a mnohé iné. Rukopisy objavované po jeho
smrti svedčia o výnimočnej tvorivosti básnika.
Socha Janka Kráľa v parku v Petržalke v Bratislave (Foto Andrej Meleg)
Poslednou zastávkou Janka
Kráľa boli Zlaté Moravce, kde žil od roku 1862 až do svojej smrti, 23.
mája 1876. Manželka a všetky deti ho prežili. Najstarší syn Vladimír
(1852 – 1880) a najmladší syn Janko (1861 – 1885) zomreli v mladom veku.
Dcéra Anastázia sa odsťahovala do Pešti, zomrela v roku 1933. Syn
Mladen žil v Martine, neskôr v Pešti s pomaďarčeným meno Szentkirályi,
zomrel v roku 1940. Mária, básnikova vdova, bývala so synom Mladenom.
Počas 1. svetovej vojny sa presťahovala k vnučke do Polomky, kde 30.
septembra 1916 zomrela a tam je aj pochovaná.
Údajne sa už v roku 1900
nepoznalo presné miesto básnikovho posledného odpočinku. V roku 1925 bol
na zlatomoraveckom cintoríne urobený prieskum hrobu Janka Kráľa, ale
bez výsledku. Opakovali ho v roku 1940, aby mohli byť jeho telesné
pozostatky prenesené na Národný cintorín do Martina. V súčasnosti je už
ťažké dokázať, či vtedy nájdené ostatky patrili skutočne Jankovi
Kráľovi.
Časť príbehu, ktorý sa
odohral šesťdesiatštyri rokov po smrti jedného z našich najväčších
básnikov, súvisí aj s naším mestom. Telefonogram z 28. októbra 1940,
adresovaný okresnému náčelníkovi v Prievidzi, obsahoval pokyny: „…aby
všetky určené obce boli dňa 3. 11. 1940 od 6 – 18 h vyzdobené štátnymi
zástavami.“
Deň po sviatku zosnulých, 3. novembra 1940 o jedenástej hodine, sa
zišiel na námestí v Zlatých Moravciach niekoľkotisícový dav Slovákov,
aby sa zúčastnili prevozu ostatkov Janka Kráľa na Národný cintorín v
Martine. Akciu zorganizovala Matica slovenská a viedol ju prievidzský
rodák Dr. Stanislav Mečiar. Auto s katafalkom, na ktorom bola uložená
dubová rakva, prikrytá slovenskou zástavou, obložená vencami a na rakve
lýra, šabľa a klobúčik povstalcov z roku 1848 – 49, sprevádzali zástupy
ľudu.
Sprievod prechádzal cez
Topoľčianky, Skýcov, Veľké Uherce, Oslany, pokračoval do Bystričian,
Zemianskych Kostolian, do Novák a všade kytice kvetov, pozdravy
predstaviteľov obcí, slovenské piesne a prednášané Kráľove básne. Do
Oslian mal prísť sprievod o 12:48 h, do Novák o 13:17, do Prievidze o
13:28 a do Pravna o 14:28 h. Čas na zastaveniach bol vyhradený na päť až
osem minút, ale všade sa predlžoval, lebo všetci chceli vzdať najvyšší
hold mužovi, v období maďarizácie prenasledovanému a väznenému. Keď
vchádzal sprievod do Prievidze, na námestí už čakali predstavitelia
mesta a ľudia z celého okolia, aby si uctili nášho básnika. V prejave,
ktorý mal predseda MO MS Dr. Ján Žirko boli aj nasledujúce slová:
Janko Kráľ! Prijmi od nášho mesta týchto niekoľko kvietkov z lásky a
vďačnosti. Veď Prievidza nemôže Ti byť celkom cudzia. Tu bývali Tvoji
pokrvní, rodina Modrányiovcov. Náš občan, Dr. Stanislav Mečiar je Tvoj
najoddanejší interpretátor a záchranca Tvojich diel, ktorý z oddanosti k
Tebe neostýchal sa prehrabúvať cintoríny, len aby Ťa vyzdvihol zo
zabudnutia, zo zašliapanej a neoznačenej mohyly a premiestnil Ťa tam,
kde patríš, do slovenského Panteónu. Tento Tvoj ctiteľ je odchovancom
našich škôl, nášho ducha slovenského. Nech je Tvoj posmrtný triumfálny
pochod sprevádzaný výkvetom národa, odčinením tých pochodov, ktoré si
konal medzi drábmi pred súdy, pod šibenicu a za tie pohany, ktoré Ti
boli stálym sprievodcom v živote.
Dievčatá oblečené do prievidzského kroja položili vence na katafalk a po
zaspievaní piesne Kto za pravdu horí, odprevadil celý zástup Janka
Kráľa až na druhý koniec mesta. Aj dnes žijú pamätníci tejto slávnostnej
udalosti a jeden z nich, Ján Záň - Dziny, si na ňu takto spomína:
Ja som mal vtedy osem
rokov. Prievidzský bubeník Belanec alebo Mečiar, nepamätám sa presne,
vybubnoval, aby sa ľudia zúčastnili v hojnom počte. My sme tam išli zo
školy a viedol nás pán učiteľ Horský, predtým sa volal Halász, ktorý bol
okresným veliteľom Hlinkovej mládeže. My sme boli rozdelení na skupiny –
vĺčatá, orly a junáci. Zoradili sme sa na námestí, boli tam
uniformovaní – mestskí policajti, hasiči, dychová hudba a aj Hlinkova
garda. Na tribúnke rečnil Dr. Žirko, ale nepamätám sa či rečnil aj Dr.
Mečiar. Ľudia čakali a robili špalier už od Šibeničného vŕšku na
Košovskej ceste. Potom sa zaradili za auto s rakvou a robili sprievod.
Išli vedľa Carpathie cez Kamenný most až na námestie. Tam už hrali
„fajermani“. Prievidžania ovenčili truhlu kvetmi a kyticami. Po
oficiálnych rečiach sa sprievod pobral k veľkému kostolu smerom do
Necpál a hudba ich vyprevádzala až k Wagnerovi. Ľudia išli po kraj mesta
a niektorí chlapci na bicykloch až do Pravna. Bola to veľká udalosť,
ale my deti sme to nebrali tak vážne, boli sme radi, že sme sa neučili.
Cesta s básnikom pokračovala do Brezian, Nedožier, Nemeckého Pravna,
nakrátko sa zastavili v Kláštore pod Znievom, kde Janko Kráľ pôsobil.
Potom cez Príbovce do Koštian a všade len nakrátko. Už za stmievania
prišiel sprievod do Martina, kde ho privítal starosta obce a zástupcovia
úradov a spolkov. Pred bránou Matice slovenskej prehovoril
osemdesiat - sedemročný Jozef Škultéty. Sprievod sa ešte zastavil pred
Memorandovou tabuľou, na mieste kde v roku 1861 stál aj Janko Kráľ. Za
zvukov všetkých zvonov došiel sprievod k cintorínu. Rakvu k novému hrobu
niesli na pleciach Dr. Jozef Cincík, L. G. Faguľa, Dr. František
Hrušovský, Ján Kostra, Dr. Ján Marták a Dr. Stanislav Mečiar. Nad hrobom
prehovoril básnik Valentín Beniak.
Prvý pamätník bol Jankovi Kráľovi odhalený v roku 1959 v Zlatých
Moravciach v mestskom parku a pri 90. výročí úmrtia v máji 1966 mu na
mieste domnelého hrobu odhalili travertínový náhrobok. V roku 1972 bolo
150. výročie narodenia básnika zaradené Medzinárodným sekretariátom
UNESCO v Paríži do svetových kultúrnych výročí. Slovami neznámeho autora
bol Janko Kráľ: Taký slovenský, ako len možno, taký európsky a svetový
ako máloktorý Slovák po ňom.
Verše Janka Kráľa sa prihovárajú aj súčasníkom. Jeho báseň Verše, s
pôvodným názvom Pieseň, ktorú zložil v roku 1847, zhudobnil Slavomír
Gibarti a v roku 2006 ju nahrala hudobná skupina Hrdza pod názvom Na
horách býva. Pôvodný básnikov text je v piesni upravený:
Na horách býva, ako tá hmla sivá,
bez strechy, bez plota, ako tá sirota.
Na horách býva.
Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň!
Miesto pokrievky privalil ma kameň.
tiská ma, tiská zhoreká doluká,
to moje srdce na dvoje sa puká.
To moje srdce na dvoje sa kála:
že túžby horia a vôľa zaháľa.
Na horách býva, dažďom sa umýva
a vetrom sa češe, čas mu šaty nesie.
Na horách býva.
Z prevozu pozostatkov básnika Janka Kráľa je uchovaná v SNK v Martine
jediná fotografia. V Prievidzi vtedy pôsobil fotografista Adolf Kramer,
ku ktorého osobe sa vzťahuje list z 5. novembra 1940 adresovaný
notárovi:
Fotografia tu pripojená
bola zabavená na požiadanie Miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy
žandárskou stanicou. Nakoľko by nebol býval smútočný sprievod
fotografovaný árijcom, niet námietok proti vráteniu, keď fotografiu
venuje na dobročinný účel. Pre kroniku obce nech sú vhodné fotografie
zaistené.
Pri liste je poznámka: Prílohy – fotografie – balík. Žiadne fotografie
zo smútočným sprievodom z prevozu pozostatkov Janka Kráľa sa však v ŠA
Nitra, pobočka Bojnice, ani v Kronike obce Prievidza nenachádzajú.
Anna Sabová, Prievidzský občasník 3/11 8
You have no rights to post comments