Symbolické vzkriesenie básnika

Symbolické vzkriesenie básnika
 
V tomto roku si pripomíname 135. výročie úmrtia Janka Kráľa, 165 rokov od jeho pobytu v Kulpíne a o pár mesiacov, v apríli roku 2012 bude 190 rokov narodenia Divného Janka. „Ja letím, letím, kým ma nezabijú...“ a tak v lete roku 1846 priletel do Kulpína, kde pol roka pobudol v kaštieli, voľakedajšom panskom sídle srbskej statkárskej rodiny Stratimirovićovcov. Tej zemianskej rodiny, ktorej dcéry prišiel podúčať tento romantický búrlivák. O symbolickom vzkriesení básnika píše Anna Sabová z Prievidze, manželka Jána Sabu pôvodom Kulpínčana.
 
foto
 
Busta Janka Kráľa v Kulpíne
 
V Zlatých Moravciach pochovávali 25. mája 1876 za zvuku maďarskej modlitby pansláva a chudobného fiškála Janka Kráľa. Pochovali ho na kraji cintorína, na mieste vyhradenom pre evanjelikov. O jeho smrti sa rozprávali rôzne verzie - zomrel na črevný týfus a preto ho vraj pochovali na kraji cintorína aj so slamníkom a jeho hrob zasypali vápnom. Iná hovorí o tom, že bol v čase epidémie týfu pochovaný v spoločnom hrobe.
 
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši v mäsiarskej rodine Jána Kráľa a Ţofie Šľachtovej. Mal šiestich súrodencov a bol silne citovo pripútaný na matku. Základné vzdelanie dostal v rodisku, študoval na gymnáziu v Gemeri a ako pätnásťročný na evanjelickom lýceu v Levoči. Spolužiakom mu bol Janko Kalinčiak a tu sa rozvinulo aj jeho národné povedomie. Už ako levočský študent zbieral ľudové piesne, zapisoval ľudové rozprávky alebo povesti. Neskôr študoval v Kežmarku a v Bratislave. Odtiaľ odišiel v roku 1844 do Liptovského Mikuláša z protestu proti vylúčeniu Ľ. Štúra z lyceálnej katedry. V Pešti študoval právo a pôsobil tam aj v roku 1846.
 
Dvojročné zmiznutie Janka Kráľa sa snáď dá vysvetliť jeho pôsobením v Srbsku, kde krátko pracoval aj v obci Kulpín ako vychovávateľ v srbskej statkárskej rodine Stratimirovićovcov a údajne sa dostal aj do Turecka. Po smrti matky v roku 1847 žil opäť v Pešti, kde ho v marci 1848 zastihli revolučné udalosti. Vrátil sa na Slovensko a zapojil sa do povstania. Keď v Honte búril ľud, v apríli 1848 ho zajali a uväznili v Šahách, deportovali do Pešti a odsúdili bez procesu na trest smrti. Prepustili ho v januári 1849 po zákroku chorvátskeho bána Josipa Jelačića. O dva mesiace sa stal vodcom dobrovoľníkov v Liptovskom Mikuláši, za čo ho znova uväznili a po prepustení sa stal kapitánom dobrovoľníkov v Krupine.
 
Po skončení vojenskej služby pôsobil na rôznych miestach na Slovensku ako stoličný pisár v advokátskych kanceláriách, neskôr bol pomocným úradníkom na slúžnovskom úrade, súdnym adjunktom i prísediacim súdu.
 
V roku 1851 sa ako 29 - ročný oženil so 17 - ročnou Máriou Polexínou Modrániovou z Uhrovca. Bola sestrou Karola Alexandra Modrániho, básnika a prozaika, ktorý žil a aj zomrel v Prievidzi. Jedným z pôsobísk Janka Kráľa bola aj Čadca, kam prišiel s manželkou a dvomi synmi Vladimírom a Mladenom na jar v roku 1854. Tam sa im v roku 1857 narodila dcéra Anastázia. V Čadci pôsobil až do roku 1858, potom sa rodina presťahovala do Martina. Od roku 1860 sa stal pomocným slúžnym v Kláštore pod Znievom. Najmladšie dieťa, syn Janko sa narodil v roku 1861. Podľa fotografií jeho troch synov bola vytvorená podobizeň Janka Kráľa.
 
Božena Němcová napísala o Jankovi Kráľovi takúto charakteristiku: Je to bystrá hlava, len sa rád háda, je to večná opozícia, má o jednu krásu v tvári navyše a síce boľavé oči, je to hrozný čudák. Len jednu ženu miloval nadovšetko… Mne sa zdá ,že ten človek umrie! Aj vrchnosť v ňom videla hašterivého človeka, čo vyplývalo z jeho nekompromisného slovenského stanoviska, z nespokojnosti a nespravodlivosti vtedajšej spoločnosti.
 
Janko Kráľ začal písať básne ešte počas štúdií. Neskôr mu ich uverejňovali v almanachu Nitra, v časopisoch Orol tatranský, Sokol a inde. Prvá kniha básní mu vyšla v roku 1893. Okrem tvorby vlastných básní venoval sa aj prekladom z ruštiny a publicistike. V tvorbe ho inšpirovali slovenské balady a piesne, ale aj revolučné roky. Z jeho básní sú najznámejšie: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Zabitý, Duma bratislavská, Pieseň slobodného sedliaka a mnohé iné. Rukopisy objavované po jeho smrti svedčia o výnimočnej tvorivosti básnika.
 
foto
 
Socha Janka Kráľa v parku v Petržalke v Bratislave (Foto Andrej Meleg)  
 
Poslednou zastávkou Janka Kráľa boli Zlaté Moravce, kde žil od roku 1862 až do svojej smrti, 23. mája 1876. Manželka a všetky deti ho prežili. Najstarší syn Vladimír (1852 – 1880) a najmladší syn Janko (1861 – 1885) zomreli v mladom veku. Dcéra Anastázia sa odsťahovala do Pešti, zomrela v roku 1933. Syn Mladen žil v Martine, neskôr v Pešti s pomaďarčeným meno Szentkirályi, zomrel v roku 1940. Mária, básnikova vdova, bývala so synom Mladenom. Počas 1. svetovej vojny sa presťahovala k vnučke do Polomky, kde 30. septembra 1916 zomrela a tam je aj pochovaná.
 
Údajne sa už v roku 1900 nepoznalo presné miesto básnikovho posledného odpočinku. V roku 1925 bol na zlatomoraveckom cintoríne urobený prieskum hrobu Janka Kráľa, ale bez výsledku. Opakovali ho v roku 1940, aby mohli byť jeho telesné pozostatky prenesené na Národný cintorín do Martina. V súčasnosti je už ťažké dokázať, či vtedy nájdené ostatky patrili skutočne Jankovi Kráľovi.
 
Časť príbehu, ktorý sa odohral šesťdesiatštyri rokov po smrti jedného z našich najväčších básnikov, súvisí aj s naším mestom. Telefonogram z 28. októbra 1940, adresovaný okresnému náčelníkovi v Prievidzi, obsahoval pokyny: „…aby všetky určené obce boli dňa 3. 11. 1940 od 6 – 18 h vyzdobené štátnymi zástavami.“
 
Deň po sviatku zosnulých, 3. novembra 1940 o jedenástej hodine, sa zišiel na námestí v Zlatých Moravciach niekoľkotisícový dav Slovákov, aby sa zúčastnili prevozu ostatkov Janka Kráľa na Národný cintorín v Martine. Akciu zorganizovala Matica slovenská a viedol ju prievidzský rodák Dr. Stanislav Mečiar. Auto s katafalkom, na ktorom bola uložená dubová rakva, prikrytá slovenskou zástavou, obložená vencami a na rakve lýra, šabľa a klobúčik povstalcov z roku 1848 – 49, sprevádzali zástupy ľudu.
 
Sprievod prechádzal cez Topoľčianky, Skýcov, Veľké Uherce, Oslany, pokračoval do Bystričian, Zemianskych Kostolian, do Novák a všade kytice kvetov, pozdravy predstaviteľov obcí, slovenské piesne a prednášané Kráľove básne. Do Oslian mal prísť sprievod o 12:48 h, do Novák o 13:17, do Prievidze o 13:28 a do Pravna o 14:28 h. Čas na zastaveniach bol vyhradený na päť až osem minút, ale všade sa predlžoval, lebo všetci chceli vzdať najvyšší hold mužovi, v období maďarizácie prenasledovanému a väznenému. Keď vchádzal sprievod do Prievidze, na námestí už čakali predstavitelia mesta a ľudia z celého okolia, aby si uctili nášho básnika. V prejave, ktorý mal predseda MO MS Dr. Ján Žirko boli aj nasledujúce slová: Janko Kráľ! Prijmi od nášho mesta týchto niekoľko kvietkov z lásky a vďačnosti. Veď Prievidza nemôže Ti byť celkom cudzia. Tu bývali Tvoji pokrvní, rodina Modrányiovcov. Náš občan, Dr. Stanislav Mečiar je Tvoj najoddanejší interpretátor a záchranca Tvojich diel, ktorý z oddanosti k Tebe neostýchal sa prehrabúvať cintoríny, len aby Ťa vyzdvihol zo zabudnutia, zo zašliapanej a neoznačenej mohyly a premiestnil Ťa tam, kde patríš, do slovenského Panteónu. Tento Tvoj ctiteľ je odchovancom našich škôl, nášho ducha slovenského. Nech je Tvoj posmrtný triumfálny pochod sprevádzaný výkvetom národa, odčinením tých pochodov, ktoré si konal medzi drábmi pred súdy, pod šibenicu a za tie pohany, ktoré Ti boli stálym sprievodcom v živote.
 
Dievčatá oblečené do prievidzského kroja položili vence na katafalk a po zaspievaní piesne Kto za pravdu horí, odprevadil celý zástup Janka Kráľa až na druhý koniec mesta. Aj dnes žijú pamätníci tejto slávnostnej udalosti a jeden z nich, Ján Záň - Dziny, si na ňu takto spomína:
 
Ja som mal vtedy osem rokov. Prievidzský bubeník Belanec alebo Mečiar, nepamätám sa presne, vybubnoval, aby sa ľudia zúčastnili v hojnom počte. My sme tam išli zo školy a viedol nás pán učiteľ Horský, predtým sa volal Halász, ktorý bol okresným veliteľom Hlinkovej mládeže. My sme boli rozdelení na skupiny – vĺčatá, orly a junáci. Zoradili sme sa na námestí, boli tam uniformovaní – mestskí policajti, hasiči, dychová hudba a aj Hlinkova garda. Na tribúnke rečnil Dr. Žirko, ale nepamätám sa či rečnil aj Dr. Mečiar. Ľudia čakali a robili špalier už od Šibeničného vŕšku na Košovskej ceste. Potom sa zaradili za auto s rakvou a robili sprievod. Išli vedľa Carpathie cez Kamenný most až na námestie. Tam už hrali „fajermani“. Prievidžania ovenčili truhlu kvetmi a kyticami. Po oficiálnych rečiach sa sprievod pobral k veľkému kostolu smerom do Necpál a hudba ich vyprevádzala až k Wagnerovi. Ľudia išli po kraj mesta a niektorí chlapci na bicykloch až do Pravna. Bola to veľká udalosť, ale my deti sme to nebrali tak vážne, boli sme radi, že sme sa neučili. Cesta s básnikom pokračovala do Brezian, Nedožier, Nemeckého Pravna, nakrátko sa zastavili v Kláštore pod Znievom, kde Janko Kráľ pôsobil. Potom cez Príbovce do Koštian a všade len nakrátko. Už za stmievania prišiel sprievod do Martina, kde ho privítal starosta obce a zástupcovia úradov a spolkov. Pred bránou Matice slovenskej prehovoril osemdesiat - sedemročný Jozef Škultéty. Sprievod sa ešte zastavil pred Memorandovou tabuľou, na mieste kde v roku 1861 stál aj Janko Kráľ. Za zvukov všetkých zvonov došiel sprievod k cintorínu. Rakvu k novému hrobu niesli na pleciach Dr. Jozef Cincík, L. G. Faguľa, Dr. František Hrušovský, Ján Kostra, Dr. Ján Marták a Dr. Stanislav Mečiar. Nad hrobom prehovoril básnik Valentín Beniak.
 
Prvý pamätník bol Jankovi Kráľovi odhalený v roku 1959 v Zlatých Moravciach v mestskom parku a pri 90. výročí úmrtia v máji 1966 mu na mieste domnelého hrobu odhalili travertínový náhrobok. V roku 1972 bolo 150. výročie narodenia básnika zaradené Medzinárodným sekretariátom UNESCO v Paríži do svetových kultúrnych výročí. Slovami neznámeho autora bol Janko Kráľ: Taký slovenský, ako len možno, taký európsky a svetový ako máloktorý Slovák po ňom.
 
Verše Janka Kráľa sa prihovárajú aj súčasníkom. Jeho báseň Verše, s pôvodným názvom Pieseň, ktorú zložil v roku 1847, zhudobnil Slavomír Gibarti a v roku 2006 ju nahrala hudobná skupina Hrdza pod názvom Na horách býva. Pôvodný básnikov text je v piesni upravený:
 
Na horách býva, ako tá hmla sivá,
bez strechy, bez plota, ako tá sirota.
Na horách býva.
Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň!
Miesto pokrievky privalil ma kameň.
tiská ma, tiská zhoreká doluká,
to moje srdce na dvoje sa puká.
To moje srdce na dvoje sa kála:
že túžby horia a vôľa zaháľa.
Na horách býva, dažďom sa umýva
a vetrom sa češe, čas mu šaty nesie.
Na horách býva.
 
Z prevozu pozostatkov básnika Janka Kráľa je uchovaná v SNK v Martine jediná fotografia. V Prievidzi vtedy pôsobil fotografista Adolf Kramer, ku ktorého osobe sa vzťahuje list z 5. novembra 1940 adresovaný notárovi:
 
Fotografia tu pripojená bola zabavená na požiadanie Miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy žandárskou stanicou. Nakoľko by nebol býval smútočný sprievod fotografovaný árijcom, niet námietok proti vráteniu, keď fotografiu venuje na dobročinný účel. Pre kroniku obce nech sú vhodné fotografie zaistené.
 
Pri liste je poznámka: Prílohy – fotografie – balík. Žiadne fotografie zo smútočným sprievodom z prevozu pozostatkov Janka Kráľa sa však v ŠA Nitra, pobočka Bojnice, ani v Kronike obce Prievidza nenachádzajú.
 
Anna Sabová, Prievidzský občasník 3/11 8

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články