Osemdesiatiny Milana Rúfusa - pocta jubilantovi

10. decembra 2008
 
Osemdesiatiny Milana Rúfusa - pocta jubilantovi
 
Milan Rúfus, básnik, prekladateľ a esejista - narodil sa 10. decembra 1928 v liptovskej dedinke Závažná Poruba.
Vydal asi 35 pôvodných zbierok básní a veršov pre deti. Posledná (Bratislava 2008) je kniha modlitieb pre deti Anjeličku, môj strážničku.
Jeho súborné dielo je rozvrhnuté do 16. zväzkov.
Milan Rúfus od vydania prvej zbierky Až dozrieme (1956) a aj dodnes je najčítanejším a najrecitovanejším slovenským básnikom 20. storočia.
 

Autor sa neraz sám vyznal, že vyrastal na dedičstve, - na rozprávke: „Ľudový rozprávačský génius stvoril rozprávku nie preto, aby ňou uspával deti, ale aby ňou prebúdzal dospelých. Za sobotných večerov vychodili sme prvú školu morálky, učili sme sa odpúšťať a nie mstiť, učili sme sa pokore i hrdosti, pravde i cti. Učili sme sa, nech to už znie uprostred nadzemských a nadľudských bytostí paradoxne, veriť v človeka a jeho silu.“
 
Milan Rúfus vo svojej tvorbe kresťansky pripomína svojim súčasníkom, že údelom človeka je osobne prežiť, čo prináša život, a napokon si to takisto osobne vziať so sebou tam, skadiaľ pre človeka niet návratu. Iba človek-básnik má šancu, aby o tomtoľudskom údele zanechal písomnú stopu tým, ktorí prídu a dozrú po ňom na človeka.
 
Vo veršoch Milana Rúfusa cítiť vrúcnu nehu k stebielku trávy, k oráčine, k vtáčaťu, čo bojazlivo vodu pije, i k ľuďom, ktorí do sýtosti nájdu v nej mnohé múdre slová. Aj veľa bôľu, aj kus nostalgie,zlomenú byľku šťastia, krehkú stonku lásky. Aj venček z rozprávok....
 
Milan Rúfus: Boh môjho detstva
 
Tak mi bol blízko,
že som Ho nie raz videl.
Detskými očami,
čo majú štvoro krídel
a kam chcú, lietajú.
 
No ja už nelietam.
Nevidím Ho, len tuším, že je tam.
Možno, že človek v hĺbke za očami
má ešte jedny
ešte hlbšie oči:
oči lásky a oči bolesti.
 
Do takých očí,
kto jedného dňa vkročí,
ostane v nich.
A navždy bude s nami
ako je s nami kríž,
pri krížoch rázcestí.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články