- Podrobnosti
-
Uverejnené 30. 07. 2012
Olymp, Olympia, Olympiáda a Zeus
Píše Ján Kulík
Najvyšším končiarom Grécka je hora Olymp (2917 m.). Dnešní Gréci ju nazývajú Óros Ólimbos. Nachádza sa na pomedzí Macedónska a Thesálska, vedľa zálivu Thérmai. Od nepamäti tu sídlili grécki bohovia a tu, na samom končiari, bol aj nebeský trón Zeusa. Podľa Homéra (Odysea), tento končiar nepozná búrky a vždy tam svieti slniečko. Oblaky sú nižšie od končiara a preto je tu čistučký vzduch (aither > éter; gr. aíthein = svietiť, osvietiť, horieť a gr. aíthra = pekné počasie, aithria = jasnosť oblohy, jasnosť, modrá farba).
V samom Grécku bolo a aj je hodne kopcov, lokalít... s menom Olymp a
práve tento fakt mýli nejedného. Olympijské hry si v mysli umiestňujeme
pod horu Olymp. Chybne. Tieto hry, ktoré sa časom stali najväčšími,
najslávnejšími v antickom svete, organizovali sa na opačnom konci
Grécka, vedľa mesta Olympia, v oblasti štátu Elis, čo je vyše 300 km.
juhozápadne, od hory Olymp a nachádza sa vedľa pobrežia Ionského mora,
avšak aj tu sídlil Zeus. Vystavali mu tam veľkolepý chrám, kde
umiestnili jeho prekrásnu sochu (jeden zo zázrakov vtedajšieho sveta) a
všetci športovci mu tam skladali sľub, lebo predsa, tie hry mali skorej
náboženský, ako športový charakter.
Sú, alebo aspoň boli Olympijské hry, vrcholom ľudských schopností v
športe? Nikdy to neboli a nikdy ani nebudú. Mali by byť, ale pre ľudskú
povahu, vždy sa našiel a aj nájde niekto, čo zradí ideál. Skúsili ste si
nájsť úzadie slova šport? Ak áno, určite ste ho nenašli. Nikto nevie,
odkiaľ máme aj toto slovo. V najlepšom prípade tam nájdete, ako napr. v
ox. et. slovníku, že toto slovo má význam „Príjemné strávenie voľného
času“, ale etymológia tam nie je. V ruskom et. slov. pod vstupom „sport“
nájdeme, že slovo znamená „zabávať sa“ a priamo súvisí so staroang.
„disporten“, ktoré je starofr. pôvodu „disporter“ = zabávať sa,
„odbehnúť od roboty“, ale hlbšia etymológia mu chýba.
Podobne,
etymológiu slova „dróga“, tiež nenájdete, i keď každý šport je
poznačený drogou a to nie len teraz, ale od staroveku. Šport a droga si
idú ruka, v ruke. Ox.et. slovník má poznámku, že „pôvod neznámy“, ale že
„Drug“ v holandskom jazyku znamená aj „dry thing“ = suchá vec.
Keď
spisovateľ Pausanius navštívil Olympiu (druhé st. n.l.) všimol si tam
aj bronzovú sochu boha Zeusa, ktorý v ruke držal ohnivé strely (bol aj
hromobijec) a na každej strele bolo pedantne napísané, zaznamenané,
koľko sa peňazí nezbieralo za určité hriechy športovcov. Každý podfuk,
nedodržiavanie pravidiel hry sa prísne trestal a športovci, ich tréneri,
rodiny, predsa ich robili. I napriek tomu, že skorej hier skladali
slávnostný sľub samému Zeusovi, že nepoškvrnia jeho hry. Áno, boli to
jeho hry. Hry, na jeho česť a slávu.
O aké ceny sa tu bojovalo? V prvom rade v Olympii, na olympiáde, sa
bojovalo za česť a slávu Zeusa, ale víťaz mal z toho aj určitý, ako
politický, tak aj finančný zisk. (Rovnako, ako aj dnes.) Stal sa
politickým reprezentantom svojho mesta – štátu. Možno dostal aj
doživotné bezplatné stravovanie sa vo vtedajších reštauráciách, ba nie
len on, ale aj jeho potomstvo a pod.
*Takto asi vypadal areál vedľa Olympie, niekde v II. st. n.l.
Dominantnou budovou areálu bol chrám Zeusa (vystavaný okolo roku 460
p.n.l. Hneď vedľa neho je kopec zeme, údajne vraj tam odpočíva
legendárny junák Pelops. Štadión a hipodrom boli z pravej strany (na
rekonštrukcii ich nevidno, lebo predsa, tieto ihriská boli trochu
vzdialené od „náboženského“ areála.
Olympijské hry boli len jedným periodickým zoskupením atlétov. Mimo
nich jestvovali hry v Korinte, v Nemea a v Delfách. Toto quarteto sa
nazývalo „svätými“ hrami a mali význam „Panhelenistického“ festivalu, čo
znamená, že na nich mohli účinkovať len Heléni – Gréci. Vtedajší páni
ich aj zladili tak, aby nekonkurovali jedny s druhými (preto aj dnes
medzi hrami máme štvorročnú medzeru) a aj náplň sa im trochu líšila.
Napr. hry v Delfách sa organozovali na česť boha Apolóna a ako
disciplíny, boli tu aj súťaže v speve, hraní na nástrojoch... avšak
niekde okolo VI. st. p.n.l. všetky hry sa v podstate stali športovými, z
čoho najviacej ťažili športovci. Stali sa, na tú dobu nejakými
profesionálmi. Nič sa nezmenilo ani tu.
Okrem
tohto quarteta, boli tu aj ďalšie, menšie hry, takže „roboty“ bolo
dosť. Podobne, ako aj dnes. Sú tu európske, svetové, štátne, regionálne
šampionáty...
Panaténsky
festival patril k menším, regionálnym, avšak aj tu boli pekné ceny.
Víťaz dostal nie len olivovú korunku, ale aj olivový olej. Až sto
džbánov (amfor), čo predstavuje asi 4 tisíc litrov a keď to niekomu
predal, bol tu ohromný peniaz. Inde sa spomína , že cena, odmena bola aj
500 drachiem, čo predstavovalo pekný celoročný zárobok. Ako víťaz,
spomína sa tu nejaký Aténčan a to bolo už v VI. st. p.n.l. Mohol si
vyhrať aj kus kovu, čo obyčajne bola bronz, alebo, no záležalo to od
kraja, mohol si vyhrať slušné stádo oviec, volov atď. atď.
Neviem,
keby sa aj vtedy udeľovali medaily, možno tá bronzová by bola
najvzácnejšou. Kto ho vie? Víťazov sa „korunovalo“ zeleným vencom. V
Delfách to bol vavrínov veniec, na Olympiáde to bola korunka z olivy,
alebo inde sa víťazov korunovalo aj korunkou z divého zeleru, borovice.
Časom sa tu vyvinula aj zvláštna terminológia a hodne z nej poznáme aj dnes:
άθλέγω / áthlégo = zápasiť, bojovať o cenu, námaha, mučenie, trpenie...
άθλητής / áthletés = atléta, šampión, bojovník o cenu...
άθλος / áthlos = závodenie, boj, námaha...
αγώνες, άγών, άγώνος / agónes, ágón, ágónos = zhromaždenie, miesto zápasu, zápasenie, zápas,
námaha, boj, nebezpečie....
άγωνιά / ágoniá = zápas, strach, agónia....
νικη / nike = víťazstvo, podmanenie, podjarmenie, dobytie... (Viď bohyňa Nike / Victoria)
νικητήριον / niketérion = cena, prémia, víťazstvo...
νικη-φόρος / nike-fóros = víťazný
πηρί-οδος / perí-odos = ísť okolo, vôkol, v kruhu, cyklus, period ... a je tu ešte celý rad ďalších.
Aj sám Zeus tu mal prímeno, že je Zeus Nikefóros = víťazný, prinášajúci víťazstvo.
Podľa
gréckej a rímskej tradície, prvé olympijské hry sa usporiadali v roku
776. p.n.l. (aspoň tak to vypočítali historici, matematici... no predsa
aj toto musíme brať s rezervou) a ich zakladateľom nebol nikto iný, ako
sám Herkules. Pravda je však trochu iná. Hlavne čo sa týka samého
vzniku hier.
Rôzne športové preteky, v oblasti Mediteránu mali už dlhú tradíciu.
Vidíme ich aj na maľbách z Minosa (skákanie ponad býka...) a to je z
čias predhelénskej kultúry. V samom Grécku, rozličné preteky, súťaženia a
pod. mali tiež poriadne dlhú tradíciu. Poriadali sa v každom väčšom
meste v čase ich „jarmoku“, či v čase, keď sa tam zoskupil svet, aby
odpredal, vymenil svoje výrobky, za výrobky iných. Chlapci sa nemohli
dočkať, kedy bude jarmok. Kedy ukážu svetu svoje vojenské schopnosti,
lebo to vlastne boli hlavné športové disciplíny. Kedy sa budú pasovať s
inými. Kto sa tam vtedy bil, pasoval, ani toľko nevadí, ale keď raz boli
zorganizované aj úradné hry, svoju šikovnosť pred bohom a svetom, mohli
ukazovať len chlapci z rodu aristokratov, čiže vyššej triedy a tak to
začalo aj pri moderných olympijských hrách.
Na tých gréckych olympiádach... účasť mohli brať jedine Gréci. Vtedy aj
vyhrávali junáci Grécka. Neskoršie, keď sa vypustili roje na Sicíliu,
do Talianska, na sever Afriky... sláva „domácich“ postupne vädla a keď
prišli sem aj junáci z oblasti malej Ázie (dnešné Turecko), bolo po
sláve. Sotva kedy Gréci aj niečo vyhrali. (Podobná situácia je aj dnes.)
Postupne
sa na hrách zjavujú aj cudzinci a vyhrávajú. Spomína sa, že v IV. st.
p.n.l. na olympijských hrách priamu účasť bral aj Filip II. Macedónsky,
otec Alexandra Veľkého a vyhral v disciplíne pretekov bojových vozov.
Keď sa Gréci dostali pod domináciu Rimanov, hry nezanikajú, ba čo
viacej, preširujú sa a financovanie si preberá Rím. Teraz ich junáci
odnášajú vavríny. Spomína sa, že na jedných účinkoval priamo aj sám
Nero. Aj on bol v disciplíne riadenia bojového voza a pravda, vyhral.
Vyhral, i keď vypadol z voza a dostihy vôbec nezakončil. Rozhodcovia mu
však udelili cenu a on, tých rozhodcov štedro odmenil. Hľa, aj vtedy sa
už mohlo podplácať. Nič nového na tomto svete.
Aké
disciplíny boli? Tak, boli to športy späté s vojenským výcvikom. Športy
vojenské, lebo nesmieme zabudnúť, že olympijské hry vlastne
predstavovali vojnový konflikt medzi gréckymi štátikmi. Podobná situácia
je aj dnes. Očitá bola hlavne v čase „chladnej“ vojny. Nechýbalo tu ani
tzv. eugenických ideí. Spomína sa, že v VII. st. p.n.l. Sparťan,
zákonodarca Lykurgus sa zasadzoval, aby sa do hier zaradili aj „ženské“
športy, lebo „ak sú obaja rodičia silní, splodia ešte silnejšie deti“.
Všetci Heléni sa smiali, lebo pre nich, tí Sparťania neboli vôbec
krásavci, vyrastení, ale ohavní, zakrpatenci, netvorovia.
Najzaujímavejšou disciplínou olympijských hier boli súťaže v zručnosti
riadenia bojových vozov, po čom nasledovali jazdecké dostihy.
Výdrž junákov sa hodnotila v penthatlóne, v päťboji, kde bolo: beh, skok, hádzanie disku, hádzanie kópie a pasovanie.
Každý z týchto športov bol aj samostatnou disciplínou, ku ktorým pribudla aj disciplína pästiarov (box).
Dnes,
len v behu máme napr. disciplínu na 100, 200, 400... atď. metrov, ba aj
maratón. Pravda, maratón vtedy ešte nebol, lebo tá slávna bitka pri
Marathóne je mladšieho dátumu. Ostatné behy sa merali dĺžkou štadióna.
Bol tu diaulos = hore, dolu štadiónom (ale štadióni neboli rovnakej dĺžky) a dolichos = dlhý beh, kde sa ten štadión obehlo aspoň 12raz.
V tretí deň súťaží, urobila sa hostina. Na oltár Zeusa sa priviedlo sto volov. Modlilo sa Zeusovi a klalo sa býkov.
Olympijské
hry, že boli zasvätené najvyššiemu božstvu, trvali nejakých tisíc
rokov. Podľa nich si Gréci aj merali svoj čas. „Bolo to v roku... v čase
prvej, druhej... olympiády...“ ale aj to vzalo hodne času, kým sa
všetci zhodli, že takto si budú merať plynutie času. Každé mesto / štát
mal svoju mieru a na dôvažok, mali aj rozdielne začiatky roka. Napr. v
Aténach sa rok začínal letným slnovratom.... Prišiel koniec aj im,
olympijským hrám. Svet sa zmenil. Zmenil sa aj sám Rím. Do včera
prenasledovaní kresťania, ktorí sa dožadovali iba tolerancie, keď prišli
k moci, na toleranciu zabudli. Olympijské hry sa v IV. st. n.l.
zakazujú, lebo v ich úzadí bolo velebenie Zeusa, starej ideológie a nie
tejto najnovšej. V kresťanskej ríši nemôžeme mať chrám a hry, kde sa
klania starému bohovi. Tak to urobil cisár Theodosius, v roku 394. n.l.
Hry padli do zabudnutia. Dočasného.
Prišlo aj XIX. st. a na scénu dochádzajú archeológovia, zanietenci
antickou kultúrou Európy. Čítajú sa diela antických klasikov a kope sa,
hľadá sa. V oblasti Olympu, asi najaktívnejší boli Francúzi a Nemci.
Čítajú, hľadajú, kopú... ale za poldruha tisícročia, dolina vedľa
Olympie zažila mnohé zmeny. Bolo tu zopár zemetrasení, rieky Alfios a
Kladios zmenili svoj smer. Na rumoviská zasadol prach, riečny nános...
ale našli, vyhrabali celý areál a pravda, netrvalo dlho a už tu bola
idea obnovenia hier. Prvé moderné olympijské hry sa poriadajú v roku
1896. v Aténach. Sama idea obnovenia sa pripisuje barónovi Pierre de
Coubertin. Idea krásna a aj sama filozofia úzadia je krásna:
„Najhlavnejším cieľom olympijských hier je, nie vyhrať, ale brať účasť,
ako čo aj v živote nie je dôležité triumfovať, ale zápasiť. Dôležitejšie
je viesť dobrý poctivý boj, ako vyhrať, zaujať, podmaniť si...“ Pekná
idea, lenže od nej neprešlo ani jedno storočie a už neplatí. Organizačný
výbor musel povoliť účasť aj profesionálom. Musel povoliť prístup
rozličným obchodníkom, aby si tu reklamovali svoj tovar a z hier sa
stali nie súťaže jednotlivcov, ale počtom medailí sa meria prestíž,
politická prestíž veľmocí. Oni tam dominujú, hoci aj za pomoci drog,
podplácaním rozhodcov (ako Nero) a vôbec sa neboja pomsty Zeusa.
Účasť sa hrách sa povolila aj ženám a to už na druhej modernej
olympiáde, v Paríži, v roku 1900, ale ešte vtedy sa neudeľovali medaily.
Víťazi dostali hodnotné umelecké diela.
Olympijská zástava.
Olympijská zástava vzniká v 1914. roku, na kongrese „IOC“ v Paríži,
usporiadanom z príležitosti 20. výročia obnovenia hier. Navrhol ju a
urobil sám barón Pierre de Coubertin. Barón tvrdil, že takýto symbol
(kruhy) objavil vyrytý do oltáru v Delfách a údajne už vtedy
predstavoval „päť častí sveta“, kde sa hry organizovali, z čoho sa mnohí
chybne domnievajú, že tie krúžky teraz predstavujú 5 kontinentov a hneď
im aj pripisujú nejakú z farieb, lebo predsa, tie krúžky sú: modrý,
čierny, červený, žltý a zelený. Nie. Tie farby nepredstavujú žiadne
kontinenty, ešte menej „ľudské rasy“, ale sú tam preto, lebo v tom čase
(a aj teraz), aspoň jednu z farieb nájdete na každej štátnej zástave vo
svete.
Ako sama zástava, tak aj jej symbolické krúžky sú zákonom chránené v
skoro každej krajine, aby sa predišlo obchodníckej exploatácii hier,
avšak od 1980. roku, za poriadnu sumu peňazí, „IOC“ môže povoliť
obchodníkom určitý tovar reklamovať aj týmto symbolom.
Olympijský
oheň sa na moderných hrách zjavil len v 1936. roku, počas olympiády v
Berlíne, čiže „zdedili“ sme to po nacistickom Nemecku.
Všetko na svete má aj svoje historky a historky späté s olympijskými hrami sa tu nekončia.
Oblasť,
štát Elis, v súčasnom gr. jazyku Iliá, už v staroveku bola známa po
chove koní, kráv a pestovaní ľanu a pravda, aj jarmokoch, kam si okolité
štátiky chodievali kupovať tento tovar, lenže aj tu, medzi mestami, ako
Elis a Pisa bola odveká rivalita. Olympia bola bližšie ku mestu Pisa,
nuž tamojší „páni králi“ sa snažili z vtedajšieho olympijského výboru
vytisnúť pánov z mesta Elis a na nejakú dobu, to im aj vyšlo. Kráľ Pisy,
Pantaloen, v roku 664. p.n.l. bol na čele vtedajšieho „olympijského
výboru“ a mesto Elis odtiaľ vylúčil, na čo Elis reagoval vylúčením tejto
olympiády zo zoznamu („fasti“, gr. φάσις / fásis = informácia,
zoznam...) a zapísali si to, ako „druhá antiolympiáda“. Pre rovnakú
príčinu, aj ôsmu nazvali „prvou antiolympiádou“.
Ak sa vám zdá nejak známe meno Pantaleon, nech si aj to vysvetlíme. V gr. jazyku pantá, pantaXe = niečo, ako všade, úplne, celkom, či jeho meno by bolo úplný lev, ako lev,
no a po poldruha tisíca rokov mal menovca v Benátkoch, Pantaleóne,
podľa mena ktorého do nášho a aj iných jazykov preniklo slovo pantalóny = nohavice. (Viď etymológiu slova Pantalóny.)
Nuž, tie olympijské hry, od svojho prapočiatku neboli ani toľko
športové, ako politické a ani dnes, aj napriek evolúcie, nevymanili sa z
pazúrov veľmocí.
Kým Gréci pálili ten „olympijský“ oheň, v oblasti (v Grécku) nekonali
sa večné vojny. Zápasilo sa v aréne. Najlepší bojovníci z trpasličích
krajín dokazovali, že rozbijeme vám nos, predbehneme vás, naša armáda má lepšie vojnové vozy...
a v čase olympijských hier nekonala sa žiadna malicherná vojna. To
bolo hriechom proti Zeusovi, ba božstvám vôbec. Škoda, ale na to sme
zabudli. Spomeňme si na olympiádu v Pekingu. No, „slobodná tlač“ ešte
skorej olympiády začala s akciou očierňovania. Deno denne sme tam mali
Tibet, ba aj Ujgurcov atď. lebo Čína nie je demokratická, ale... no máš
tu toho na výber. Z ničoho nič, ale v čase olympiády, armáda Grúzie
vtrhla do oblasti proruských Osetov a nečakal sa odpor a ani intervencia
Rusov. Veď je tu olympiáda. Zasadlo im, ale „zápražka“ sa pripísala
Rusku. Ako si dovolili počas hier urobiť vojnu, intervenovať?
Bola tu aj olympiáda v Berlíne. Počas Hitlera. Tiež vyložene politická.
Übermeni sa snažili dokázať svoju nadradenosť, árijevskosť (nevedeli,
že Árijec je vlastne Indoeúropan = ako lev, výbojný... a nie vymyslený
severoeurópan a tam by sa hádam najlepšie hodil Poliak, Kašubinec...
všetko Slovania, ale skrížení s praeurópanmi...možno aj modrookí
Paštúni, Iránci - aj ich meno štátu hovorí, že sú „árijci“... a nie
Nemec z Bavorska). Ku árijskej „rasy“ priradili aj Estóncov, Maďarov...
bez ohľadu, že patria celkom ku inej skupine, ku skupine, kde sú aj
Samojedi, Čukči... atď. Neomongolskej. Aj dnes, nebyť Slovanov a
čiastočne aj Germánov, mali by krivé nohy a šikmé oči. Občas sa narodia
aj takto. Angličtina to nazýva „drawback“. Nikto z nás nie je
„čistokrvný“. V génoch máme dedičstvo po starých praeurópanoch, Keltoch,
Germánoch... ako aj po Hunoch, Tatároch... ba aj afrických černochoch
atď. Máme niečo aj po Grékoch? Samozrejmé. Veď aj oni sú Indoeurópamni,
ktorí sa namiesto na východ, pohli na juh. Údajne vyšli zo severného
okraju Indoeurópanov a preto v starších záznamoch sa spomínajú, ako
červenovlasí (aj Odyseus, aj Achilles.. atď). Dnešní Gréci sa hnevajú,
keď sa im toto spomenie.
Ako
to išlo v „starom svete“, môžeme len hádať, ale faktom je, že v
pôvodných olympiských hrách, na najvyššie odmeny (súčasnú zlatú medailu)
mali to „predplatené“ Gréci z Grécka.
Mnohí Gréci (aj Aristoteles) sa našli v kolóniách (Sicília...) a tu, v
lepších podmienkach začali vyrastať aj lepší junáci. Víťazi hier v
Olympe. Podobnú situáciu máme aj my. Prvý syn (narodený keď matka mala
sotva 16 rokov) zostával na rodinnom majetku a mladší, druho... treťo...
rodený, šiel „do sveta“, na Dolnú zem, do neskoršej Vojvodiny ... Aj
Angličania, Škóti, Íri... zbadali, že „koloniálni“ potomkovia sú
vyrastenejší.
Nuž,
v ktorom čase sa konali tie „Olympiády“? Normálne to bolo v medzere 6.
august – 19. september. Na začiatku to bola jednodňová slávnosť (ako
napr. „kuleniáda“, „klobásiáda“, „tortajáda“ (v)šetko „jáda“ na tie
„jády“ (srbch.) = biedu... Asi ste pochopili, na čo narážam.
Nech nezachádzame do cudzích chotárov. Tu nás zaujíma Olympiáda a tá je
verte mi „jarabá“, či petrovčania by povedali „šarajabastá“ = „šaravé“ =
pásikované + jarabé = strakaté.
Prvé olympijské, či olympijské hry trvali len jeden deň. a konali sa v
čase medzi 6. augustom a 19. septembrom. Neskoršie sa posúva na štyri
dni a v piaty deň sa udeľovali „medaily“, vavrínové atď. vence...a
usporiadal sa banket, hostina. Pravda, ženy tu nemali prístup. Ani na
hry, lebo nevieš, ktorej sa kto zapáči, keď tí atléti vystupovali úplne
nahý a žene nemôžeš veriť.
Keď
sa v XIX. st. obnovili olympijské hry, zimné ešte nejestvovali. Len 5
rokov neskoršie po I. modernej Olympiáde (konala sa v 1896) rozmýšľa sa o
inkorporovaní aj „Nordických hier“ a tieto sa v 1901. konajú vo
Švédsku. Bolo tam krasokorčuľovanie...avšak na hrách v Londýne (1908) aj
tieto hry sa stávajú súčasťou letných olympijských hier, ale „z
objektívnych príčin“, konajú sa v októbri. Nezadlho už tu bola aj I.
sv. vojna, „olympijské zátišie“, takže len v 1920. roku, v Antwerpe zase
bolo aj krasokorčuľovanie... ako aj hokej na ľade a tu zlatú odnášajú
Kanaďania, striebornú Američania a bronzovú ČSR. Prvá pravá zimná
olympiáda sa koná v St. Moritz, v 1928. roku, ale dnes sa ju pokladá za
okože druhú, lebo predchádzali jej úspešné, ešte nie úplne olympijské
hry v 1924. vo Francúzsku, v Chamonix.
Olympijskí bežci na dlhé dráhy, „dolichos“, čo predstavovalo 20 – 24 kruhy okolo štadióna.
Na hrách v roku 356 p.n.l. v disciplíne bojových vozov, víťazom bol
Filip Macedónsky, otec Alexandra. Aby sa pamätalo na túto jeho výhru,
hneď aj dal vyryť, raziť komemoratívnu zlatú mincu.
Bohyňa víťazka, Nike / Victoria. Sošku našli v chráme v Delfách.
Všimnite si, že bola okrídlená – zachovalo sa len jedno „nožné“ krídlo,
ale aj toto stačilo, aby sme dnes, na rôznych športových rekvizitoch
mali ten háčikový znak, čiže „Nike“.
Pästiarstvo,
či box bol brutálnym, ale aj populárnym športom. Diváci chceli vidieť
aj krv, bitku na život a smrť a veru mnohí pästiari na štadióne aj
skonali.
You have no rights to post comments
Komentárov
Zdraví Sabo
Odporúčam Vám napojiť sa na Google a hľadať Paralympic games. Najdete to. Aj český preklad.
Čo najdete? Nuž v anglickom texte to, že úzadie názvu je nejasné. V českom preklade najdete, že názov vznikol spojením gr. para + (o)lympic.
S paralympickými hrami sa úradne začalo po II. sv. vojne a vtedy sa ich nazvalo PORTMANTEAU (útvar na podklade paraplegic + olympic). Na čas sa ich nazývalo aj Deaflympic (deaf = hluchý)
Zhruba, toľko je slov na Google. Vás však zaujíma to "lympic". Podľa môjho názoru, hlavnou vinnou je tu angličtina, najrozšírenejší svetový jazyk a tí, čo im je toto akože prvý, či materinský jazyk, na čistú výslovnosť sú "leniví". Krátia slová, nevyslovujú všetky hlásky, hlavne samohlásky, slová komolia, ako napr. keď Američan (nie aj Angličan, Austrálan...) povie Bob, John, shop, bishop, folle... tak tí, čo sa teraz učia angličtinu, ich ucho to chybne zachytí a bude z toho Bab, Džan, šap, bišap, falov mi... Keď oni takto povedia Američanovi, Angličanovi... ten hneď vypučí oči, lebo si je istý, že tam vyslovil "o", a nie "a". Podobne nebude rozumieť ani tým skorej napočítaným slovám. Meno Bab zaregistruje v zmysle baptist, prípadne bude počuť skratku pre bublle = bublinka a pod.
Pri výslovnosti, ako po pravidle, akcent nie je na prvej slabiky, či ak sa slovo začína samohláskou, táto sa stáva neznelou. Príklady?
Keď Angličan vysloví Atom, my počujeme len Tom. Atomic bomb, počujeme Tomik bomb. Pri slove accord, počujeme len kord... Takto zle to zachytilo aj ucho Maďara, keď počul Tobako. Zaregistroval len bako, z čoho teraz máme bagov. V Austrálii zo slova opossum (zviera Gondwany) vzniklo jednoduché possum, z iguany, goana atď. Tak je už aj v úradnej reči.
Teraz nie div, že z Paraolympic, aj úradne máme Paralympic. V prvom rade vo výslovnosti sa stratilo čisté spojenie -ao-lympic a v druhom rade, pri zrode týchto hier sa spomínajú vojnoví invalidi, hlavne ľudia bez nohy, ruky... končatiny. To boli priekopníci hier. Google spomína aj nejakého Maďara-invalida. Na dovažok, angličtina má aj veľmi blízke slová, ako limb = úd, končatina... a limp = krívať a keďže športoví zanietenci nie sú aj linguisti, to grécke para (veď máme aj paralela...) dobre zachytili, ale spojiť to s olympic, už robilo problém a na dovažok, bližšie im boli slová limb a limp (veď všetci boli bez ruky, nohy...)spojili si to s invaliditou. Olymp im nebol ani na pamäti. Bol veľmi ďaleko, až v Grécku a invalid bol tu. Pred nimi.
Nuž hádam som to vysvetlil. Na Vás je otvoriť si Google a preveriť si dáta. To, čo som tu spenul, tam to nenajdete a preto konzultujte slovník angličtiny. Vedľa každého slova, v zátvorke najdete aj ako sa patričné slovo pronancuje, lebo angličtina to potrebuje, to si vyžaduje. Ich samohlásky nie silne, ale pohyblivé.
Pozdravujem
J.K.
Ďakujem Sabo
a