„Čo je škola nám?“

„Čo je škola nám?“
 
Píše Samuel Boldocký
 
Bolo by vari chybou, keby sme sa tak nič po nič vzdali, ale aj keby sme akoby nič pokračovali s doterajšou praxou. Najmä by sme si mali uvedomiť, že ak nám školský kvet zvädne, zapadne aj slnko nad nami. Nemetaforicky povedané: zanikneme. S ľútosťou si však musíme priznať, že ten kvet nám už začal vädnúť všade tam, kde slovenskí rodičia považujú slovenskú školu pre svoje dieťa za zbytočnú a radšej si preň volia srbskú.
 
foto
 
Začiatok školského roku nám priam vnucuje tému, takže tento príspevok je zameraný na školskú, v našich enklávnych rámcoch čoraz aktuálnejšiu problematiku, vlastne na potrebu sústavného vplyvu školy na vzťah našich žiakov k materinskému jazyku. O tejto problematike Dr. Mária Myjavcová v texte pod názvom Čo je škola nám? medziiným píše.
 
„Otázka Čo je škola nám? je názov jednej z básničiek, ktoré zostavovateľ vzal do svojich Rečňovaniek a ktorú som, spolu s celým radom iných básničiek z tejto knižočky, kedysi vedela spamäti...Otázka Čo je škola nám? sa v uvedenej básničke opakuje na začiatku každej strofy. Po nej nasleduje odpoveď. Vcelku autor tu formou básne poukazuje na poslanie školy v živote nie jednotlivca, ale celého národa. To päťnásobné zdôrazňovanie významu školy vrcholí v záverečných veršoch: „Slnko naše nezapadne, / Keď nám školský kvet nezvädne.“
 
„Slovenskí buditelia 19. Storočia, z predmatičného i matičného obdobia si veľmi naliehavo uvedomovali význam školy, osvety v národnouvedomovacom procese. Tak to bolo na začiatku formovania novodobého slovenského národa. A tak isto aj naši predkovia videli v škole, slovenskej škole, zábezpeku svojej budúcnosti. Vedomie o úzkej spätosti školy s osudom nás ako etnickej enklávy bolo potom stále zdrojom snáh o udržanie nepretržitého rozvoja školstva v slovenskej reči. Isteže baťko Čajak, učiteľ detí slovenských rodičov v našich vojvodinských končinách, nie náhodou siahol po Sasinkovej básni, aby i tunajšej Slovači pritvrdil, že „Slnko naše nezapadne, / Keď nám školský kvet nezvädne.“
 
Zo správ Matice slovenskej v Juhoslávii, pravidelne uverejňovaných v časopise Náš život sa dozvedáme, ako cieľavedome bola sledovaná situácia v našom školstve a čo všetko sa podnikalo kvôli náprave, kvôli rozvoju slovenského školstva v Juhoslávii. Odvtedy však pretieklo veľa vody Dunajom. Pre rozvoj nášho slovenského školstva mala bezpochyby veľký význam práve skutočnosť, že sme si ako osobitné etnické spoločenstvo vo Vojvodine mohli pripraviť celé generácie našich slovenských učiteľov a zabezpečiť tak vyučovanie slovenských žiakov v slovenčine v relatívne uspokojivom rozsahu.
 
Lenže voda Dunajom aj ďalej tečie a časy sa menia. Ide to vari oveľa rýchlejšie, ako sme boli pripravení, a tak si dnes už chtiac-nechtiac musíme priznať, že tá naša slovenskosť začína strácať svoju podstatu. Po desaťročiach sledovania procesov v našom slovenskom jazyku a po desaťročiach aktívneho kontaktu s našim školstvom zmocňuje sa ma akási tieseň. Uvedomujem si nápadný pokles slovenského jazykového vedomia i povedomia, s čím súvisí jednak nedostatočné ovládnutie slovenčiny, jednak ľahostajný, ba priam odmietavý postoj k slovenčine a ľahkovážny príklon k srbčine. V oblasti školstva sa táto situácia prejavuje ako nechuť, nevôľa k slovenčine ako vyučovaciemu predmetu vyúsťujúca až do nezáujmu o slovenskú školu vôbec. Takúto relatívnu nepriaznivú situáciu možno síce odôvodniť celkovými sociologickými a kulturologickými zmenami v súčasnej spoločnosti, ktoré celkom prirodzene zasiahli aj naše etnikum, ale bolo by vari chybou, keby sme sa tak nič po nič vzdali, ale aj keby sme akoby nič pokračovali s doterajšou praxou. Najmä by sme si mali uvedomiť, že ak nám – ako sa hovorí v tej básničke – školský kvet zvädne, zapadne aj slnko nad nami. Nemetaforicky povedané: zanikneme. S ľútosťou si však musíme priznať, že ten kvet nám už začal vädnúť všade tam, kde slovenskí rodičia považujú slovenskú školu pre svoje dieťa za zbytočnú a radšej si preň volia srbskú.“
 
Ide teda pre osud našej enklávy výsostne dôležitú záležitosť, ktorú by sme mali mať na zreteli stále, a nie iba na začiatku školského roka.

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články