Tvorivá činnosť Selenčana študujúceho v Nitre

Tvorivá činnosť Selenčana študujúceho v Nitre
 
Nitriansky študent Patrik Rago v snahe zachovať selenčskú tradíciu ľudového odevu, sa už od detstva zaoberá šitím a vyšívaním tradičného selenčského dievčenského a ženského kroja. Ako záchranca ľudového odevu, najmä dievčenských krojov, venuje sa najmä ich rekonštrukciám. Je aj zberateľom ľudových krojov. Celú zbierku má umiestnenú v staršom dome, ktorý patril jeho babke Anne Fodorovej a celú expozíciu si môžu záujemcovia prehliadnuť v jeho sprievode.
 
foto
 
Foto Ján Jančovic
 
Mesto Nitra, známe z nedávnej minulosti ako Mekka poľnohospodárstva, je teraz v širokej verejnosti známe aj ako univerzitné mesto. Popri viacerých stredných odborných školách a troch gymnáziách, Agroinštitúte, sú v meste dve univerzity. Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite (SPU) a Univerzite Konštantína Filozofa (UKF) študujú tisícky poslucháčov a to nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Každoročne na obidve univerzity sem prichádzajú študovať Slováci zo Srbska, Rumunska, Maďarska, Chorvátska a Zakarpatskej Ukrajiny. Najviac, a to niekoľko desiatok, v Nitre ich je zo srbskej Vojvodiny. Niet tam hádam ani jednej Slovákmi obývanej dediny, z ktorej by v Nitre niekto neštudoval, a to už ojedinele aj na strednej škole. Jedným zo študentov UKF v Nitre je aj Patrik Rago (1992), ktorý pochádza zo Selenče v Báčke a druhý rok študuje etnológiu.
 
foto
 
Dedina Selenča s takmer tritisíc obyvateľmi je medzi slovenskými dedinami vo Vojvodine známa tým, že kým takmer vo všetkých Slovákmi obývaných dedinách žijú výlučne pôvodní slovenskí evanjelici, Selenča je výnimkou. Od samého príchodu Slovákov pred 250 rokmi do týchto končín uhorskej Dolnej zemi, žijú v Selenči takmer v rovnakom počte stredoslovenskí evanjelici a západoslovenskí katolíci. Po počiatočných animozitách neskoršie dobré spolužitie oboch konfesií založené aj na zmiešaných manželstvách a spoločných kultúrnych aktivitách, zaraďuje dedinu medzi popredné Slovákmi obývané strediská vo Vojvodine. Prejavuje sa to v rozvoji a šírení slovenskej kultúry, školstve, výstavbe, zamestnanosti, rázovitosti a celkového vzhľadu dediny založenej pred štvrťtisícročím slovenskými osadníkmi.
 
Selenča je známa na Slovensku najmä v novohradsko-hontianskej oblasti. Počas druhej svetovej vojny bola podobne ako časť južného Slovenska aj časť Vojvodiny okupovaná Maďarskom. Na takomto okupovanom území ležala aj Selenča, ktorej mobilizovaní Slováci boli počas vojny zaraďovaní pre svoju nespoľahlivosť ako „munkáši“. Boli sústredení do pracovných čiat a keď postupovali s maďarskou armádou na územie Slovenska, viacerí z nich sa zamiešali medzi civilné obyvateľstvo v slovenských dedinách a takto od maďarskej armády ušli. Dlhšiu dobu sa Slováci zo Selenče až do skončenia vojny ukrývali v spoľahlivých rodinách v Ľuboriečke a v Maškovej. Potomkovia na obidvoch stranách dodnes udržiavajú priateľské styky a vzájomne sa navštevujú. Ďalším príkladom je priateľstvo futbalistov zo Selenče s futbalistami z Dolnej Strehovej, ktorí sa vzájomne pozývajú na letné futbalové turnaje. Obec Selenča sa úspešne predstavila na Hontianskej paráde v Hrušove najmä svojim folklórom, gastronomickými dolnozemskými špecialitami, etnovýstavou a ukážkami tradičných remesiel.
 
foto
 
Selenčania na Slovensku aj podnikajú. Napríklad v Tuhári pri Lučenci majú svoju dielňu výrobcovia metiel. Žiada sa pri tomto uviesť, že Selenčania patria v Európe medzi najväčších výrobcov cirokových metiel. Niekoľkí súkromní výrobcovia ich tam ročne dovedna vyrobia až dva milióny.
 
Nitriansky študent Patrik Rago v snahe zachovať selenčskú tradíciu ľudového odevu, sa už od detstva zaoberá šitím a vyšívaním tradičného selenčského dievčenského a ženského kroja. Tento dar dostal do vienka od starostlivých starých a prastarých rodičov, medzi ktorými vyrastal. Ako sám hovorí, že už ako šesťročný chodil „slúžiť“ k starej matke Anne Pavlovej, keď často behal po „paláši“ a tam v batohách a truhliciach objavoval skryté hmotné a duchovné bohatstvo svojich predkov. Medzi nimi to boli najmä pestré selenčské kroje a ich súčasti, ktoré ho dodnes očarujú a inšpirujú. Mal šťastie, že ešte zachytil posledné roky života svojej starkej Pavlovej, ktorá šila dievčenské a ženské kroje a zase starká Ragová na objednávku vyšívala kroje a obrusy.
 
foto
 
- Keď som mal sedem rokov poprosil som starkú Ragovú o ihlu a podľa nej načrtnutej predlohy vyšil som prvý kvietok. Bolo to moje prvé zoznámenie s ihlou a plátnom – pripomenul pri našom stretnutí budúci etnológ. Tento začiatok ho tak oslovil, že dostal veľkú chuť pre túto činnosť. Rodičia na rozdiel od starkých ho v tomto nechceli pochopiť a vraveli mu, aby sa radšej venoval iným záľubám. Patrik sa však odradiť nedal a práve naopak, na povale znovu oprášil staré kroje a povedal si, že toto kultúrne dedičstvo jeho predkov treba zachrániť. Okrem rodinných krojov začal zbierať a opravovať kroje a ich súčasti aj od iných rodín a pritom sa čoraz intenzívnejšie venoval aj ich šitiu. Keď ľudia z dediny a širšieho okolia sa dozvedeli o jeho schopnostiach, dostával už aj objednávky. Vtedy mal iba pätnásť rokov, šil ručne a amatérsky a za peniaze ktoré zarobil si kupoval látky a čipky. Počas štúdia na Strednej umeleckej škole v Novom Sade ho stará matka naučila šiť na šijacom stroji a dokázal už ušiť oplecko, sukňu, košeľu... Nakoniec tento šijací stroj zdedil a dodnes na ňom šije. Kroje odvtedy šije a opravuje nielen pre seba ale aj pre ostatných vtedy, keď si chce zarobiť na kúpu potrebného materiálu.
 
foto
 
- Ešte som zachytil v Selenči posledné dve ženy, ktoré sa na konci svojho života zaoberali šitím a vyšívaním svadobných párt a ony ma tomuto umeniu naučili tak, že som ho vlastne v dedine zachránil – pochválil sa Patrik a pripomenul, že pokiaľ ženský kroj evanjelických a katolíckych žien je takmer identický, po vzore a tvare párty sa dá už rozoznať, ktorá žena je katolíčka (má fituľu) a ktorá evanjelička (má kytku). Pri obliekaní do krojov si podľa neho viac dajú záležať katolíčky. Patrik Rago ešte celý kroj neušil, ale jednotlivé jeho súčasti niekoľko. Ako záchranca ľudového odevu, najmä dievčenských krojov, venuje sa najmä ich rekonštrukciám. V ostatnom čase zrekonštruoval vzormi kvetov a šípových ruží maľované stuhy, ktoré používajú ženy na obopnutie pása, na ktorom sa vzadu uviaže mašľa.
 
foto
 
Ako zberateľ má najviac zachovaných ženských krojov. Patria medzi nich kroje zo začiatku 20.storočia, kroje zo štyridsiatych rokov a päťdesiatych rokov minulého storočia, kroje zrekonštruované a kroje, ktoré sa nosia v súčasnosti. Celú zbierku má umiestnenú v staršom dome, ktorý patril jeho babke Anne Fodorovej a celú expozíciu si môžu záujemcovia prehliadnuť v jeho sprievode. Dom v celom komplexe predná izba, zadná izba, pitvor, kuchyňa a dvor predstavuje etnografickú expozíciu bývania s patričným tradičným zariadením, náradím a náčiním, medzi ktorými sú aj kolovrat a krosná s vrytým nápisom Ďuro Zolňan 1862.
 
foto
 
Foto Patrik Rago
 
Tvorivá a zberateľská činnosť tvorcu tradičných odevov nie je samoúčelná, svoje schopnosti a umenie uplatňuje aj tým, že pomáha selenčskému folklórnemu súboru pri obliekaní folkloristiek, požičiava im kroje a často s nimi chodí na zájazdové vystúpenia. Minulý rok zrekonštruoval pre múzeum v chorvátskom Iloku svadobnú pártu ilockých Slovákov.
 
foto
 
Foto Patrik Rago
 
Patrik Rago podľa uvedeného nemusel ani povedať, že z akého dôvodu študuje odbor etnológie, ďalším jasným dôvodom je aj to, že z akého prostredia do Nitry prišiel. A Nitru si vraj vybral preto, že je to tiché historické mesto, ktoré mu pripomína jemu blízky Nový Sad. Štúdium v Nitre, najmä predmety výtvarné techniky, ľudový tanec, obyčaje životného cyklu a ďalšie disciplíny z etnológie ho bavia. Na Slovensku je spokojný, našiel si aj spolupracovníčky, ktoré sa zaoberajú šitím a vyšívaním krojov, medzi, ktorými je aj študujúca kolegyňa Zuzana Kupcová-Balážová z Príbeliec.
 
Text a foto Ján Jančovic

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články