Drobné postrehy zo Slovesnej jari 2013

Drobné postrehy zo Slovesnej jari 2013
 
Program podujatí, ktoré organizovala Matica slovenská v Martine, bol plný hodnotných akcií, preto spomeniem len výber z jedného dňa, a to z 26. apríla 2013. Tento deň začínal besedou pod názvom Zahraniční hostia Slovesnej jari v Turčianskej knižnici so vzácnymi hosťami z Vojvodiny (Srbska): Vierou Benkovou, Miroslavom Demákom, Martinom Prebudilom, Vladimírom Valentíkom a Pavlom Čánim za účasti Etely Farkašovej. Besedu fundovane moderoval Miroslav Bielik. Vystúpenia účastníkov boli zamerané hlavne na oblasť kultúry vojvodinských Slovákov a ich umelecký prínos do kultúrneho diania na Dolnej zemi ako celku, ale dotkli sa aj svojej vlastnej tvorby: literárnej a výtvarnej.
 
foto
 
Viera Benková, Miroslav Bielik, Etela Farkašová
 
Autora príspevku, ako nezainteresovaného účastníka akcie, v jednotlivých vystúpeniach zaujali takmer drobnosti, no tie zrejme tvoria významný podiel na ich tvorbe i živote. Tak predovšetkým vo vystúpení Viery Benkovej nechýbala spomienka na mamu a jej rodisko: Čičmany. Len krátky úryvok z vystúpenia: Nikdy nezabudnem, moja mama narodená v strašne patriarchálnej časti Slovenska, zachovanej, lyrickej, ale veľmi kruto tvrdej, lebo tam bol často hlad, vždy, keď sa spamätala na detstvo, tak mi rozprávala, ako v dome spali. Tam bolo vždy veľa detí. A ja som sa opytovala, ako zvedavé dieťa: - „a kde ste spali a mali ste viacej izieb, čo tu ja mám v Petrovci“? Ale kdeže, spali sme v jednej izbe: - „A kde spali deti?“ No vieš, to bola taká doba, že niektoré bolo aj v zásuvke. - „V akej zásuvke?“ No, stolovej zásuvke. Keď si teraz na to spomeniem s odstupom času, ja toto priam vidím a myslím, že je v tom veľká poézia, a tiež si tým chcem uctiť svoju mamu. Môj otec? Ten bol snilko, a aj po ňom mám toho dosť.
 
Miroslav Demák načrel do inej udalosti, a to do bitky pri Petrovaradíne, najmä z dôvodu osvetlenia vzťahu umenia a dejín. Do dnešného dňa sa na tom mieste 5. augusta oslavuje deň Márie Snežnej, ktorej obraz - kópia fresky - bol prenesený do tamojšieho kostola, postavaného na znak víťazstva, z baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Všetci vedia, a očití svedkovia to vraj dokazujú, že 5. augusta na týchto miestach padal sneh a Turci pri tom zmrzli, a vraj aj preto ich kresťania tak ľahko porazili. No ale, konečne sa niekto našiel a odišiel do viedenského vojenského archívu a našiel tam záznam pobočníka vojvodcu Eugena Savojského, ktorý napísal: „Bitka sa skončila o desiatej predpoludním a bola taká horúčava, že sme sa museli skrývať do chládku“. (Prednesený text vyvolal na tvárach prítomných neskrývaný úsmev.) Tento príbeh sa udial začiatkom stredoveku, keď vraj Mária Snežná zasiahla, a tak zázrakom - augustovým snehom - pomohla kresťanom. Takže jedna strana hovorí o snehu, ale druhá strana - Rakúšania - sa museli skrývať v chládku. Aký to rozdiel v pohľade na tú istú udalosť.
 
A ešte pár všeobecných informácií: v Srieme sa narodilo šesť rímskych cisárov, mimo iných aj Aurelianus, ktorý obnovil hradby okolo Ríma a neodmysliteľný Probus, ktorý začal vysádzať vinnú revu a tak zrušil monopol na jej pestovanie na Apeninskom polostrove. Narodilo sa tu aj jedenásť svätých, medzi nimi aj Demetrius - Mitro. Čo by bačovia robili, keby nebolo Mitra, nevedeli by, kedy ovce zohnať.
 
foto
 
Viera Benková, Martin Prebudila a Miroslav Demák
 
Ďalšieho z prítomných - Martina Prebudila predstavil moderátor Miroslav Bielik slovami: vraví a nešteká, podľa jednej jeho silnej básne. Je však aj autorom významného románu Rezervista bez rezervnej kože z obdobia, keď „to páchlo pušným prachom“, teda z nedávno prežitého. Svoju tvorbu si sám predstavil krátkou básňou …o dvoch dobrých vytiach, ktorú pre neobvyklú tému uverejňujeme.
 
Tri bodky v dvoch dobrých vytiach...
 
keď náš zomrie prídu všetci – ako na svadbu -
aj hudci aj Cigáni
aj tí bližší aj tí z druhej ulice
aj tí menej dobrí
umyjú
          zmyjú
vypijú si za dušu
oplačú a oželejú
povedia dva-tri vtipy
praskne zrkadlo a ďateľ na starodávnej vŕbe
raz silnejšie ďobne
aby zahlásil rekviem a rozlúčku
potom sa domov odvlečú
naši veselí nebožtíci
muškátová vôňa ich vyprevadí...
 
ak by toho nášho spopolnili
tak by ho vietor rozvial
na krídlach by ho vtáci odniesli
no do zeme ho dali – na prach sa obrátil -
nech mu je ľahká rodná zem
          keď sa už nebál
          a nikdy si kabát ani kalap neobrátil...
 
ako spravidla dva-tri smutné dni majú
          len tí jeho najbližší...
 
už v pondelok ráno
aj poštárovi bude jedno
do schránky nové účty vkladať
a oneskorené telegramy – ak ich ešte na svete je -
ako keby tam niekoho aj bolo...
 
Na koniec dopĺňame jeho osobné vyznanie: Tak, ako má každý básnik svojho kritika, ja mám zasa svojho ilustrátora, tu prítomného Pavla Čániho.
 
Literárny kritik Vladimír Valentík sa zamyslel nad budúcnosťou kníh slovami: najradšej by som hovoril o biblioestetizme, čiže v transformácii knihy z jej funkčného poslania a vytvorení súladu medzi jej obsahom, textom a samotnou knihou ako objektom. Aby kniha nebola len akousi pomôckou na prenášanie textu, ale aby sa ako objekt estetizovala aj svojou fyzickou stránkou a na ten spôsob by bola proste nezameniteľná. Nakoniec som si uvedomil, že kniha v jej klasickej podobe ani nie je tak ohrozená, lebo prezentovanie kníh na knižných veľtrhoch je hojne navštevované. Len ako príklad použijem štatistické číslo návštevnosti októbrového knižného veľtrhu v Belehrade, kde dosiahlo priam neuveriteľné číslo - 250 tisíc návštevníkov v priebehu siedmych dní. Aj napriek súčasným elektronickým médiám a urýchlenej komunikácii, kniha ešte stále má svoj význam a podľa uvedenej štatistiky aj moja obava o budúcnosť knihy a nadväzne moja idea o biblioestetizme zdá sa byť zbytočnou.
 
Pavel Čáni začal vysvetlením, že ako výtvarník má voči spisovateľom istý hendikep, lebo jeho výpovedným prejavom nie je slovo, ale výtvarné dielo. Svoju previazanosť s Dolnou zemou ilustroval slovami: narodil som sa v Banáte, detstvo som prežil v Srieme a teraz žijem v Báčke, odkiaľ mi je aj otec. Preto si vari môžem povedať, že som kompletný Vojvoďan. Z výtvarného pohľadu je Dolná zem zaujímavá už len svojím umiestnením. Každé dieťa od malička, ako začne kresliť prvé „škrabance“ a nakreslí svoju prvú horizontálnu čiaru, akoby nakreslilo Vojvodinu. Hore je nebo a dolu zem. A my sme tu niekde, pomedzi. Môžem sa však priznať, že aj mňa zaujala téma našej roviny, toho nedohľadného horizontu a je obsahom aj mojej tvorby. Teraz je vhodné spomenúť aj tú našu „svetovú školu insitného umenia“, najmä tú kovačickú, ktorá je veľmi silno viazaná hlavne na našu zem. Autora príspevku zaujal obraz použitý na obálke informačného plagátu, a to aj sám autor diela priznal, že pripomína významného grafika Albína Brunovského.
 
foto
 
Miroslav Bielik, Pavel Čáni, Vladimír Valentík
 
O 14 hodine program pokračoval Medailónom Viery Benkovej a Etely Farkašovej. Na tomto stretnutí odzneli vyznania oboch autoriek o svojom vzájomnom pochopení, o čítaní svojich diel a o následnej spolupráci, ktorá nakoniec vyústila do spoločného vydania diela v srbčine V zátiší sna o čom už na tejto stránke bolo písané.
 
Etela Farkašová dostala otázku: Odkedy je vo Vás prítomná Vojvodina? Odpovedala jednoducho, človečensky. Už štyridsaťšesť rokov, čo som sa vydala. Manžel pochádza z vojvodinskej Bingule, ale ja som sa s ním zoznámila tu na Slovensku, lebo jeho rodina sa vrátila do rodnej vlasti v rámci akcie „Mať volá“, ktorá bola vyhlásená hneď po druhej svetovej vojne. Naša prvá cesta do „sveta“ bola cesta na Dolnú zem, pozrieť miesta odkiaľ manžel pochádza. Bol to môj prvý kontakt s týmito ľuďmi a musím podotknúť, že to bol aj mimoriadne veľký zážitok. Spoznala som mnohé, dosiaľ nepoznané, lebo takmer všetko bolo odlišné od miesta, kde som dovtedy žila, teda Bratislavy. Takmer dve desaťročia všetko bolo na úrovni rodinných kontaktov. O tamojšej kultúre som toho, priznám sa, veľa nevedela. Pred niekoľkými rokmi, vari už desaťročím, sme s Vierkou Benkovou nadviazali najprv formálny kontakt, ktorý pokračoval vzájomným spoznávaním sa, osobným i tvorivým a vyvrcholil literárnou spoluprácou. Pre mňa tento krok do dolnozemskej literatúry bol veľkým prekvapením a obohatením, lebo som si uvedomila, že existuje ešte jeden rozmer slovenskej kultúry, ktorý mi bol neznámy. Je iný, ako tunajší, napriek tomu ho pokladám za veľmi dôležitý pre povahu celej slovenskej literatúry.
 
Viera Benková sa nakrátko vrátila do histórie, keď pripomenula minulosť Petrovca, ale hlavne jej podporu dianiu na Slovensku. Veľkú empatiu mali starí Petrovčania k našim vrcholným ľuďom (Slovákom). Ako príklad uviedla Svetozára Hurbana, ktorý keď bol v Segedíne zatvorený, tak Petrovčania ho boli navštíviť. Takých príkladov, najmä v 19. storočí, bolo viacero. Vtedy sa posielali z každej svadby, ale aj z iných udalostí, príspevky na školy na Slovensku. A to aj v čase zatvorenia Matice slovenskej. Želám si, aby táto obyčaj sa zachovala aj nateraz, ale žiaľ, časy sa veľmi menia. Mojou túžbou však ostáva možnosť vystúpiť v Spojených národoch a pripomenúť, aby si všimli slovenského národa, lebo ten kdekoľvek prišiel, zušľachtil zem. Lebo tí naši predkovia, ktorí prišli sem pred skoro tristo rokmi, prišli na opustenú zem, a tak ju zúrodnili, že teraz je obilnicou Srbska. Ale znova neopomenula spomienku na matku. Prekrásne vyšívala čičmanskú výšivku. Mám doma odložené mnohé veci, od krásneho „Dobré ráno“, ktoré bolo vyšité na nástenných výšivkách až po celý kroj.
 
foto
 
Ďalšou akciou toho dňa bola vernisáž výstavy Pavla Čániho, ktorej začiatok prebiehal v komornej atmosfére v priestore Turčianskej galérie. O aktivitách galérie, ale i pripravenej výstave, hovoril jej riaditeľ Ľubomír Kraľovanský. K samotnej výstave mal úvodné slovo kurátor výstavy Vladimír Valentík, ale prihovoril sa i sám autor Pavel Čáni, ktorý prítomných pozval na prehliadku a čašu vína.
 
Ján Sabo, Prievidza

Komentárov  

-1 #1 anonymný 2013-04-28 21:19
...
Nahlásiť administrátorovi

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články