PO TITOVI TITO

4. mája 1980 v Ľubľane zomrel Tito
 
PO TITOVI TITO
 
Aj po 33. rokoch po Titovej smrti a 23. rokoch po krvavom stroskotaní „Titovej Juhoslávie“, spomienky na vysokú životnú úroveň, zriadenie a bezpečnosť vtedajšej krajiny sú ešte vždy prítomné a akoby silneli v tranzičných okolnostiach a rokoch všeobecnej krízy. Pamiatka na prezidenta SFRJ súdruha Tita pretrváva či ožíva.
 
foto
 
Prečo sa vlastne tak významnej osobnosti našich novších dejín nevenúva patričná pozornosť?
 
Známe heslo Po Titovi Tito krátko po jeho smrti sa prestalo skandovať. Početné piesne, v ktorých sa oslavoval a ospevoval boli neželateľné až zakázané. Obrazy s jeho podobizňou boli odstránené a naše dejiny po druhej svetovej vojne sa prestali spomínať, akoby ani neexistovali. Aj na školských hodinách dejepisu Tito bol tabu téma. Z oslavovaného štátnika svetového mena a rešpektu, sa stal opovrhovaná osobnosť, ktorú naša nová politická elita obviňovala za všeličo alebo za všetko a hlavne za komunizmus a za Goli otok, kam údajne neraz na doživotné väzenie odvádzali oponentov Titovej ideológie. Súdruh Tito sa previnil aj za vysoké pôžičky, ktorými zabezpečoval blahobyt takmer všetkým obyvateľom a ktoré krajina musela splácať aj po jeho smrti, aj za to, že neuviedol demokraciu, že nechcel kapitalizmus ale ekonomickú rovnosť, že chcel byť iba súdruhom...
 
V období po jeho smrti boli zahriakovaní historici ktorí mienili, že sa vtedajšia SFRJ inak nemohla udržať. Dnes však je už aj slepím jasné, že sa po Titovej smrti začali dezintegračné procesy SFRJ
 
. Z vtedajšej veľkej Juhoslávie dnes je už 6 samostatných štátov a aj siedme Kosovo je uznané mnohými krajinami a najnovšie a pravdepodobne aj Srbskom. Mestá, ktoré pred 30 rokmi hrdo niesli Titovo meno, dnes sú premenované. Také mestá boli v každej juhoslovanskej republike a v dvoch pokrajinách: Titovo Velenje (Slovínsko), Titov Veles (Macedónsko), Titova Mitrovica (Kosovo), Titograd (Čierna Hora), Titovo Užice (Srbsko), Titova Korenica (Chorvátsko), Titov Vrbas (Vojvodina) a Titov Drvar (Bosna a Hercegovina). Hlavné ulice vo všetkých juhoslovanských mestách spravidla niesli Titovo meno. V Srbsku sa už názvy týchto ulíc či námestí s Titovým menom vytratili a zachovali sa iba v multinacionálnej Vojvodine a zriedkavo v Belehrade či južnejšieho od nášho sídelného mesta . Úhrne 174 miest v Srbsku ešte vždy má ulicu Maršala Tita.
 
V Kulpíne ako aj v Petrovci sa hlavná ulica dodnes menuje Ulica maršala Tita. V Kulpíne máme i ďalšiu pamiatku na prezidenta, ktorý spravoval našu krajinu takmer 30 rokov: v parku pred kaštieľom, kde bolo vysadených 88 ihličnanov symbolizujúcich 88 rokov života Josipa Broza Tita, niektoré stromy sa dodnes zachovali.
 
Katarína Pucovská
 
Josip Broz Tito bol v rokoch 1953-80 prezidentom JSFR. Narodil sa 25. mája 1892 v Kumrovci. V 2. sv. vojne bol vodcom antifašistického odbojového hnutia, po vojne sa rozišiel so Stalinovou Kominternou, čoho dôsledkom bola izolácia od vývoja v ostatných východoeurópskych krajinách. Neskôr a následkom toho položil základy Hnutia nezúčastnených krajín.
 
Počiatky Hnutia nezúčastnených krajín siahajú do roku 1955, kedy sa v Bandungu (Indonézia) konala Ázijsko-Africká konferencia, kde sa účastnícke krajiny zaviazali byť nestranné v konflikte medzi západom a východom (Studená vojna). Avšak až v septembri roku 1961 na konferencii v Belehrade, ktorej sa zúčastnili delegáti 25 štátov, boli položené základy hnutia, hlavne cez iniciatívu prezidenta Juhoslávie Tita. Za najprominentejších iniciátorov hnutia sa považujú Josip Broz Tito (Juhoslávia), Džaváharlál Néhrú (India) a Gamál Abdal Násir (Egypt).

Komentárov  

+4 #2 171004 2013-05-07 14:06
Tito je bio covek koji je puno uradio za svoj region.
Generacije posle njega, nisu uspele da ga slede po rezlutatima.
To se odnosi i na nase generacije, i zato imamo puno problema.
Citovať | Nahlásiť administrátorovi
+5 #1 namiesto komentáruA 2013-05-05 12:02
piše: Edvin Alagić (BiH)

Sjetim se i danas da je u 15:05 svakog 4. maja, od 1980. pa svake godine do 1992. zaplakala sirena da označi smrt Velikana. Jesmo ga slavili u nekom zaluđeničkom stilu, ali oplakivali smo ga sa 4% nezaposlenosti. Jesmo ga oplakivali znajući da je bio i Goli otok i mnogi drugi kampovi za neistomišljenike (čitaj: Paščadiju koja je pokušavala da unese rastroj među narode i narodnosti koje je prvi put doveo u red i dokazao da mogu zajedno i da se osjećaju kao jedno). Ko god kaže da je bilo na silu, neka jede govna! Zašto to kažem? Zato što sam slavio i Dan mladosti, nisu moji nešto bili očajni što to slave i išao sam na takmičenja ‘Titovim stazama revolucije’, osvajao pokoje razočaravajuće drugo mjesto na regionalnom takmičenju, ali svaki put sam bio ponosan na to što sam i ko sam. Sad imamo svoje mikrokozme, uspjeli su čak da natjeraju ljude da se mrze na nivoima mjesnih zajednica, uspjeli su da utkaju u nas različitost na mikroskopskoj razini, uspjeli su u namjerama da kad čitamo ili spoznamo jedni drugima ime, da odmah određujemo u koju grupu ko spada, uspjeli su da nam podijele škole po jezicima, iako svi pričamo isti jebeni jezik, da nas i Bugari razumiju, a kamoli Slovaci. A mi gamad ništavna, danas smo u stanju da dižemo spomenike njegovim političkim zatvorenicima koje je sa razlogom slao u bajbuk, jer su bili ništa drugo do separatistička gamad. Čim su se dočepali slobode, nas su strpali u zatvor iz kojeg nećemo pobjeći još 100 godina, jer kasnimo ljudi, jer se bavimo stvarima koje nisu uopšte bitne. Da je još živ, predložio bih mu da nam svima naredi izradu mape genoma, pa da svi jednom znamo jesmo li Iliri, Turci, Vizanti ili pička materina, a ne da nam kojekakvi mazdrkani poput Milorada, Bakira, Tute Naletilića, Mladića, Nasera Orića i svih drugih mafijaša niskointelektualnih sposobnosti, ne drugačijih od onih hitlerovkskih, govore kako i šta da radimo. Ovo govorim generacijama mojih roditelja, jer nekad je moj ćaća radio za dobre pare i mogao mi od jedne plate kupiti Adidasove gojzerice, a danas kad se radi za 440 KM, a on očajnički čeka penziju od 300 KM, svi ostali rintamo i slušamo pridike tzv. biznismena koji nas mobuju i rade od nas šta hoće, dok je sva gradska infrastruktura data u ruke lokalnim moćnicima koji su iskoristili pakao rata da se na nama bogate, a nas gledaju kako ubrzano starimo i to eksponencijalno. Mogao bi reći još svašta, ali ću iskoristiti citat iz Balkanskog špijuna. Ne cijeli, dovoljne su samo četiri riječi besmrtnog Bate Stojkovića, koji reče: ‘PA MAJKU VAM JEBEM!’ Danas je 4. maj 2013. godine, 33. godišnjica smrti gospodina kojem su došli da se poklone zvaničnici cijeloga svijeta, jer je očigledno nešto vrijedio, čovjeka koji je balansirao istok i zapad, čovjeka što je jebenom Josifu Visarionoviču, koji je ugnjetavao 200 miliona ljudi rekao da odjebe još 1948.. A mi, prepušteni na milost i nemilost bagri usranih pokvarenjaka, ne možemo i ne smijemo da protivriječimo. Da je on tu, danas bi oni svi tucali kamen na golom otoku. Pa kud si umro Tito dragi, kud ne ode na Kubu ili Japan da doživiš i 120, pa da danas mogu da se ne ibretim Švabi, Švicarcu i jebenom Holandezu. Neka ti je laka crna zemlja beogradska! U 15:05, 4. maja 1980. godine je plakao Poljud, plakala je i Jugoslavija, a danas plaču svi na istim prostorima iako niko nije umro. A svi umiremo polako, u agoniji, jer… fakat mi je žao! Počivao u miru Josipe Broze TITO!

Izvor: protest.ba/.../...
Citovať | Nahlásiť administrátorovi

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť
SEM VNESTE TEXT Z OBRÁZKU (AK NEMÔŽETE PREČÍTAŤ TEXT STLAČTE OBNOVIŤ)

Letmo

Ján Myjavec (1909 – 1985)

Pôjdeme

Nad riekou širokou
brezy sa klonia
v hladinu neskalenú.
A ktosi v diaľke
piesňou divokou
objíma žírne polia.
...
Vzduchom už vibrujú
záchvevy leta,
v rozpuku krás
ktosi nás volá.
Pôjdeme, priateľu,
veď je už čas.

 

Posledné komentáre

Posledné články